Margita Rutan sa narodila 23. apríla 1736 v meste Metz v jednoduchej rodine s 15-timi deťmi (štyria chlapci a jedenásť dievčat). Pokrstili ju v ten istý deň a k sviatosti birmovania pristúpila 9. augusta 1743 v katedrále v Metz. Margita prišla na svet ako ôsme dieťa a vyrastala v šťastnej rodine, ktorá žila čestne, odvážne a podľa svojho kresťanského presvedčenia. Jej otec bol múdry a pracovitý. Najskôr pracoval ako robotník, potom bol kamenárom, murárskym majstrom a neskôr architektom a staviteľom. Už od detstva bola Margita zvyknutá v rodine na pracovitý život a tu nadobudla zdravú citovú rovnováhu.Keď si otec všimol, že Margita je veľmi nadaná, sám sa ujal jej výchovy a zasväcoval ju do pravidiel svojho umenia. Pod jeho vedením Margita nadobúdala záujem o matematiku, rysovanie i základy architektúry. Veľmi rýchlo bola schopná viesť účty svojho otca. Prečo od svojej dcéry vyžadoval také štúdiá, ktoré boli nezvyklé pre ženy tej doby? Nevieme, no môžeme v tom vidieť ruku Božej prozreteľnosti, pretože poznatky, ktoré Margita nadobudla v mladosti, neskôr využila v dielach, ktoré jej boli zverené v Spoločnosti.
Margita vyrastala v prostredí, v ktorom bolo dobre známe meno svätého Vincenta de Paul. Vo svojej kresťansky založenej rodine sa denne učila robiť všetko z lásky k Ježišovi. Už ako dieťa myslela na druhých a postupne čoraz viac chápala, že láska je prameňom šťastia a radosti. Čím ďalej, tým viac patrila Kristovi. Zároveň sa oboznamovala s dielami dcér kresťanskej lásky v meste.
Túžba slúžiť Bohu a blížnym
Ako 18-ročná pocítila silnú túžbu patriť Bohu. Nechcela však utekať od pozemského života a zamerať sa len na nebo, ale túžila mať účasť na budovaní ľudskejšieho a bratskejšieho sveta, v ktorom by chudobní boli milovaní a prijímaní. Napísala žiadosť o vstup k dcéram kresťanskej lásky. Po troch rokoch mohla konečne uskutočniť svoj plán a začala postulát v Nemocnici svätého Mikuláša v Metz.
Apríl 1757: vstup do seminára
21-ročná Margita Rutan začala svoj seminár 23. apríla 1757 v Materskom dome v Paríži, ktorý sa v tom čase nachádzal na predmestí svätého Dionýza. Svojím áno sa celkom obetovala Bohu v komunite pre službu chudobným v duchu pokory, jednoduchosti a lásky. Sestra Margita ako dcéra kresťanskej lásky pracovala v rôznych dielach, do ktorých bola poslaná. V nich sa mohla naplno prejaviť jej priamosť, viera, silná vôľa i organizačné schopnosti jej aktívneho temperamentu.
September 1757: poslanie do misie – Pau, Brest, Fontainebleau, Blangy-sur-Bresle…
Po piatich mesiacoch seminára (noviciátu) bola poslaná do komunity v Pau, kde 9 sestier slúžilo chorým v tamojšej nemocnici, ktorá sa nachádzala vo finančných ťažkostiach. Okrem starostlivosti o chorých zverili sestre Margite vedenie manufaktúry na ľan, v ktorej pracovali nájdené deti. Manufaktúra bola jednou z dielní penzionátu, ktorá nájdeným deťom z okolia ponúkala výchovu a možnosť vyučiť sa nejakému remeslu. Sestra Margita bola šťastná, že mohla zaúčať deti do manufaktúrnej práce a poskytovať im kresťanskú výchovu. Vďaka svojim administratívnym schopnostiam a zmyslu pre realitu prispela k vylepšeniu situácie v nemocnici. V tom období vstúpili do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky aj jej dve sestry, Františka a Antónia-Terézia. Pre Margitu to bola veľká radosť, ktorá sa však, žiaľ, zmenila na bolesť. Prvá sestra zomrela päť rokov po sľuboch a druhá takisto veľmi mladá, len štyri roky po seminári. O desať rokov neskôr bola sestra Margita poslaná do ďalších domov, kde vďaka svojim organizačným a animátorským schopnostiam napravila viaceré záležitosti, ako napríklad v Breste, vo Fontainebleau… S veľkou taktnosťou vedela prijať potrebné opatrenia a pritom nikoho neuraziť. V Blangy-sur-Bresle, (kraj prímorskej Seiny) sa pustila do stavby a zorganizovala nové diela. Keď mala 43 rokov, zverili jej ďalšiu delikátnu misiu v Troyes. Mala «preskúmať kritickú situáciu, v ktorej sa nachádzala nemocnica». Keď sa o záležitosti porozprávala s celou komunitou, upovedomila generálnu predstavenú o nutnosti zatvoriť nemocnicu. Krátko nato poslali sestru Margitu do novej nemocnice v Dax.
