sv. Augustína Pietrantoni

 Lívia Pietrantoni sa narodila 27. marca 1864 v malej dedinke Pozzaglia Sabina, ktorá leží v nadmorskej výške 800 metrov v krásnom prostredí medzi Rieti a Orvinio v Tivoli v Taliansku. Bola v poradí druhou z jedenástich detí. Jej rodičia František a Katarína boli roľníkmi, mali vo vlastníctve malý pozemok a okrem toho obrábali aj ďalšie prenajaté pozemky. Lívii od malička vštepovali kresťanské zásady, čestnosť a pracovitosť. Všetky svoje deti viedli k vzájomnej úcte a dobrote. Keď mala Lívia štyri roky, prijala sviatosť birmovania. V trinástich prijala prvé sv. prijímanie. Mimoriadne to na ňu zapôsobilo. Ešte viac sa odvtedy snažila modliť, byť dobrého srdca a prinášať obety. Matke pomáhala so svojimi mladšími súrodencami. Pracovala na poli, starala sa o domáce zvieratá, ktoré mali doma. Kvôli tomuto všetkému takmer vôbec nepoznala detské hry a aj školu navštevovala nepravidelne. Napriek tomu vynikala v múdrosti a nezaostávala za ostatnými. Od siedmich rokov spolu s ďalšími deťmi pracovala na budovaní cesty z Orvinia do Poggio Moiana. Spolu nanosili tisícky vreciek kameňov a piesku. V dvanástich rokoch chodievala so svojimi rovesníkmi do Tivoli na zber olív. Lívia bola medzi malými brigádnikmi morálnou a náboženskou autoritou. Svojou životnou múdrosťou si získala u nich rešpekt a všetci ju nasledovali. Odvážne a hrdo sa vedela postaviť aj voči arogantným a bezohľadným dozorcom.


Vďaka všetkým krásnym vlastnostiam a múdrosti sa stala z Lívie atraktívna mladá žena a veľa mládencov po nej pokukovalo. Neušlo to ani jej matke, ktorá by bola veľmi rada, keby sa dobre vydala. No bolo jej čudné, že Lívia sa k činu nemala. Nakoniec Lívia vyjavila, že ona sa chce zasvätiť len Ježišovi. Niektorí v rodine ju začali podozrievať, že sa jej nechce pracovať. No ona povedala: „Chcela by som vstúpiť do kláštora, kde sa pracuje vo dne v noci.“ Všetci vedeli, že tieto slová sú pravdivé. Lívia sa prvýkrát vydala do Ríma spolu so svojím strýkom Matteom. Chcela vstúpiť do kláštora Sestier lásky sv. Jany-Antidy Thouret. No neprijali ju. Bolo to pre ňu trpké sklamanie. No o niekoľko mesiacov neskôr jej sama generálna predstavená poslala odkaz, že ju očakávajú. Lívia pochopila, že sa môže navždy rozlúčiť s rodným krajom. S pohnutím sa rozlúčila s rodičmi, súrodencami, s ostatnými známymi i so všetkými obľúbenými miestami, kam rada chodievala. Do Ríma prišla 23. marca 1886. Mala 22 rokov.

Pár mesiacov v postuláte a noviciáte v kláštore na Via S. Maria in Cosmedin potvrdilo, že chce byť služobníčkou chudobných podľa tradície od sv. Vincenta de Paul a sv. Jany-Antidy. Keď prijala rehoľné rúcho, dostala meno sestra Augustína. Keďže nepoznala žiadnu sväticu tohto mena, prenikla ju myšlienka, že sama sa musí stať svätou. Predstavení ju poslali do Nemocnice Ducha Svätého, ktorá mala už sedemstoročnú históriu a pôsobili v nej svätci ako Karol Borromejský, Jozef Kalazanský, Ján Bosco, Kamil de Lellis. Sestra Augustína hneď prijala toto miesto za svoje a hrdinsky znášala ťažkú službu lásky voči chorým. Atmosféra v nemocnici však bola nepriateľská voči náboženstvu. Kapucínov, ktorí boli duchovnými správcami nemocnice, vyhnali. Zakázané boli všetky náboženské symboly, vrátane kríža. Najradšej by vyhodili aj rehoľné sestry, no nechceli stratiť popularitu, tak ich tam doslova trpeli. Sestry mali však zakázané hovoriť o Bohu s pacientmi. Sestra Augustína však nepotrebovala ústa na to, aby hovorila o Bohu. Nikto jej nemohol zakázať žiť jej čnostný obetavý život. Starala sa o deti, o chorých na tuberkulózu, ktorá bola vtedy ťažko liečiteľná. Mnohí umierali. Sama sa nakazila, no zázračne bola uzdravená. Celkom sa odovzdala chorým. Slúžila aj tým posledným, aj arogantným a drzým. Jeden z nich sa menoval Jozef Romanelli. Bol najhorší zo všetkých. Vulgárny, neslušný a drzý. Augustína ho neustále zverovala pod ochranu Panny Márie a služby, ktoré mu preukazovala, obetovala za neho samého. Aj za ostatných sa často modlievala a zverovala ich pod Máriinu ochranu. Keď bol Romanelli už neznesiteľný pre personál, sám riaditeľ ho z nemocnice vypovedal preč. Romanelli sa rozzúril a obeťou sa stala práve sestra Augustína. Vyhrážal sa jej, že ju zabije vlastnými rukami a dával jej ešte mesiac života. Nežartoval. Svoju hrozbu splnil. Augustína bola pripravená priniesť svoj život ako obetu Pánu Bohu. Romanelli za ňou raz nečakane prišiel, takže nestihla ujsť. Chytil ju a prebodol nožom. Stalo sa to 13. novembra 1894. Sestra Augustína zomrela vo veku 30 rokov s menom Božej Matky a so slovami odpustenia na perách. Za svätú ju vyhlásil pápež sv. Ján Pavol II. 18. apríla 1999 na Námestí sv. Petra v Ríme.

Zdroj: www.vincentky.sk