Siedma nedeľa "cez rok"

Prednedávnom som čítal takúto vetu. Farizej hovorí: „Ak sú na svete dvaja spravodliví, tak som to ja a môj syn. Ak je na svete len jeden, tak som to ja.“

Spomenul som si na ňu pri čítaní dnešného evanjelia o zamyslení sa nad životom okolo seba. Môžeme si povzdychnúť: „Pane, kedy si konečne nájdeme čas my, ktorí sme veriaci, aby sme si prečítali Sväté písmo, alebo aspoň evanjeliá?“ Keby sme skutočne čítali aspoň evanjeliá, tak by bolo zaiste menej otrasných prípadov, hnevov, zvád, udaní a nepokojov v rodinách i na pracoviskách. Lenže my sme ako ten spomínaný farizej, a to veriaci len vtedy, keď nám z toho niečo vyhovuje, ale viac nič.

Zamyslime sa nad slovami samého Ježiša, keď hovorí svojim učeníkom: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i nad dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,44-45).

Pochopili sme, alebo ešte reptáme, odporujeme, nechceme odstúpiť od svojej pravdy? Na východe dodnes platí zásada rovnakej odvety, najmä v prípade smrti - vraždy, a to splniť povinnosť krvnej pomsty. Je to nepísaný zákon, ktorého povinnosťou je splniť ho, a dokonca hovoria, že je to uložené od Boha. Kde? Prečo?
Ježiš vytkol farizejom, že v Starom zákone nie je napísané, že má človek nenávidieť svojho nepriateľa ..., ale pravdepodobne takto to napriek tomu vyučovali zákonníci. Láska k nepriateľovi je čisto kresťanská náuka.
V Tretej knihe Mojžišovej (Lv 19,18) čítame: „Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!“
Ale čo spravili ľudia? Vysvetľovali si to tak, že len súkmeňovcov treba milovať, iných už nie. Židia nenávideli mýtnikov, dnešných colníkov a hľadeli na nich ako na najväčších hriešnikov najmä preto, že slúžili nenávideným Rimanom, pri obchode sa dopúšťali neraz i krivdy. Neboli však všetci rovnakí. Veď za Jánom prišli i colníci dať sa pokrstiť a pýtali sa, čo majú robiť. Odpovedal im: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ (Lk 3,13). A Zachej, keď spozná krásu Kristovho učenia, hovorí : „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“ (Lk 19,8).

A to boli nenávidení mýtnici. Je otrasné, že my, ktorí sme už spoznali krásu Ježišovych slov, ktorým sa už dvetisíc rokov ohlasuje Evanjelium, ktorí sme už počuli stovky kázní a povzbudení, ba dokonca po odpustení od samého Boha vo sviatosti zmierenia, sme horší ako starozákonní Židia. Milujeme často len tých, ktorí milujú nás. Ale Ježiš sa pýta: „Akú odmenu môžete čakať?“ (Mt 5,46).
Pozdravujeme len svojich bratov, priateľov, od ktorých čakáme, že nám našu pozornosť vrátia. Či sa nemáme znova zamyslieť nad slovami Ježiša: „Čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?“ (Mt 5,47) A posledná veta z dnešného evanjelia je ako výkrik, zvolanie srdca Krista: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48).
Či chceme odísť dnes takí studení a ľahostajní, akoby sa nič nebolo stalo, akoby sme nič nepočuli? Veď taký studený je iba mŕtvy človek a my žijeme! Veď keď sme si dali tú námahu prísť v tento deň sem do kostola, zaiste nás niečo hrialo, iste sme prišli sem, aby sa niečo zmenilo v našom živote. Alebo chceme do nekonečna, do posledného výdychu, či posledného úderu svojho srdca len čakať, až sa skloní ten druhý a nie ja?! A pritom sa budeme byť v prsia - Ja som v práve, ja mám pravdu, ja som spokojný, ja nič?!
Nemyslíte si, že máme práve my, že sme my, tu prítomní, a nie tí doma, vonku, plniť tieto Kristove slová?! Máme čo naprávať, máme za čo byť vďační Ježišovi!

