Ôsma nedeľa "cez rok"

Bolo to presne na dnešný deň, ale pred 42 rokmi – 25. februára 1948. Začala sa dlhá a ťažká cesta proti Bohu v našej vlasti. Neprišla neočakávane. Z mnohých udalostí sa dalo v tom čase predpokladať, že nastanú ťažké časy. V tento deň si však mnoho veriacich uvedomilo veľkú pravdu - sme v rukách Božích.
Tu sa začala dlhá cesta ľudskej bezradnosti, ale aj kresťanskej nádeje. Začali sa robiť ťažkosti vydavateľstvám s náboženskou literatúrou a novinami. Do väzení začali odvážať predstavených reholí, až nakoniec, za jedinú noc boli zlikvidované všetky kláštory. Rehoľné sestry boli vyvezené z nemocníc na Sudety, do lesov a JRD, kde sa z nich stali chovateľky dobytka. Cirkevné majetky si rozdelili tí, ktorí si uzurpovali moc. Ničili historické a umelecké diela. Vzácne knihy sa nahadzovali vidlami, neodborníci ničili umelecké diela, pretože boli barbari. Prišlo aj na vedenie diecéz. Biskupi sa dostali do väzníc. Iní dostali osobných strážcov, ktorí ich sprevádzali 24 hodín denne. Snaživí a horliví kňazi, i keď ich farníci bránili, boli uväznení a vyhlásení za vlastizradcov. Aby ukázali svoju moc a raz, aby sa ukázala aj ich hlúposť a naivita, zrušili gréckokatolícku cirkev a nútili všetkých prestúpiť na pravoslávie, štátnu cirkev. Bola to ťažká doba. Bude ešte dlho trvať, kým sa veci vrátia aspoň na úroveň tej doby. Napriek tomu to bola doba veľkých vyznaní viery. Hoci súdnictvo a prokuratúra so štátnou bezpečnosťou a za pomoci sovietských odborníkov konštruovali veľké procesy, kňazi sa nebáli, stáli pevne. Aj keď sa ich nová moc snažila zastrašovať, týrať, mučiť, keď zomierali v špine, hlade a opustení, zomierali spokojní vo svojej duši. Prečo? Na to nielen im, ale aj nám dáva odpoveď evanjelium, staré už dvetisíc rokov.

Pán Ježiš povedal: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete“ (Mt 6,25)!

Pán Ježiš ako Boh vedel, že tí, čo uveria jeho učeniu, budú často v núdzi. Vedel, že okrem iného, bude na nich v takých chvíľach ťažko doliehať potreba chrániť si život aj pre iných, ale aj starosť o jedlo a nápoj. Starosť o životné minimum. Prorocké slová Pána Ježiša znova a znova dávajú silu: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete“ (Mt 6,25)! Pán Ježiš chce svojich verných posilniť krásnym prirovnaním, keď poukazuje na nebeské vtáky: „Nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí“ (Mt 6,26). Božia ochrana a dobrota vysoko prevyšuje človeka. Tak nám Boh poukazuje na cieľ, načo sme na svete: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,26-33).

Ak človek na prvé miesto kladie starosť o žalúdok, tak niečo v samom základe nie je v poriadku. Môže to byť u človeka, prípadne v podmienkach, v ktorých žije. Ak by sa človek znížil len na to, čo bude jesť, piť, čo dá na seba, znížil by sa na úroveň zvieraťa. Človek – ako rozumová bytosť – je stvorená pre viac, ako len pre tieto základné články života. Človek musí mať vyššie hodnoty života. Zo života Pána Ježiša vieme, že nezavrhuje prácu človeka, ktorou si zarába na každodenný chlieb, ani ju nepovažuje za zbytočnú. Vystríha, aby sme v nej nezabúdali na to, že sme v rukách Božích. My si máme uvedomiť, že našou prvoradou starosťou je získať Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. Toto by nemalo našich vyznavačov v minulosti a ani dnes, či zajtra zaskočiť, keď sú i medzi nami „veriaci“, ktorí dokážu zradiť svoju vieru za 10€, prípadne za nejaký sľub, či postup a podobne.

