Po smrti sv. Lujzy Vincent ostal sám na čele svojich diel. Pomaly sa blížil k životnej osemdesiatke. Síl mu už veľmi ubúdalo. Posledné chvíle jeho života opisuje spolubrat Gicquel: "26. septembra 1660 Vincent sa dal zdvihnúť z postele a odniesť na svätú omšu. Keď ho priniesli späť, privolaný lekár považoval jeho stav za veľmi vážny, večer o pol siedmej pán Dehorgny mu udelil sviatosť pomazania chorých. Pri vysluhovaní sviatostí svätec sa namáhal pozorne počúvať a odpovedal celkom potichu: Amen. Ku koncu obradu hľadel na prítomných s nevýslovne šťastným pohľadom a žiarivým výzorom na tvári. Potom upadol do bezvedomia, ostal však stále sedieť v kresle. Klesajúcu hlavu mu pridržiaval uterákom jeden zo spolubratov . Včasráno 27. septembra páno Dehorgny a Berthe ho prosili o požehnanie pre všetkých jeho duchovných synov a dcéry, priateľov a dobrodincov... Sv. Vincent jasne a zreteľne vyslovoval: - Boh vás žehnaj... - O pol štvrtej mu pán Berthe predriekal "In manus tuas Domine..." - "Do tvojich rúk Pane...", čo ticho opakoval. V posledných chvíľach mu predriekali: "Deus, in adiutorium..." - "Bože, príď mi na pomoc...". Vincentove pery sa jemne hýbali a viac sa už nezatvorili...
O piatej hodine zomierajúci odovzdal svoju šľachetnú dušu do rúk svojho Pána... Jeho tvár mala dôstojný a majestátny výzor. Ako patriarcha sediaci v kresle, v kňazskom rúchu bol pripravený k nebeskej bohoslužbe."
Sv. Vincent žil v úplnom sebadarovaní v Božej službe. Považoval za veľkú milosť, že môže spolupracovať na diele vykúpenia, a tak pokračovať v poslaní vteleného Božieho Syna, ktorý prišiel hlásať radostnú zvesť chudobným. Vo viere hľadel na chudobných ako na trpiace údy Ježiša Krista. "Poslal ma hlásať evanjelium chudobným" ostáva stále programom pre členov jeho Misijnej spoločnosti.
