Lindalva sa narodila 20. októbra 1953 v dedinke « Malhada da Areia », pri meste Açu, v štáte Rio Grande du Nord, v Brazílii. Bola šiestou dcérou rodičov Joâo Justo da Fé a Márie Lucie de Oliveira. Pokrstili ju 7. januára 1954 vo farskom kostole sv. Jána Krstiteľa v mestečku Açu. 15. decembra 1965 ako 11-ročná pristúpila k prvému sv. prijímaniu. Vyrastala v kresťanskom prostredí, kde sa učila dobrotivosti: už ako maličká bola veľmi citlivá voči chudobným a mala prirodzený sklon k zbožnosti. Lindalva začala chodiť do školy v rodnej dedinke, neskôr študovala v meste Natal, kde získala odborné vzdelanie.
MLADOSŤ
Od roku 1971 pomáhala v meste Natal pri výchove svojich troch synovcov. Mala ich veľmi rada a so švagrinou si vybudovali priateľský vzťah. Hneď po strednej škole si našla zamestnanie. Pomáhala rodinám svojich súrodencov v Natale a posielala peniaze svojej matke. Po večeroch sa s priateľkou Máriou rozprávala o tom, čo robila cez deň. Lindalva sa často zriekala televízie a radšej čítala Sväté písmo vo svojej izbe. Jej priatelia a rodičia sa niekoľkokrát pokúšali hovoriť jej o svadbe, ale ona to vždy zahovorila, že už má troch synov… boli to však synovia jej brata Djalma!
SMRŤ OTCA
Keď Joâo cítil, že sa blíži jeho koniec, zavolal svoje deti, ktoré žili v blízkom okolí. Len čo sa okolo neho zišli, prosil si zavolať kňaza, aby mohol prijať sviatosť pomazania nemocných. Kňaz prišiel, povzbudil ho a povedal mu, že nezomrie hneď. Po prijatí sviatosti Joâo požehnal svoje deti a prosil ich, aby vytrvali vo viere v Boha a aby konali podľa jeho vôle. Ešte v ten deň si ho Pán povolal. Po smrti otca, ktorého Lindalva opatrovala po celú dobu jeho choroby, začala vo voľných chvíľach častejšie navštevovať dcéry kresťanskej lásky, ktoré v Juvino Barrete mali dom pre starých ľudí a v Natale školu Dona Marcolina Dantasa. Lindalva, ktorá bola obvykle utiahnutá a niekedy mlčanlivá, začala byť radostnejšou, živšou a prekypujúcou šťastím. Prečo táto zmena? …. Jej prirodzená pohotovosť poslúžiť chudobným a núdznym ľuďom rástla až do úplného obetovania sa: pochopila, že starým ľuďom chýba láska a že sa niekedy cítia opustení. Snažila sa vidieť v nich Krista, čo premieňalo jej pohľad i službu… a preto bola plná radosti!
POVOLANIE
Sestra, zodpovedná za pastoráciu povolaní, Djanira Capistrano, si ju začala pozornejšie všímať a postrehla, že jej radosť je nákazlivá. Keď Lindalva prichádzala do ústavu, starí ľudia už na ňu čakali. Vchádzala so spevom, jednu osobu pritúlila, inú objala… pre každého mala láskavé gesto. Keď ju prosili, aby zahrala na gitare, zaspievala alebo niečím poslúžila, hneď to ochotne urobila. Raz večer, keď Lindalva odchádzala z ústavu, sestra Djanira povedala spolusestre: «Myslím si, že toto dievča má povolanie!»
Dcéry kresťanskej lásky, ktoré v 17. storočí založil svätý Vincent de Paul a svätá Lujza de Marillac, sú povolané slúžiť Ježišovi Kristovi v osobe chudobných a núdznych. Žijú v malých komunitách, navzájom sú si oporou v spoločnej misii. Spoločnosť dcér kresťanskej lásky je medzinárodnou kongregáciou, ktorá pôsobí v 78-ich provinciách nachádzajúcich sa v 91 krajinách.