1779, nemocnica v Dax
V roku 1710 miestny biskup, Monsignor z Abbadie podpísal s generálnou predstavenou dcér kresťanskej lásky zmluvu o službe sestier v nemocnici Ducha Svätého. V roku 1712 tu prišli prvé tri sestry. Aj keď sa podmienky v nemocnici podstatne vylepšili, prostredie zostalo veľmi nezdravé, pretože v jej blízkosti pretekala rieka. Medzitým sa služby nemocnici svätého Eutropa čoraz viac skvalitňovali. Biskup by bol rád, keby sa obe nemocnice spojili, no veľká časť obyvateľov sa postavila proti tomu. V roku 1779 sa nový biskup Daxu, Mons. de La Neufville, rozhodol ihneď skôr spojiť obidve mestské nemocnice, a tak bola schátralá nemocnica Ducha Svätého zatvorená. Biskup začal rekonštrukciu nemocnice svätého Eutropa, obnovil ju, zväčšil a požiadal o ďalšie dcéry kresťanskej lásky. Prišlo ich sedem, medzi nimi aj 43-ročná Margita Rutan, ktorá sa stala sestrou služobnicou komunity. Nové budovy nemocnice boli čoskoro dokončené, zostala ešte úprava interiéru a zriadenie oddelení. Sestra Margita sa do toho pustila spolu so sestrami. Onedlho bolo všetko na svojom mieste a pripravené pre poskytnutie dobrej starostlivosti o chorých. Spojenie oboch nemocníc si vyžadovalo reorganizáciu personálu, čo je pre začínajúcu zodpovednú sestru vždy veľmi náročné. Sestra Margita si svojou ohľaduplnosťou, úctou a uznaním vedela získať zamestnancov i obyvateľov mesta. Nemocnica sa čoskoro stala vzorom pre ostatné zdravotnícke zariadenia. Vďaka obetavosti a láske sestier mali chorí zabezpečenú dobrú starostlivosť. Boli to väčšinou vojaci, námorníci, nádenníci a žobráci. Všetci hľadeli na sestry ako na „božích anjelov“, ktorí im umožnili zakúsiť nadprirodzený pokoj. Sestra Margita ho čerpala zo živého prameňa osobnej i komunitnej modlitby a svojou srdečnosťou a dôverou voči každej sestre ho vnášala i do komunity. Sestra Margita spolu s administratívnou radou viedla nemocnicu s veľkou rozvahou. Za krátky čas sa jej podarilo vyrovnať veľké dlhy, ktoré zaťažovali rozpočet. Mons. de La Neufville si ju natoľko vážil, že jej zveril práce na rozšírení priestorov nemocnice. V nasledujúci rok nechala nadstaviť podkrovie v jej severnej časti. O štyri roky sa počet chorých natoľko zvýšil, že bola nutné predĺžiť južné krídlo nemocnice. Sestra Margita uvažovala i nad naliehavou potrebou nemocničnej kaplnky. Správcovia jej na to dali súhlas a poverili ju zodpovednosťou za všetko, čo s tým súviselo, či už išlo o schválenie, alebo úpravu plánov, dohľad nad stavebnými prácami, ako i potrebnými platbami. Žiadna bieda nie je cudzia sestrám, u ktorých sa milosrdná láska rovná horlivosti. Záležalo im na budúcnosti chudobných a zanedbaných detí, ktoré sa potulovali ulicami. Vďaka štedrosti obyvateľov mesta mohla sestra Margita v priestoroch nemocnice vybudovať dve triedy pre deti štvrte, jednu pre chlapcov a druhú pre dievčatá. V roku 1788 však Francúzsko upadlo do hospodárskej krízy a nastali preň ťažké časy. Počet chorých a chudobných vzrástol, a darov od dobrodincov ubudlo. Vedenie nemocnice čelilo vážnym ťažkostiam a sestry museli zatvoriť obidve triedy. Pre veľký počet chorých prišla na pomoc o rok neskôr ďalšia sestra, neter sestry Margity. V Daxe zostala 42 rokov.
