Francúzsko1789
Zima 1788 – 1789 je veľmi vážna. Seina je zamrznutá od Paríža po Rouen. Úroda bola zlá a potraviny sú všade vzácne. Ceny rýchlo rastú. Priemyselná nezamestnanosť spôsobuje nepokoj v meste. Mzdy klesajú o 20 až 30%, zatiaľ čo cena chleba sa zvyšuje o polovicu. Nerovnosť medzi privilegovanými a neprivilegovanými sa zdá ešte výraznejšia. Šľachtici a bohatá buržoázia využívajú rast cien. Obyvatelia miest a chudobní dedinčania sú obeťami a stále viac znášajú rastúcu daňovú záťaž. Aby sa pokúsil napraviť sociálne, politické a hospodárske nepokoje ohrozujúce krajinu, zvolal kráľ Ľudovít XVI. Začiatkom mája sa spojili zástupcovia šľachty, duchovenstva a tretieho stavu (remeselníci, robotníci, roľníci). Voľba poslancov sa koná vo veľmi napätom kontexte. Tretí stav, ktorý je vo volebnom konaní v menšine, sa 9. júla stretol bez vedomia kráľa a vyhlásil ústavodarné národné zhromaždenie. Súd však neakceptuje revolúciu, ktorá sa začala. Hovoria o aristokratickom sprisahaní. Obyvatelia Paríža sa vyzbrojujú, nepokoj je organizovaný. 14. júla 1789 sa vzbúrenci zmocnili Bastilly, symbolu absolútnej moci kráľa. Po prevzatí Bastily nasledovalo zrušenie všetkých privilégií a feudálnych práv v noci zo 4. augusta. Koncom mesiaca hlasuje Ústavodarné národné zhromaždenie o prijatí Deklarácie ľudských práv. Táto Deklarácia, ktorá vyhlasuje všetkých ľudí za slobodných a rovných, sa javí ako Charta sociálnej a politickej demokracie. Prvé kroky francúzskej revolúcie boli uvítané v provinciách, kde bol nejeden citlivý na Deklaráciu ľudských práv a za zrušenie privilégií, perspektívu sociálnych reforiem. Sestry sa však dozvedeli, že 13. a 14. júla boli pre obidve materské domy v Paríži strašné dni. Od druhej hodiny rána do večera bol Svätý Lazár – dom misijných kňazov – napadnutý a kňazi vyhodení skupinou 150 vojakov. Vojaci prepadli aj materský dom Dcér kresťanskej lásky, oproti Svätému Lazárovi. 98 sestier seminára a vystrašené staršie sestry na ošetrovni videli, ako prechádzajú celým domom. Členovia ústavodarného zhromaždenia sa domnievajú, že je potrebné regulovať vzťahy medzi cirkvou a štátom, pretože privilégiá, ktoré požíva duchovenstvo, boli zrušené v noci zo 4. augusta a cirkevný majetok sa stal národným majetkom 2.novembra 1789. V máji 1790 sa v Zhromaždení diskutuje o návrhu Občianskej ústavy kléru. Ľudia teraz zvolia biskupov a farárov. Stávajú sa štátnymi úradníkmi a ako takí sú odmeňovaní. Biskupi a kňazi musia zložiť prísahu vernosti národu pred ústavou francúzskeho štátu. Táto reforma podrobuje francúzsku cirkev civilnej autorite, robí z nej národnú cirkev a oddeľuje ju od katolíckej, apoštolskej a rímskej cirkvi. O zákone sa hlasovalo 12. júla 1790. Slabý a nerozhodný kráľ až 26. decembra 1790 sankcionoval dekrét proti svedomiu. Prísahu zložili mnohí kňazi a niektorí biskupi. Veľká väčšina odmieta. Kňazi sa potom delia na: „prísažných“ kňazov a odmietajúcich zložiť prísahu. Kňazi odmietajúci zložiť prísahu sú hlásení a deportovaní alebo brutálne zabíjaní. K terorizmu dochádza všade vo Francúzsku. 21. januára 1793 je kráľ Ľudovít XVI popravený. Sestry nemocnice sa snažili všetkými spôsobmi zostať na svojom mieste, ale to nemohlo zostať dlho nepovšimnuté. 