12. septembra 1987 napísala vizitátorke, sestre Heloise Maia de Vasconcelos:
«Píšem vám ohľadom Lindalvy – dievčaťa, ktoré chodí do skupiny pre poznávanie povolania už viac než rok. Zúčastnila sa aj na viacerých oblastných a dvojmesačných stretnutiach. Javí sa ako vyrovnané a diskrétne dievča, ktoré má potrebné vlastnosti, aby sa stala dobrou dcérou kresťanskej lásky… Keď zvažujem jej spôsob života, priateľské vzťahy a kresťanský život, som presvedčená, že môže byť prijatá.»
Pre Lindalvinu rozvážnu a hlavne zdržanlivú povahu nemohli ani priatelia, ani členovia rodiny postrehnúť silu jej rozhodnutia. Nikto nevedel o jej charitatívnej činnosti. Od mladosti bola preniknutá slovami Pána Ježiša:
« Dávajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu» (Mt 6, 1-2).
Keď sa niekto rozhodne nasledovať svoj životný ideál, či už v manželstve alebo v zasvätenom živote, musí kráčať s dôverou a na zvolenej ceste napredovať s odvahou. V roku 1987 Lindalva prijala sviatosť birmovania. V tom istom roku napísala vizitátorke prosbu o prijatie do postulátu v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky Recifskej provincii v Brazílii. Jej hlbokou túžbou bolo slúžiť Kristovi v osobe chudobných podľa charizmy Zakladateľov – svätého Vincenta de Paul a svätej Lujzy de Marillac. Od 11. februára 1988 do 15. júla 1989 bola postulantkou najskôr v dome Educandario sv. Terezy v Olinde, potom v charitnom dome „Nepoškvrneného počatia“ v Nazaré da Mata v Pernambucu. 16. júla 1989 ju prijali do seminára. Bola šťastná, keď si obliekla modré rúcho, čo vyjadrila slovami: «Áno, teraz som dcérou kresťanskej lásky». Na nový štýl života si zvykala pokojne a trpezlivo. Svoju silnú vôľu spojila s Božou milosťou, čo ju viedlo po ceste dokonalosti: túžba byť vernou Bohu v tomto poslaní ju robila čoraz viac disponovanou, pokornou, poslušnou a láskavou voči všetkým. Takto, krok za krokom, napredovala vo svojom duchovnom živote… Jedného dňa s istotou napísala:
«Pri rozjímaní vždy cítim takú silnú túžbu milovať Boha, že som presvedčená, že sa mi to podarí, hoci len v posledný deň môjho života.»
Direktorka seminára, sestra Ivanir vybadala, že sestra Lindalva je vo svojej dobrote pripravená poslúžiť v každej chvíli. Túžba rásť v láske k Bohu, k chudobným a k sestrám komunity bola u nej zjavná. Rada sa modlila, bola poslušná, radostná a chápajúca. Neustále sa usilovala o rast v dokonalosti. 26. januára 1991 skončila seminár a bola poslaná do misie v Salvadore – Bahii, do Ústavu Dona Pedra II., kde sa starala o 40 starých ľudí. Bola zodpovedná za mužské oddelenie a túto službu vykonávala dôsledne a s plným nasadením. Služba starým ľuďom sa pre sestru Lindalvu stala skutočným apoštolátom slova, svedectva, počúvania. Chorých duchovne pripravovala na posledné chvíle ich života. Jej skromné, jednoduché a nenápadné správanie bolo odrazom jej vnútornej čistoty. Ku každému človekovi pristupovala s láskou. Popri všetkých bežných prácach si nachádzala čas aj na návštevu chudobných v ich domoch. S niekoľkými dobročinnými paniami zbierala dary, aby tak mohli odpovedať na potreby všetkých núdznych, ktorým pomáhali. Jej hlavnou silou bol Boh prítomný v každom ľudskom živote. Toto presvedčenie živilo v nej plameň viery a lásky. Mladá sestra opísala svoje zjednotenie a lásku k Bohu ako totálnu lásku spojenú s pokornou a stálou službou blížnemu.
«Najchudobnejšiemu bratovi musíme slúžiť s láskou a v úplnom obetovaní sa, pretože v ňom Boh prebýva a v ňom na nás čaká.» (Sestra Lindalva)
Dodávala elán všetkým, s ktorými sa stretala: priateľom, rodičom, mládeži zo skupiny poznávania povolania a predovšetkým chorým. Pre všetkých mala slovo povzbudenia v „správnej chvíli“.