Politické pomery v krajine
Financie krajiny boli v katastrofálnom stave. Krajina upadala a kráľ Ľudovít XVI. sa stal terčom útokov a opovrhovania. Biedu roľníkov zväčšila i zlá úroda v roku 1788. Nepokoje a protesty zo strany tých, ktorých sa hospodárska kríza najviac dotýkala, boli čoraz intenzívnejšie. Avšak väčšina obyvateľstva očakávala, že sa situácia v krajine upokojí a zlepší bez použitia násilia a zvrhnutia monarchie. Ľudovít XVI. preto začiatkom mája roku 1789 zhromaždil zástupcov zo všetkých stavov – šľachty, duchovenstva a tzv. tretieho stavu, ktorý tvorili roľníci a mešťania. Táto snaha však krízu len prehĺbila. Po pretrvávajúcich nezhodách sa 9. júla 1789 opäť stretol veľký počet ľudí tretieho stavu, ale i mnoho šľachticov a nižšieho duchovenstva, ktorí boli citliví na problémy roľníkov. Avšak tento raz to bolo bez vedomia kráľa. Nelegálne vyhlásili Ústavodarné národné zhromaždenie, po čom došlo k vážnym nepokojom. V tejto revolučnej atmosfére si parížski vzbúrenci zaobstarali zbrane a 14. júla dobyli kráľovskú väznicu Bastilu. Vypukla francúzska revolúcia, ktorá v celej krajine spôsobila obrovský prevrat.
Začiatkom augusta 1789 Ústavodarné národné zhromaždenie zrušilo privilégiá, feudálne práva, lénny systém (majetok, výsady dané do užívania), robotu a daňové nerovnosti. Kráľovská moc bola krajne oslabená. Čoskoro nato nastal koniec spoločnosti starej vlády, čiže Francúzskeho kráľovstva. 26. augusta 1789 hlasovalo Ústavodarné národné zhromaždenie o prijatie Deklarácie ľudských a občianskych práv. Pokiaľ išlo o Cirkev, boli zrušené cirkevné desiatky, čím duchovenstvo stratilo časť svojich príjmov. Cirkevný majetok bol v novembri 1789 znárodnený a rozpredaný. Zisk z predaja mal poslúžiť na vyrovnanie štátneho deficitu. 12. júla 1790 hlasovalo Ústavodarné národné zhromaždenie o Občianskej ústave duchovenstva, na základe ktorej bol každý kňaz nútený zložiť prísahu vernosti národu. Odteraz boli kňazi volení národom. Niektorí kňazi prísahu zložili, iní ju odmietli a pre svoj postoj boli pokladaní za „odpadlíkov“. Obyvateľstvo sa rozdelilo na dva nepriateľské tábory.