2. septembra 1793 bola poslaná petícia mestu Angers: bolo nevyhnutné, za každú cenu a čo najskôr, aby zložili prísahu pre sestry a prinútiť ich opustiť kláštor. 3. septembra bola pred dvere nemocnice vyslaná skupina 15 mužov, aby sa zabránilo tomu, aby sestry odišli. Tam sa stretli so sestrou predstavenou, sestrou Antoinette a ďalšími tromi sestrami, jej asistentkami. Vyzývali ich, aby zložili prísahu a varovali ich pred vážnymi nepokojmi, ktoré by ich odmietnutie vyvolalo, pričom tvrdili, že chudobní chorí budú veľmi trpieť. Ich nádej bola sklamaná. Pri rozhodovaní zostali sestry pevné. Odpovedali, že nariadenia týkajúce sa prísahy sa ich netýkajú, pretože neboli verejnými činiteľmi; že šaty, ktoré nosili, boli chudobné a umožnili im ľahšie rozpoznať chorých, najmä tých najchudobnejších. 5. januára 1794 vyhláška ustanovila povinnú prísahu pre všetky zasvätené ženy, ktorú museli zložiť do 10 dní. Pre tých, ktorí sa nepodriadili tomuto nariadeniu, bol jedinou vyhliadkou rozsudok smrti. Tri z tridsiatich šiestich sestier komunity Angers podľahli naliehaniu. Civilným orgánom vyhlásili, že veľa ďalších sestier by zložilo prísahu, keby im nebránili „zúfalými radami a zlými slovami tri sestry: Antoinetta – predstavená, Mária-Anne a Odilia. Tieto tri sestry boli zatknuté toho istého večera 19. januára 1794 a po dvoch dňoch boli oddelené: Sr Antoinetta Tailhadeová bola vzatá do väzenia, jej spoločníčky do kláštora Dobrého pastiera, premeneného na miesto zadržania. Dôvodom rozdelenia bolo čo najskôr odstrániť sestru Máriu- Anna Vaillot a sestru Odiliu Baumgarten. Ich tragická smrť by oslabila sestru predstavenú a ďalších 33 sestier, ktoré doteraz odmietli prisahať. 28. januára boli pred sudcom vypočúvané sestra Mária-Anna a sestra Odilia. Sestre Márii-Anne bola prvýkrát položená otázka:
„Odkiaľ ste? Prečo ste tu?“
„Neviem, môže to byť preto, že som odmietla prisahať.“
„Prečo ste odmietli?“
„Moje svedomie mi to nedovolí.“ Obetoval som sa, opustil som svoju rodinu, aby som sa venovala službe chudobným;
Sestra Mária -Anna pokojne a rozhodne pokračovala: „Urobte, čo so mnou chcete“. Výsluch sestry Odilie bol rovnaký a aj ona odpovedala rovnako ako sestra Mária-Anne. Zavčasu 1. februára, kedˇ začalo svitať, špeciálna komisia šla do väzenia Dobrého pastiera. Začalo sa odvolanie tých, ktorí sa mali obetovať v mene nezdieľanej ideológie. Tristo deväťdesiatosem mien toho rána, mien, ktorým zodpovedala tvár s očami rozšírenými hrôzou a srdca, ktorého rytmus sa teraz zdal šialený. Počet obetí sa však zvýši. V Angers zomrie v týchto dňoch asi dvetisíc ľudí. Odsúdení boli privezení na miesto popravy zviazaní po dvoch. Väzni, strážení vojakmi na koňoch a strážcami, postupovali úzkymi a ťažkými ulicami. Po stranách konvoja vŕzganý vozík plný tých odsúdených, ktorí nemohli chodiť. Sestra Mária-Anne bola spojená so svojím spoločníkom a odišla s pevným krokom na popravisko. Keď sestra Odilia videla dlhú líniu odsúdených, na chvíľu zaváhala a obávala sa, že v tom konkrétnom okamihu nebude schopná mať odvahu. Oprela sa o ruku sestry Márie-Anne a cítila sa silná, odhodlaná. „Koruna je pre nás dnes určená, nestrácaj ju! “, povedala sestra Mária-Anna. Všetok strach zmizol.