Nie, nesmieme zaprieť Boha a zrieknuť sa Božieho kráľovstva. Nemôže byť šťastný ten, kto pravú perlu vymení za umelú, alebo pravé zlato za zlato mačacie. Ak aj niekto hovorí, že je šťastný aj bez Boha, nechajme ho. Ale dokedy?
V Katolíckych novinách sme raz mohli čítať článok o štyridsiatom výročí kňaza Jozefa Toufara, ktorý práve 25.2.1950 o 20.35 hod. v Prahe na Legerovej ulici č. 61 zomrel. Prečo?
Ako 26-ročný pocítil kňazské povolanie. Bolo to krátko po smrti svojho otca. Keď svoje rozhodnutie oznámil, okolie tomu neverilo. Domnievali sa, že žartuje. V roku 1940 bol ako 38-ročný vysvätený za kňaza. Pôsobil veľmi horlivo. Na základe tohoto bol 28.1.1950 zatknutý. Bol to kňaz čistého srdca. Ako to bolo vtedy zvykom, najľahšie sa vtedajším najlepším synom národa pripisovala vlastizrada. Na verejnosť sa dostali z väzenia správy, že bol tak mučený, že jeho päty na nohách boli celkom zničené. I pri tých bolestiach sa správal pokojne. Zomrel na následky mučenia. Svojim vrahom odpustil. Teraz začína informačný proces, ktorý má predchádzať ku blahorečeniu.

„Áno, naša nedávna história bude dôkazom pre náš národ, že Kristove slová boli, sú a budú vždy aktuálne a bude dosť tých, čo ich pochopia a budú sa podľa nich aj v živote riadiť“, rozpráva Dr. Dvasnička.
Spomína si na Róma, ktorý sa na prvý pohľad ničím neodlišoval od ostatných Rómov.
Bol však veľmi sčítaný a vynikal neobyčajnou bystrosťou a myslením. Možno, že práve preto si ho v jednom podniku zvolili za predsedu výboru. No mal jednu chybu - bol veriaci a deti si prihlásil na vyučovanie náboženstva. Riaditeľovi školy ani zamestnávateľovi to nebolo ľahostajné. Pozvali ho do školy pred komisiu a rovno sa ho opýtali: „Ako môžeš, ty, taký sčítaný človek a k tomu ešte funkcionár, veriť v Boha?“ Viete ako zareagoval? Opýtal sa ich, či vedia, aké ročné obdobie je teraz na Jupiteri. Mysleli si, že mu azda preskočilo, on však trval na tom, aby mu odpovedali. Nakoniec sa všetci priznali, že veru nevedia. On na to: „Tak vy neviete, aké obdobie je teraz na Jupiteri? Čo potom môžete vedieť o Bohu? S takými to ľuďmi sa nemám o čom rozprávať.“ A odišiel.

Táto skutočnosť hovorí o statočnom Rómovi, ktorý vyznal svoju vieru verejne a dokázal sa proti totalitnej moci a ľudskej zlobe bojom a dôvtipom a zdravým sedliackym rozumom postaviť.
Do tretice nám na povzbudenie môže byť rozhovor s ministrom školstva ČSR prof. Mudr. Milanom Adamom, DrSc., ktorý na otázky redaktora odpovedá: „Som kresťan rímsko-katolíckeho náboženstva a chodím do kostola.“
Áno , prežívame február 1990 a situácia je, vďaka Bohu, iná ako pred rokom. To nás však zaväzuje, že nesmieme strácať čas. Nielen to, že nechceme slúžiť dvom Pánom, nielen preto, že sa nechceme strachovať o svoj život, čo budeme jesť, čo budeme piť, ani čo bude zajtra. Chceme sa s pomocou Božou chytiť svojich povinností, možností a síl. Odložme strach, ak v nás ešte je a uvedomme si, že sme skutočne v rukách Božích. Pekne to povedal otec kardinál Ján Korec: „Keby sa hneď všetko vrátilo do stavu, v akom sme boli pred 17. novembrom, čo však v žiadnom prípade nie je možné, sme ochotní trpieť znova 40 rokov. Tých 40 rokov nebola naša porážka, ale naše víťazstvo. Sami sme sa mohli presvedčiť, že Kristus nás neklamal.“

Kristove slová z dnešného evanjelia sa splnili do poslednej bodky. „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,33)!
Povedal to predsa Kristus, ktorý o sebe vyhlásil, že je Pravda. Táto Pravda s veľkým „P“ je predsa iná ako tá, s ktorou nás napchávali, oblbovali, presviedčali, hoci jej dávali tiež veľké „P“ a Bohu malé „b“.

Na 25.2.1948 zabudlo veľa ľudí, a predsa pre mnohých je dňom výrazne zaznačeným v ich živote. Keď začala nesloboda, oni nevedeli, že bude trvať 40 rokov. Vtedy si mnohí opravdiví veriaci, kňazi, biskupi, rehoľníci, muži i ženy, laici povedali: „Nemôžeme slúžiť dvom pánom, pretože všetci, či si to uvedomujeme, alebo nie, sme v rukách Božích.“

Amen.