LÁSKA AŽ DO KRAJNOSTI
Koncom roku 1790 začali prívrženci revolúcie napádať katolícku Cirkev aj v Daxe. 23. januára 1791 boli všetci kňazi zvolaní do katedrály, aby tam pred hlavnou obecnou radou zložili občiansku prísahu. Vernosť Občianskej ústave duchovenstva prišlo odprisahať iba šesť kňazov. Mons. de La Neufville dostal nariadenie opustiť biskupské sídlo. Podľa dekrétu Ústavodarného národného zhromaždenia bol pre Landy uvedený do funkcie nový biskup – Peter Saurine, ktorý zložil prísahu, čím vyhovel ústave. V marci 1791 pápež Pius VI. odsúdil Občiansku ústavu duchovenstva a nariadil všetkým kňazom, ktorí prísahu zložili, aby ju odvolali. Voľbu Petra Saurina prehlásil za nezákonnú, neplatnú a svätokrádežnú. 10. apríla, za sprievodu bubnov a bajonetov, vstúpil Peter Saurine do katedrály v Daxe ako nový biskup. Krátko nato navštívil nemocnicu a ustanovil sa za hlavu novej komisie poverenej hmotnou správou nemocnice. Pokúšal sa získať si sestry a presviedčal ich o právoplatnosti svojho vymenovania do biskupského úradu. Sestra Rutan však nepodľahla jeho nástrahám a hrozbám. Čoraz viac si uvedomovala, že musí povzbudzovať sestry, aby spoločne dokázali odolávať zákerným útokom revolúcie. Matka Deleau, generálna predstavená dcér kresťanskej lásky, poslala v máji roku 1791 na Ústavodarné národné zhromaždenie petíciu so sťažnosťou: «neustále prenasledovanie, ktorého obeťami sú i mnohé sestry, znemožňuje službu chudobným». Po jej vytrvalom naliehaní bola sestrám sľúbená ochrana. Nemalo to však veľký dosah na Direktóriá, ktoré nariaďovali čoraz horšie opatrenia. V obežníku z 1. januára 1792 dala Matka Deleau sestrám jasné smernice: «v nepokojných časoch musíme zostať odvážnymi a vytrvalými a odovzdať sa do Božej vôle, pretože všetko, čo sa nám stane, má prispieť k nášmu posväteniu». V septembri 1791 bola nemocnica na pokraji svojej existencie kvôli nedostatku finančných prostriedkov (Departementálne archívy, L. 463, č. strany 115, na rube).Vo februári 1792 vyšlo na Landskom okrese nariadenie, že všetci kňazi „odpadlíci“ žijúci v Daxe majú byť vyhnaní. Nemocničný kaplán bol teda vyhnaný a nahradený novoustanoveným duchovným. Ani sestry neboli ušetrené od revolučných nepokojov. V týchto časoch, kedy sa náboženstvo považovalo za zločin, aj ony sa cítili ohrozené. Nezaoberali sa však politickým zápasom a revolučným vrením v meste, zamerali sa len na službu v nemocnici. Boli nútené prijať novoustanoveného duchovného nemocnice, hoci s ním neprichádzali do kontaktu, takže nemohli pristupovať k sviatostiam. Prijímali ich len zriedkavo a v skrytosti, a to vďaka kňazovi Lacouture, právoplatnému duchovnému nemocnice, ktorý do Daxu prichádzal v rôznom prestrojení. 6. príla 1792 Ústavodarné národné zhromaždenie zrušilo všetky cirkevné a laické združenia, ako i nosenie ich zaužívaného oblečenia. Dcéry kresťanskej lásky neboli výslovne menované, no patrili do tejto skupiny. O tri dni sa situácia ešte zhoršila, preto Matka Deleau napísala sestrám povzbudzujúci obežník s týmito usmerneniami: «Kým budú vydané posledné nariadenia národného zhromaždenia… pokračujte v službe chudobným… a aby ste mohli v nej zotrvať, rešpektujte všetky zákony, pokiaľ nie sú proti náboženstvu». O týždeň neskôr dala Matka Deleau sestrám nové pokyny: «Zostaňte na svojom mieste dovtedy, kým to len bude možné… ak nás donútia rozísť sa, musíme mať pripravené osobné veci, súpravu pre každú sestru, či už s oblečením, alebo ďalšími vecami, nutnými k bežnému životu…» Sestra Rutan preto vopred pripravila prídel oblečenia a vecí pre všetky sestry, aby ich v prípade nebezpečenstva odniesla k dôveryhodným susedom. 27. mája 1792 Ústavodarné národné zhromaždenie odhlasovalo dekrét o deportácii vzdorujúcich kňazov. Násilie stúpencov Konštitúcie sa stále viac stupňovalo. Sestra Rutan obozretne dohliadala na bezpečnosť svojich sestier. Všetky mohli opustiť nemocnicu a odísť do cudziny, no sestra Rutan sa rozhodla, že zostane, aby zabezpečila službu chorým. Jej dobrota a počínanie mali na sestry taký vplyv, že sa tiež rozhodli nasledovať Krista Služobníka až do konca. Spoločne sa zhodli na tom, že všetky sa budú naďalej obetovať v nemocnici, a to i napriek pretrvávajúcemu nebezpečenstvu. Onedlho sestra Rutan dostala od Matky Deleau obežník, v ktorom písala o blížiacom sa rozpustení Spoločnosti. 3. júna sa sestra Margita dozvedela, že národná garda plánuje násilne vyviesť sestry z nemocnice, a preto sa rozhodla dať do bezpečia všetko, čo bolo pre ne pripravené.