Opaku sa môžeme učiť i od svätej Ruženy z Viterbo. Jej životný príbeh nás iste dojme. Táto podivuhodná a veriacimi milovaná dievčina si naše dojatie zaslúži, aj keď nebola osobnosťou medzinárodného významu. Môžeme ju právom nazvať svätou, pretože ju Boh mimoriadne obdaril svojou milosťou.
Narodila sa v roku 1235 vo Viterbo, v stredotalianskej provincii Lazio. Už ako trojročná vzkriesila svoju tetu z matkinej strany a tým vykonala prvý zázrak. Keď sa prvýkrát ocitla v stave vytrženia, v extáze, mala len osem rokov! Potom jej Panna Mária ako 10-ročnej povedala, aby si obliekla šaty františkánskej terciárky. V tom roku Ružena začala svoje prvé poslanie namierené proti cisárovi Bedrichovi II., nepriateľovi pápeža, ktorý neoprávnene obsadil Viterbo. Kázala na uliciach a na námestiach a pritom konala neuveriteľné zázraky. Nikto sa neopovážil dotknúť tohoto dievčaťa, ktoré sa muselo postaviť vždy na nejaký kameň, aby ju poslucháči videli. A kamene rástli pod jej nohami, aby ešte viac vynikla. Ako 15-ročnú ju vyhnali z mesta, nakoľko ju považovali za nebezpečný živel, ktorý ohrozuje verejný poriadok. Uchýlila sa do Soriana a tam pokračovala vo svojom boji proti cisárovi. V jedno ráno po modlitbe v kostole oznámila, že Bedrich II. je mŕtvy a po niekoľkých dňoch poslovia túto správu aj potvrdili. Zo Soriana do Victorchiana, kde akýsi muž, ktorý sa vyhlásil za kúzelníka a divotvorcu, udržiaval si všetkých ľudí pod svojim vplyvom, Ružena dala na námestí zapáliť hranicu dreva, potom na ňu vystúpila a zostala v plameňoch tri hodiny. Keď opäť zostúpila dole a oheň jej nespálil ani jediný vlas, divotvorca jej padol k nohám.
Keď mala 16 rokov, vrátila sa domov do Viterbo. Chcela vstúpiť do kláštora, aby tam strávila v modlitbe celý svoj život. Rehoľné sestry v kláštore nazvanom Sancta Maria de la Rose ju však neprijali, pretože im táto dospievajúca dievčina svojou svätosťou naháňala strach a spôsobovala rozpaky.
Ružena ostala trpezlivá aj po ich odmietnutí a s úsmevom dodala: „Nechcete ma prijať zaživa, možno ma radšej prijmete mŕtvu, až zomriem.“ Vo svojej práci potom pokračovala ešte dva roky ako jednoduchá františkánska terciárka, pričom svojimi skutkami úrpimnej kresťanskej lásky vyčerpala všetky svoje mladistvé sily.
Zomrela 18-ročná v roku 1253 a jej predpoveď sa splnila. Pápežovi Alexandrovi IV. sa táto mladá dievčina trikrát zjavila, tak, že nakoniec roku 1258 dal preniesť jej telo do chrámu vyššie uvedeného kláštora. Slávnostné prenesenie jej pozostatkov sa uskutočnilo 4. septembra. Tento deň bol dlhú dobu vo Viterbo zasvätený pamiatke svätej Ruženy. Jej telo odpočíva v spomínanom kláštore a je doposiaľ, ešte po siedmich storočiach, neporušené. Stalo sa stredobodom lásky a úcty jej spoluobčanov.

Ježiš hovorí: „Modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho nebeského Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,45).
Ak chceme byť skutočne veriacimi ľuďmi, Ježiš má na nás len jednu prosbu. Odíďme dnes z tohoto miesta šťastní, lebo sme sa pozbavili príťaže, ktorá nás tlačila ako ťažký balvan a keď sme mali v tejto oblasti čisté svedomie, modlitbou prosme za bratov a sestry, ktorí sú ako spomínaný farizej na začiatku kázne.

Amen.