„Svätá Maria, oroduj za nás!“
„Kráľovná mučeníkov, oroduj za nás!“ „
„Kráľovná spovedníkov, oroduj za nás!“ „
„Najsvätejšia Panna Mária, verím v teba!“
A dlhá trojkilometrová trasa, ktorá viedla tento pozoruhodný sprievod z väzenia na miesto popravy, zazvonila piesňami a modlitbami. Zrazu sestra Odilia vyčerpaná únavou, prudko padla na zem. Sestra Márie-Anny videla, ako sa bezprostredne blíži nejaký strážnik, a chce ju hodiť na jeden z tých hrozných vozov, ktoré lemovali konvoj, oprela sestru Odiliu telom o seba, zodvihla ju a povzbudila, aby pokračovala s jej podporou po zvyšok cesty. Počas cesty spadol sestre Odile ruženec z rúk. Sklonila sa, aby si ho vzala, ale jeden z mučiteľov ho okamžite rozdrvil rukou pažbou pušky. Ruženec zostal na zemi pošliapaný, ale bez povšimnutia. Žena, priateľka sestier, ktorá zmätená v dave nasledovala odsúdených, rýchlym gestom zdvihla ruženec a opatrne ho schovala. Keď sa vrátil mier, odovzdala ho sestrám z nemocnici v Angers. Sestry opäť vyzvali litániami Pannu Márie. Ráno sa už uskutočnilo šesť prestreliek; nová skupina, ktorá prišla, bola už siedma. Aby sa dostali pred jamy, ktoré im boli určené, museli obete prejsť blízko hrobov tých, ktorí boli predtým zastrelení, ktorých telá boli pokryté veľmi tenkou vrstvou zemou. Mnoho odsúdených požiadalo sestry o milosrdenstvo,a tak sa spojili s nimi vo vrúcej modlitbe. Dôstojník Ménard, ktorý viedol skupinu poháňanú emóciami, povedal sestrám: „Občianky, ešte máte možnosť uniknúť smrti. Poskytli ste ľuďom veľa služieb … Vráťte sa domov … Nezložte prísahu, ak sa protiví vášmu svedomiu… Ja potvrdím, že ste ju zložili“. „Sestra Mária-Anna odpovedala: „Ďakujem vám za veľkodušnú ponuku. Naše svedomie nám nedovolí zložiť prísahu, ale nechceme ani to, aby si o nás mysleli, že sme ju zložili. Ak musíme zachovať život v stave, ktorý je nám navrhnutý, vyhlasujeme, že uprednostňujeme smrť skôr ako sa správať spôsobom, ktorý je v rozpore s láskou, ktorú sme prisahali Bohu.“
Dôstojník Ménard, zmätený, smutný a sklamaný, vydal rozkaz strieľať. Predné rady odsúdených padali na zem, na okraji jám, kde sa postavili. Poprava bola dlhá. Sestra Mária-Anna a sestra Odilia boli medzi prvými obeťami. Sestra Mária-Anna bola zasiahnutá iba do ramena a zostala stáť. S očami obrátenými k nebu sa naďalej modlila: „Odpusť im, Pane, oni nevedia, čo robia!“ Hneď ako sa poprava skončila, popravcovia sa vrhli na sestru Máriu-Annu a na tých ostatných, ktorí ležali na hranách jám a pokúsili sa vstať. Ich telá dobili šabľami. Boli blahorečení 19. februára 1984.
Zdroj: www.vincentky.sk