Jún 1792, falošné obvinenia proti sestrám
Sestry žili uprostred mnohých zlomyseľných ľudí, schopných udávať i pre tú najmenšiu neopatrnosť alebo chybu. Na druhý deň sa všade hovorilo: « Sestry rozkradli nemocnicu, chcú odísť a opustiť chorých, preto ich treba vyhnať». Po dôkladnom prešetrení boli nepravdivé obvinenia vyvrátené, lebo sa zistilo, že šlo len o ich osobnú bielizeň. Ale Direktórium departementu nebolo spokojné. Poverilo nového komisára, ktorý bol veľmi nepriateľský voči náboženstvu, aby zistil, či treba sestry z nemocnice odstrániť, alebo ich tam ponechať. Keď prišiel, sestra Rutan ho sprevádzala po celej nemocnici. Musel uznať, že «sály sú veľmi čisté, bez zápachu, postele pekne upravené». Ani jeden zo 105 chorých sa na nič nesťažoval. Zranení vojaci hovorili, že sa im dostáva dobrého ošetrenia i stravy. Komisár bol opäť nútený vyjadriť sa za ponechanie sestier, pretože ich prístup ku chorým si po všetkých stránkach zasluhoval uznanie. Avšak pri týchto obvineniach a nepríjemných vyšetrovaniach si sestra Rutan uvedomovala, že stojí zoči-voči zarytým nepriateľom, a preto bolo nutné vyhýbať sa všetkému, čo by ich mohlo podnietiť k nenávisti . 23. júla 1792 administratívna rada nemocnice konštatovala: «Revolúcia obrala nemocnicu o všetky hmotné dary, ktoré ju udržiavali…» (Archívy nemocnice, E v, strana 43, na rube). 10.augusta zvíťazila povstalecká Komúna a ľudoví revolucionári, tzv. „sansculoti“ /sans-culotte – bez krátkych nohavíc/ začali tzv. druhú Revolúciu. Vojna so susednými krajinami urýchlila pád kráľovstva. Revolucionári kráľa uväznili a vyhlásili prvú republiku. Nasledovali masakre, ktoré zradikalizovali revolúciu. Nástup ľudových revolucionárov, zväčša otvorene protináboženských, ešte viac urýchlil zavádzanie tzv. dozorných výborov (v rokoch 1792-1793). Nastal mimoriadne veľký nepokoj a zmätok.
