Sestra Giuseppina Nicoli pricestovala do Cagliari loďou 1. januára 1885; mala sotva 21 rokov. V priebehu niekoľkých mesiacov sa rozhodla opustiť svoju rodinu a vstúpiť ku dcéram kresťanskej lásky: Kristus náhle uchvátil jej srdce.
Narodila sa 18. novembra 1863 v dedine Casatisma, v okolí Pávie. Jej otec bol sudcom a matka dcérou advokáta. Giuseppina bola piata z desiatich detí a pre jej dobrotivosť ju všetci mali radi. Získala diplom učiteľky a túžila venovať sa výchove chudobných detí, čo ju veľmi priťahovalo.
Sestra Nicoli začala horlivo pracovať vo svojej novej misii v Cagliari, na Sardínii. Bola určená, aby učila dievčatá v Ústave Prozreteľnosti, ale jej činnosť sa neobmedzila len na vyučovanie. Napriek slabému zdraviu sa nešetrila a ako tridsaťročná ochorela na pľúcnu tuberkulózu, na ktorú trpela až do smrti.
V roku 1899 bola menovaná za predstavenú sirotinca v Sassari. Tam naplno zažiarila jej ženská vitalita, obohatená životnou skúsenosťou. Obnovila Združenie mariánskych dietok, zhromaždila Panie kresťanskej lásky a radila im ako slúžiť chudobným. Podnecovala deti k účasti na hodinách náboženstva, na ktoré každú nedeľu chodilo mnoho chlapcov a dievčat. Okrem toho založila Náboženskú školu pre vysokoškolákov, aby ich tak pripravila stať sa dobrými učiteľmi, preniknutými vierou.
V roku 1910 bola sestra Giuseppina menovaná za provinciálnu ekonómku a odišla zo Sassari do Turína. O osemnásť mesiacov neskôr bola zvolená za direktorku seminára dcér kresťanskej lásky.
7. augusta 1914 Prozreteľnosť priviedla sestru Guiseppinu na Sardíniu do „Námorníckej materskej školy“ v Cagliari. V tejto štvrti, ktorá bola strediskom veľkého rozvoja, bolo tiež veľa chudobných rodín. Žili v nezdravých domoch, v handrách a keďže nemali prácu, prežívali vďaka nie práve najčestnejšiemu spôsobu.
Keďže deti boli chudobné, nemali možnosť vzdelávať sa a tento nedostatok ich viedol k zlému správaniu. Vyhlásenie prvej svetovej vojny ešte skomplikovalo situáciu.
Popri chudobe a materiálnej biede sestra Giuseppina objavovala aj skrytejšie zranenia morálnej a duchovnej biedy:
pochopila nutnosť vzdelávania tejto mládeže, ktorú zhromažďovala vďaka Náboženskej škole a vyučovaniu v „Námornom inštitúte“. Zaujímala sa aj o mladých, ktorí vo veľkom počte pracovali v továrňach na tabak a venovala sa im prostredníctvom duchovných cvičení. Mala starosť aj o mladé dievčatá, ktoré prichádzali z dedín do mesta, aby sa najímali do služby bohatých rodín. Sestra Giuseppina dbala na to, aby spoločne prežívali chvíle radosti a uvoľnenia a učila ich čítať a písať.
Avšak sestra Giuseppina sa stala najznámejšou vďaka tzv. „uličníkom s košíkmi“, ktorí boli v meste známi pre svoj pracovný nástroj: košík. Títo chlapci boli jej ustavičnou starosťou: celé húfy týchto dospievajúcich, bosých, nedostatočne oblečených a hladných detí sa tlačili v blízkosti mestskej tržnice, neďaleko námorníckej materskej školy.
Zarábali si na živobytie tak, že ľuďom, ktorí sa zastavili v meste, nosili batožinu zo stanice alebo z prístavu, alebo v košíkoch prenášali nákup, ktorý si panie zakúpili na trhu. Často klopali na bránu školy, aby poprosili o niečo, čím by zahnali hlad.
Sestra Giuseppina, spolu so sestrami komunity, im prejavovala láskavosť dobrej matky: získala si ich, pretože veľmi potrebovali pozornosť a lásku. Svojou dôverou a priateľstvom ich pritiahla k stretnutiu s Pánom. Premenovala ich na „Máriiných šarvancov“, čím ich zverila pod ochranu Panny Márie. Učila ich a pripravovala k získaniu nejakého remesla. Hovorila im o Bohu a podporovala u nich vedomie vlastnej ľudskej dôstojnosti.
V poslednom roku jej života, v roku 1924, bola sestra Nicoli so všetkými sestrami komunity, vystavená verejným urážkam. Sestra Giuseppina prijímala toto ohováranie v tichosti a správca školy napokon uznal svoj omyl. Sestra Nicoli mu na svojej smrteľnej posteli odpustila veľkodušne a s úsmevom. Zomrela 31. decembra 1924.
Sestra Giuseppina Nicoli bude blahorečená 3. februára 2008 v meste Cagliari (Sardínia), ktoré bolo svedkom jej horlivej lásky. Na jej príhovor už mnohí ľudia obsiahli milosti. Pre jej blahorečenie bol uznaný zázrak náhleho uzdravenia z kostného nádoru s bedrovou zdureninou jedného mladého vojaka z Milána.
Pravidlom celého jej života bola láska: denne kráčala po ceste hlbokej pokory a usilovala sa žiť to, čo povedal náš Zakladateľ:
« Ó, drahé sestry, je to naozaj pravda: v osobe chudobných slúžite samému Ježišovi Kristovi!»
Zdroj: www.vincentky.sk