V lete 1644 sv. Vincent ťažko ochorel, ale aj napriek tomu sa neprestával zaujímať o prácu svojich misionárov, čo dokazuje aj úryvok z jedného jeho listu: "Väčšina našich spolubratov slúži Pánu Bohu a chudobným a je už rozídená na všetky strany sveta. Včera tiež odišli dvaja do diecézy Rouen, traja odcestovali do Talianska a ďalší dvaja do Marseille. Niektorí odídu zajtra do Gaskonska a kňazi Bousodec a Herbron spolu s bratom Krištofom vyplávajú z prístavu Nantes na Madagaskar. Pán Brin by už bol odcestoval do Škótska a na Hebridy, kde má vyhľadať našich spolubratov, od ktorých sme dosiaľ nedostali žiadnu správu, ale Anglicko nám už dvakrát odmietlo vydať cestovný pas. Všetkých týchto, aj pánov Desdames a Duperroy, ktorí sú vo Varšave, žiaľbohu vo veľkom nebezpečenstve, odporúčam do vašich modlitieb."
Jedným z najťažších poslaní Misijnej spoločnosti za čias sv. Vincenta bola starostlivosť o kresťanských otrokov v barbarských krajinách pozdĺž Stredozemného mora v Severnej Afrike, čo patrili pod tureckú nadvládu. Táto služba bola síce veľmi požehnaná a úspešná, ale aj nebezpečná, ako to dokazuje osud misionára Jána Le Vacher, ktorý sa v Alžírsku staral 15 rokov o 25000 kresťanských otrokov. Keď roku 1683 počas francúzskeho útoku na Alžírsko žiadal mohamedán od misionára Jána, aby prestúpil na islam a on to odmietol, bol zaživa vystrelený z kanóna.
Sv. Vincent už pred tristo päťdesiatimi rokmi obhajoval pokrokové názory, ako to vyšlo najavo z jednej petície adresovanej pápežovi Inocentovi X., kde prosil povolenie vychovať v čínskej misijnej oblasti domorodého kňaza.