August 1792, zrušenie Spoločnosti dcér kresťanskej lásky
Dekrétom z 18. augusta 1792 boli zrušené všetky rehoľné kongregácie, vrátane výchovno-vzdelávacích a nemocničných, ktoré až dovtedy boli čiastočne tolerované. Rehoľné habity boli zakázané. Vyhlásený bol dekrét o zrušení Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Kontakt sestier s generálnou predstavenou sa stal takmer nemožným. Keďže sestry nemohli právne existovať, rozhodli sa, že sa združia do asociácie pod názvom „Dámy kresťanskej lásky“, aby sa mohli legálne venovať chorým. Ponechali si svoj habit okrem kornetov, ktoré nahradili šatkou uviazanou v tyle. Golier nahradili druhou šatkou. Začiatkom septembra 1792 došlo k ďalšej sérii masakrov (pokračovanie vo vykonávaní rýchlych popráv), čo vytvorilo ťaživú atmosféru v krajine a zvlášť v hlavnom meste. Po poprave kráľa Ľudovíta XVI. dňa 21. januára 1793 sa revolučná vláda posilnila a Francúzsko bolo reprezentované Národným konventom, ktorý viedol Výbor pre verejné blaho.
Jún 1793, revolučná hrôzovláda
Pod tlakom veľmi vážnych udalostí ohrozujúcich bezpečnosť štátu, Národný konvent nastolil politiku represií. Prehnané uplatňovanie výnimočných opatrení, t. j. hrôzovláda sa vrstvila s represáliami a opäť otvorila dvere teroru, ktorý po masakroch v septembri 1792už neexistoval. V septembri 1793 došlo k obmedzeniu slobody a vyhláseniu politiky boja proti nebezpečenstvu ohrozenia republiky, čo hneď vstúpilo do platnosti. Najskôr to bol zákon z 5. septembra proti cudzincom, neskôr, 17. septembra 1793 Zákon o podozrivých osobách, ktorý nariaďoval udať všetkých „nepriateľov“ republiky, a to aristokratov a katolíkov. Zreorganizovaný mimoriadne protináboženský Revolučný tribunál ich mohol uvrhnúť do väzenia, pričom sa usiloval zlikvidovať hlavne kňazov, rehoľníkov a veriacich, pretože všetci boli považovaní za rebelov. Tribunál dostával tisícky udaní o zradcoch a domnelých sprisahancoch. Prijímané opatrenia boli čoraz extrémnejšie a viedli k stále početnejším zatýkaniam. Toto krvavé prenasledovanie trvalo až do augusta 1794. V septembri 1793 začala hrôzovláda i v celom Landskom kraji. Sestra Rutan už od júna predchádzajúceho roku cítila, že je upodozrievaná, a preto sa snažila nevystavovať sa hrozným represáliám. Striehli totiž na všetko, čo povedala, urobila alebo napísala. 3.októbra 1793 vyšiel nový zákon, ktorý pod trestom nútil všetky ženy rehoľných rádov zložiť prísahu slobody a rovnosti. Sestra Rutan to energicky odmietla. Jej rozhodnutie nezmenili ani hrozby, ani prísľuby. Povzbudzovala ostatné sestry, aby urobili podobne a nebáli sa ani najväčších obetí. Jediná sloboda podľa nej spočívala v láske a starostlivosti o chudobných. Sestry teda naďalej obetavo slúžili chorým, v každej skúške a s neochvejnou odvahou.
5. októbra 1793 prišiel do Daxu revolučný vodca, ktorý bol mimoriadne zameraný proti Katolíckej cirkvi. Existujúcu Obecnú ľudovú spoločnosť pokladal za málo revolučnú a nedostatočne protikatolícku, preto ju rozpustil a o 23 dní neskôr vytvoril 12-členný Revolučný dozorný výbor, zložený z fanatikov, ktorí mali za úlohu pripraviť nastávajúce popravy. O týždeň neskôr dozorný výbor dostal príkaz do 8 dní uväzniť 300 obyvateľov mesta, prevažne šľachticov, kňazov a rehoľníčky. Výbor pracoval rýchlo, stačili mu dva dni na zostavenie zoznamu. Kapucínsky kláštor bol premenený na väznicu pre mužov, karmelitánsky kláštor na väznicu pre ženy. Sestra Rutan nebola na zozname, pretože medzi obyvateľmi mala takú dobrú povesť, že by bolo treba vymyslieť veľmi silnú zámienku, aby ju mohli uväzniť.
