Lujzin otec bol francúzskym šľachticom a členom parlamentu. Na výchovu ju dal do kláštora sestier dominikánok, kde žila až do svojich trinástich rokov a nadobudla dobré vzdelanie. Ovládala latinčinu a bola aj talentovanou maliarkou. Mala tam všetko, okrem materinskej lásky.Vo svojich dvadsiatich rokoch sa rozhodovala, či vstúpi do rehole kapucínok, ale provinciálny predstavený, ktorý rozhodoval o jej prijatí, ju nepokladal za dostatočne silnú pre prísny klauzúrny život a povedal jej, že Boh má s ňou iné plány. Dňa 5. februára 1613 sa teda vydala za obyčajného mešťana Antona le Gras. Lujza si zamilovala manžela a tešila sa i synovi Michalovi, ktorý sa im narodil.
Krátko po smrti biskupa Františka Saleského, ktorý bol jej priateľom, mala pri jednej svätej omši hlboký duchovný zážitok. Bolo to na sviatok Ducha Svätého 4. júna 1623. Pri svätej omši Lujza pocítila Božiu blízkosť a uistenie, že príde čas, keď bude môcť zložiť rehoľné sľuby. Mala aj prorocké videnie budúcich rehoľníčok, ktoré nebudú viazané prísnou klauzúrou, ale budú môcť preukazovať dobročinnosť i mimo kláštora. Rozhodujúce bolo jej stretnutie so svätým Vincentom de Paul na konci roku 1624. Ten jej pomohol získať zdravú kresťanskú sebadôveru a usmernil jej záujem na dobročinnosť, ktorú on už predtým organizoval s pomocou rozličných ľudí, mužov i žien.
21. decembra 1625 zomrel Lujzin manžel. Lujza sa celkom oddala kresťanskej dobročinnosti pod vedením svätého Vincenta de Paul. Ten ju najprv požiadal, aby navštevovala a oživovala ním založené charitatívne skupiny a pobočky ženského združenia nazvaného Dames de la Charité - Panie kresťanskej lásky. Čoskoro sa popri "paniach" kresťanskej lásky začala okolo Vincenta a Lujzy formovať skupina vidieckych dievčat, ktoré boli preniknuté duchom evanjeliovej chudoby a dobročinnosti. Nazývali ich "Filles de la Charité" - Dcéry kresťanskej lásky.
29. novembra 1633 Lujza prijíma do svojho domu v blízkosti kostola svätého Mikuláša du Chardonnet v Paríži niekoľko dievčat slúžiacich v "Bratstvách lásky". Vincent poveril Lujzu, aby sa ujala ich vedenia. Je to začiatok novej spoločnosti, bez mreží kláštora, bez závoja a vtedy ešte aj bez rehoľných sľubov. Je to zrod novej spoločnosti apoštolského života, ktorá sa postupne stala najpočetnejším rehoľným spoločenstvom katolíckej Cirkvi. Členky chodia po uliciach, sú v nemocniciach, v mestách i dedinách, ošetrujú chorých po domoch, vyučujú dievčatá.25. marec 1642 bol ten deň, keď Lujza a štyri jej spoločníčky zložili večné sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti a služby chudobným. No neskôr sa v ich rehoľnej spoločnosti ustálili časné sľuby, ktoré sa obnovujú každý rok 25. marca.
V ten deň pred obnovením je každá sestra voľná od záväzku rehoľných sľubov, takže má možnosť znovu sa slobodne obetovať Bohu a charitatívnej službe.
Pod vedením Vincenta de Paul a Lujzy de Marillac sa aktívne rehoľné spoločenstvo Dcér kresťanskej lásky začalo šíriť vo Francúzsku a onedlho i za hranice. Roku 1652 vznikol prvý dom vincentiek v Poľsku.
Lujza nešetrila sily pri organizovaní a vedení novej rehole, ba usilovala sa pomáhať svojim duchovným dcéram aj priamo v ich charitatívnej službe. Svätý Vincent ju musel mierniť v práci. Nadmerné zaťaženie sa veľmi prejavovalo na jej podlomenom zdraví. Vincent o nej roku 1647 napísal, že podľa prirodzených zákonov ju pokladá už za mŕtvu. Pri živote a činnosti ju udržovala iba mimoriadna duchovná sila a Božia milosť. Táto duchovná sila a milosť, ktorú Lujza čerpala z intímneho spojenia s Bohom, ju udržala pri živote až do 15. marca 1660. V ten deň skončila svoj pozemský život, taký bohatý na utrpenie, ale aj na dobrodenia, ktoré Boh uštedril jej a jej prostredníctvom iným.
Svätosť zakladateľky Dcér kresťanskej lásky bola hlboká, ale pritom diskrétna, bez nápadných vonkajších prejavov. Tak si to želal sv. Vincent de Paul. Proces blahorečenia Lujzy de Marillac začal roku 1886 a skončil sa roku 1920. V máji toho roku ju pápež Benedikt XV. vyhlásil za blahoslavenú a v marci 1934 pápež Pius XI. za svätú. Napokon pri trojstom výročí jej smrti roku 1960 ju pápež Ján XXIII. vyhlásil za patrónku sociálnych pracovníčok.Dcéry kresťanskej lásky pracujú na všetkých kontinentoch sveta. Spoločnosť tvorí 72 provincií s počtom asi 29 000 sestier. Je to teda najväčšia ženská spoločnosť.
Na územie Slovenska prišli sestry v roku 1870. Zriadili tu nemocnice v Košiciach, v Rimavskej Sobote, v Trenčín, v Topoľčanoch, v Banskej Bystrici, v Nitre a inde. Na Slovensku pôsobia na týchto miestach: Banská Bystrica, Beckov, Belušské Slatiny, Biacovce, Bošany, Bratislava, Dolný Kubín, Hlohovec, Košice, Martin, Močenok, Nitra, Nitrianske Pravno, Pezinok, Plaveč, Rajec, Trnava, Veľká Hradná.
Vzhľadom na to, že spoločnosť má misionársky charakter, sestry sa chcú viac otvoriť pre potreby celého sveta a odpovedať na znamenia čias. Materský dom všetkých dcér kresťanskej lásky je v Paríži. Heslo spoločnosti, v ktorom sestry plnia svoju charizmu, je: "Láska Kristova nás podnecuje". Spoločnosť je mariánska a Panna Mária je ich jedinou matkou.
"Boh je môj Boh. Zdá sa mi, že odvtedy, čo mi dal schopnosť pochopiť tieto slová, moje srdce je naplnené radosťou."
(svätá Lujza de Marillac)
Upravené podľa životopisu na stránke www.zmm.sk