Sv. Lujza de Marillac cestovala po vidieku buď v sprievode svojej priateľky alebo pomocnice poštovým vozom, na koni alebo jednoducho pešo s košom plným prádla, šatstva, liekov a sladkostí. V miestnej ubytovni sa najprv dopytovala na pracovníkov charitného spolku, potom sa zhromaždili v dome niektorej členky, povzbudila ich vo viere a k činnej láske k Bohu a blížnym, preskúmala ich pokladňu, atď. Zorganizovala základné vyučovanie pre deti tam, kde ešte nebolo. Takto sa v lete starala o existenciu a rozkvet vidieckych charitných spolkov a v zime zas o parížske, ktoré sa utvárali takmer pri každej farnosti.
Sv. Lujza sa stotožňovala s triezvym názorom Vincenta, že spolky vzhľadom na ľudské slabosti budú potrebovať stálu náboženskú formáciu. Len tak môžu predísť úpadku a prežiť.
I keď bola Lujza na služobných cestách, udržiavala písomný kontakt s materským domom Misijnej spoločnosti na ulici Sint-Victor. V listoch opisovala svoje dojmy i priania a pýtala si rady. Nezabudla pánu Vincentovi zdôrazňovať, aby si dával pozor na svoje zdravie a ďakovala za jeho povzbudenia v rôznych ťažkostiach. Sv. Lujza sa skutočne odovzdala do služby Pánu Bohu a chudobným s veľkou ochotou a radosťou, hoci niekedy ťažko znášala vzdialenosť od svojho syna Michala, ktorý žil určitý čas v kňazskom seminári. Neprejavil však žiadne známky kňazského povolania, čím matka trpela. Sv. Vincent jej tiež často pripomínal, aby si dávala pozor na zdravie a podával jej správy o "malom Michalovi": "Dôverujte! Keď Pán Boh prejavuje toľko lásky voči deťom, iste aj vaše jediné dieťa veľmi miluje."
Sv. Lujza vykonávala štyri roky náročné vizitačné cesty, ktoré mali rozhodujúci význam pre jej ďalšie poslanie v Božom pláne.