December 1793, Uväznenie
Príležitosť sa naskytla o dva mesiace. Istý dobre ošetrený vojak chcel po odchode z nemocnice prejaviť sestrám vďačnosť. Zorganizoval na ich počesť malý koncert. Po predstavení sestra Rutan ponúkla hudobníkom občerstvenie. Ihneď po tom sa to dozvedel dozorný výbor a zostavil udanie: „Pani Rutan sa svojou občianskou neuvedomelosťou usilovala podplatiť vojakov a oslabiť ich revolučného a republikánskeho ducha». Bola ihneď zadržaná a 24. decembra 1793 prevezená do väznice v karmelitánskom kláštore. Keďže odmietla zložiť prísahu, prehlásili, že „nie je občiankou… a nevyhovuje zásadám revolúcie“. Vo väznici sestra Rutan zažila hrozné zaobchádzanie s väzňami. Okrem toho boli všetky väznice preplnené a pod prísnym dozorom, takže sa zadržaní ľudia nemohli rozprávať, ani si pomáhať. Museli znášať nielen mnohé urážky a ponižujúce zaobchádzanie, ale aj hlad a smäd.
15.januára 1794 si dozorný výbor predvolal « 57-ročnú pani Rutan ». Vojenský tribunál zaberal zadnú časť sály a pri každom stole stáli úradníci s halapartňami a žandári so šabľami v ruke. Keď vstúpila do miestnosti bola vystavená hrubým prejavom opovrhnutia zo strany fanatických členov dozorného výboru. Nato bola podrobená výsluchu a spísali proti nej obžalobu. Po zadržaní jej zhabali všetky dokumenty a náboženské veci. Obvinili ju, že chcela rozvrátiť armádu republiky a robila protirevolučnú propagandu svojimi «fanatickými pamfletmi », ako nazvali jej brožúrky s modlitbami. Tieto falošné obvinenia stačili na to, aby sestru Rutan zaradili do kategórie tých, ktorí musia zostať vo väznici.
Z násilníckeho prístupu a zlostných tvárí nepriateľov pri výsluchu si sestra Rutan uvedomila, že nadišli jej posledné chvíle. A keď potom 1. marca postavili na hlavnom námestí obce gilotínu, jej predtucha sa naplnila. Vtedy povedala: «Zadržiavali ma, aby ma poslali na smrť!». Útrapy väznenia mali vyvrcholiť mučeníckou smrťou. Na druhý deň sa sestra Margita dopočula, že zatkli ešte štyri sestry z nemocnice. Ponechali len najstaršiu, ktorú prinútili prevziať zodpovednosť za nemocnicu. 3. marca 1794 revolučný vodca Pinet zostavil mimoriadnu revolučnú komisiu z 5-tich mužov s extrémne protináboženským zmýšľaním. Bol to vojenský tribunál, ktorý mal absolútnu právomoc odsúdiť všetky činy spojené s dezerciou alebo zradou. Týkalo sa to hlavne ich odporcov, kňazov, ktorí odmietli zložiť prísahu a každého, kto im poskytol azyl, hoci i len na pár hodín. Všetko, čo súviselo s katolícky náboženstvom, vzbudzovalo nenávisť a zúrivosť tejto komisie. 17.marca 1794 napísal Pinet na Výbor pre verejné blaho: «Gilotína bude poriadne využitá. Len keď sa zem očistí od šľachticov, kňazov a fanatikov, našich odvekých nepriateľov, budeme požívať pokoj a šťastie» (Národné archívy, A.F. II, 262).
8.apríla 1794, odsúdenie na smrť
8.apríla si sudcovia mimoriadnej revolučnej komisie dali predvolať pani Rutan a pána Lannelongue, farára Gaube – kňaza „odpadlíka“, ktorý zostal v kraji, aby povzbudzoval svojich farníkov. Po vykonštruovanom procese revolučný tribunál odsúdil kňaza na smrť a nariadil okamžitú popravu. Potom prišiel rad na sestru Rutan. Predseda prečítal jej obžalobu: protirevolučná propaganda, politické obvinenia usvedčujúce z ohrozenia všeobecnej bezpečnosti… Tieto a ďalšie klamstvá uviedli len pre to, aby ju mohli odsúdiť na smrť. Skrývali však skutočný motív odsúdenia, a to jej vernosť Katolíckej cirkvi a rázne odmietnutie zložiť prísahu na Občiansku ústavu duchovenstva. Predseda nedovolil sestre povedať niečo na svoju obhajobu a aj sama vedela, že by bolo zbytočné, pretože je už vopred odsúdená. Pred sudcami stála vyrovnane a odsúdenie na smrť si vypočula pokojne a neprejavila ani náznak rozhorčenia či odporu. Obaja mali byť sťatí gilotínou na druhý deň.