MUČENÍCTVO
V roku 1993 bol na mimoriadne odporúčanie prijatý medzi starých ľudí Ústavu Dona Pedra II. aj 46-ročný muž menom August. Začal vyhľadávať sestru Lindalvu a netajil sa ani so svojimi úmyslami. Dostala strach a snažila sa mu vyhýbať ako len mohla. Zverila sa s tým ostatným sestrám a utiekala sa k modlitbe. Len láska k starým ľuďom ju zdržiavala v dome. Keď August nedosiahol, po čom túžil, vybral sa jedného dňa na trh a kúpil si nôž, ktorý po návrate do ústavu nabrúsil. Sestra Lindalva išla zavčas ráno na krížovú cestu do farnosti „Boa Viagem“ spolu so sestrami komunity a farníkmi. Po návrate šla podávať raňajky starým ľuďom. Vyšla po schodoch na oddelenie, obliekla si zásteru a ako pripravovala tácky, pocítila, že ju niekto chytil za plece. Obzrela sa, no sotva stihla zahliadnuť rozvášnenú tvár muža, ktorý nedávno prišiel do Ústavu. Nadišiel okamih úplnej obety : Veľký piatok, 9. apríla 1993. Muž bodal nevinné telo mnohými údermi noža. Sestra zostala ležať v kaluži krvi. Zomrela podobne ako Kristus, smrťou spravodlivého a nevinného, práve vo chvíli, kedy sa pripravovala slúžiť ako Ten, ktorý povedal:
«Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých» (Mt 20, 28).
Na Veľký piatok, po krížovej ceste, sestra Lindalva spojená s Kristom v jeho veľkonočnej obeti zomrela v službe na oddelení. Po celú noc prichádzal do ústavu zástup veriacich, kňazov, rehoľníkov, ľudí všetkých spoločenských vrstiev z celého mesta. Na Bielu sobotu ráno prišiel vykonať pohrebné obrady sám arcibiskup Salvadoru – Mons. Lucas Moreira Neves. Pri nedeľnej veľkonočnej svätej omši povedal, že sestra Lindalva dostala milosť mučeníctva, aj keď bola povolaním veľmi mladá.
«Krásny úsvit (Linda alva) je v bielom šate, ktorý dostala – ako každý kresťan – pri krste. Krásny úsvit je v modrom odeve dcéry kresťanskej lásky, odteraz zmáčanom a zbielenom v Baránkovej krvi (porov. Zjv 7, 14), ku ktorej pridala vlastnú krv. Krásny úsvit je Ježišov žiarivý veľkonočný úsvit, ktorý sa pre ňu rozbleskol tri dni po jej tragickom Veľkom piatku. Žiarivý, jasavý úsvit jej vlastnej Veľkej noci!»
MENO SESTRY LINDALVY
… Znamenité skutky mučeníkov, ktorých je mnoho v celej Cirkvi, nám pomáhajú vidieť očami viery víťazstvo tejto dcéry kresťanskej lásky. Sestra Lindalva Justo de Oliveira už svojím vlastným menom prorocky ohlasuje svoju svätosť: Linda-alva, zmáčaná krvou Baránka, nasleduje ho s palmou víťazstva, kamkoľvek ide (porov. Zjv. 7, 14). Aj meno Justo sa viackrát spomína v Starom i Novom zákone v spojení s odmenou spravodlivých: ich život je v Božích rukách, muka sa ich nedotkne, nemúdri sa nazdávali, že je po nich; ale tí, čo veria, vedia, že v láske zotrvávajú pri ňom; pretože svojím životom poučovali o spravodlivosti, zažiaria ako hviezdy na oblohe (Kniha Múdrosti 3, 1-9); de Oliveira, výstižné spojenie s Olivovou záhradou – miestom, kde náš Spasiteľ prežíval svoju agóniu, po čele mu stekali kvapky krvi, zacítil bozk zradcu. Podobné chvíle zakúsila aj táto nová blahoslavená: panna a mučenica, ktorá dostala štyridsaťštyri zásahov nožom rukami človeka, ktorému toľkokrát s láskou poslúžila.
Zdroj: www.vincentky.sk