Bol práve utorok Veľkého týždňa a sestra Rutan bola pripravená ísť v šľapajach trpiaceho Ježiša. Ako On, aj ona vedela, akou smrťou zomrie. Bola rozhodnutá úplne sa vydať do Božích rúk, znášať opovrhnutie a obetovať život Bohu, a tak mu prejaviť svoju lásku a vydať o ňom svedectvo.
9.apríla, v stredu Veľkého týždňa, za zvuku bubnov, zviazali chrbtom k sebe sestru Rutan a kňaza Lannelongue a naložili ich na voz. Sestra Margita bola obdivuhodne pokojná a statočná. Svojmu spoločníkovi pred popravou povedala: «Nesmieme dať na sebe znať ani najmenší prejav hrôzy! Ide tu o česť svätej veci! Zachovajme si pred všetkými pokojný výzor!». Sprievod s odsúdenými došiel na popravisko, ktoré stálo v strede hlavného námestia.
Sestra Margita sa ešte usmiala na dieťa, ktoré sa objavilo v okne jedného domu a dvom strážcom, ktorí nad ňou plakali, darovala na pamiatku svoje hodinky a vreckovku. Otec Lannelongue bol vydaný katom ako prvý. Sestra Rutan ho nespúšťala z očí. Vo chvíli popravy nechcela odvrátiť hlavu, pretože neverila, že by hrdinská smrť nevinného mohla byť smutným výjavom: «Čo sa čudujete, občan?, poznamenala, vari si myslíte, že je pre mňa bolestné vidieť zomierať nevinného?» Potom bez najmenšieho prejavu rozochvenia vystúpila na popravisko. Sama si zložila plášť a šatku z hlavy, a keď jej kat chcel strhnúť druhú šatku, ktorú mala previazanú okolo ramien, zabránila mu v tom slovami: «Nechajte ma! Mužská ruka sa ma nikdy nedotkla!» Potom celkom pokojne pristúpila ku gilotíne. Vedela totiž, že nie je sama, že spolu s Ježišom sa drží Otcovej ruky a nikto ju nemôže obrať o vnútorný pokoj. Svoju smrť prijala z lásky k Bohu a svojmu náboženstvu. Kľakla si, naklonila hlavu a spokojne prijala posledný úder.
KONIEC HRôZOVLÁDY
Revolučné roky 1793 – 1794 boli hrozné. Štyri mesiace po smrti sestry Rutan padol revolučný tyran Robespierre a nastal koniec obdobia hrôzovlády. Od jesene 1794 sa revolučná vláda oddelila od ľudového hnutia a stala sa Direktóriom. Usilovala sa vytvoriť stabilný a konštitučný režim. 31. októbra 1794 bolo po polročnom väznení prepustených 6 sestier, aby sa opäť ujali ošetrovania chorých v nemocnici.
O rok neskôr Direktórium obvodu prekvapivo prehlásilo: «Dax bude dlho ľutovať, že túto čnostnú ženu, ktorá sa pevne držala svojho náboženského presvedčenia, neľudsky vydal na smrť z pochybných dôvodov, ktoré treba preveriť». (Prehlásenie hlavnej občianskej autority obvodu z roku 1795).
V roku 1813 napísal správca nemocnice v Daxe ministrovi vnútra: « V dobe, kedy čnosť bola považovaná za zločin, žalobcovia obvinili sestru Rutan u prokonzula, aby ju tak potrestali za jej horlivosť a obetavosť» (Rukopis životopisu, Archívy nemocnice v Dax).
Zdroj: www.vincentky.sk