Dvadsiata druhá nedeľa "cez rok"

Starosť o dušu.

AI
Akú cenu ma pre mňa moja duša? Keď sa voči mne niekto správa arogantne, urážlivo... čo prežívam? A čo sa deje v mojej duši keď vedome a dobrovoľne sám svojej duši robím tú najstrašnejšiu vec, keď vyháňam Boha zo svojej duše...
Modernizujeme byty. Snažíme sa zdravo stravovať. Dbáme o svoju vizáž. Potrpíme si na tom, aby oko nás bolo všetko tak ako má byť... A čo naša duša? Je našou snahou, aby sme mali auto v poriadku. Chránime si počítač pre zavírením. Vyhľadávame špecialistov keď ochorie naše telo. A čo naša duša?
Pozor niečo tvrdé. Telo si všimneme každý deň. Ako často si uvedomím stav svojej duše?

KE
Ježiš nám preto pripomína: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu“ (Mt 16,26)?!

DI
Sú tieto Ježišove slová, ktoré povedal pri Cézarei Filipovej Petrovi, ktorý v ňom rozpoznal Mesiáša aktuálne aj pre mňa? Nehovorme len o tom, že to sa týkalo Petra, ktorého tam ustanovil Ježiš za skalu Cirkvi. Ježiš myslí aj na nás, keď v zapätí predpovedá svoje utrpenie od starších, veľkňazov a zákonníkov v Jeruzaleme. Ježiš hovorí jasne o svojom utrpení, smrti, ale i zmŕtvychvstaní. A to sa týka aj nás. Medzi apoštolmi, ktorí nevedeli o Ježišovi toľko čo my dnes, čo sa zmenilo? Apoštoli vtedy ešte nechápu poslanie Ježiša ako Mesiáša, preto Peter berie si Ježiša nabok a dohovára mu: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať“ (Mt 16,22). Dôkaz, že aj apoštol Peter ešte neprijíma všetky vnuknutia Ducha. Prečo viac nemyslíme na to, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych pre nás? Aké je naše správanie? Také, že vyvoláva u Ježiša voči nám zaslúžený trest?
Hoci na prvý pohľad sa môže zdať, že Ježiš koná neadekvátne, keď Petrovi odpovedá: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (Mt 16,23).
Poslanie a celá činnosť vykúpenia je tajomstvom. Preniknúť do neho je možné, čoho dôkazom je viera mnohých, ale je to podmienené spoluprácou s milosťami, ktorých sa nám dostáva skrze Ducha Svätého. Ježiš preto svoje slová vysvetľuje. Kto chce ísť za ním, musí sa naučiť, musí si osvojiť, musí prijať to, čo mu vo svojej láske dáva Boh, hoci pre oči, zmysly človeka je to utrpenie, bolesť, strata blížneho, života a iné. Ježiš tak pripravuje svojich, aby vedeli a chceli vedome a dobrovoľne prijať všetko, len aby získali večný život a po smrti mali účasť v Božom kráľovstve. Prijať kríž je podmienené plnením vôle Pána Ježiša. Nasledovanie Ježiša nie je preto jednoduché, ľahké, bez ťažkostí, obetí, zriekaní sa, ovládaní sa, práce na sebe. Ide o odumieranie tomuto svetu, aby sme si zaslúžili večný život.
Evanjelium má konkrétne dopady na život. Koho Boh prijíma do svojich služieb, toho prijíma aj do svojej školy, a preto komu sa veľa dostalo, od toho sa bude aj veľa požadovať.

PAR
Začína nový školský rok. Žiaci, študenti sa musia učiť. Učiť sa bolí. Ak chcú raz úspešne žať, musia s bolesťou a námahou denne na svojich školských povinnostiach pracovať. Činnosť si vyžaduje čas, potrebné je osobné zaangažovanie srdca i vôle. A keď vieme pochopiť, že vysvedčenie, vyučný list, maturita, vysokoškolský diplom sa nedávajú zadarmo, tak treba sa naučiť a prijať, osvojiť si i Ježišove slová o kríži: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu“ (Mt 16,25-26) ?!
Reálny človek a kresťan si nedokážu predstaviť život bez kríža rôzneho druhu a veľkosti. Ježiš z lásky k nám kladie rozhodne utrpenie na nás nie ako trest, ale ako znamenie lásky. Kde sa človek najskôr, najradikálnejšie očistí od všetkého, čo zanedbal, nevykonal, nezvládol, ak nie pod krížom? Prečo mnohí ďakujú za kríže svojho života? Pochopili, že aj v krížoch, trápeniach sme milovaní. Je potrebné, aby sme sa očistili od špiny hriechu, najmä pýchy.

MY
Porozumieť krížu Krista a prijať svoj každodenný kríž si vyžaduje spoluprácu. Kríže pomáhajú urobiť miesto Bohu v našom živote. Ako často by sme chceli veriť len ústami, veriť len vtedy, keď nás to nič nestojí. Ježiš chce pripomenúť, že žiť s ním a s krížom, bude raz odmenené: „Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov“ (Mt 16,27).

Kríž, a nielen Kristov, obohacuje život. Nezáleží kto sme, tieň kríža ide za nami. Hoci by sme kríž odhodili, zriekli sa ho, vymenili, príde čas, keď kríž doľahne na naše ramená. Učíme sa ho prijať podľa vzoru Božieho Syna. Kto nasleduje Krista v nesení kríža, spozná, že s Kristom sa kríže nesú ľahšie, menia sa z ťažkých bremien na kríže, ktoré sa dajú niesť. Keď vedľa človeka s krížom kráča Ježiš, prestáva sa rúhať, hnevať, vyhovárať. Ježiš naučí zrealizovať slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24). O pravdivosti slov vydávajú svedectvá mnohí. Tí, čo sa narodili chorí, tí, čo pri rôznych tragédiách prišli o zdravie, drahých, svoj majetok a podobne. Trpiaci Ježiš, muž bolesti, z Getsemany, kalvárie, Golgoty sa stáva nádejou, posilou, víťazstvom. Nie je ľahké prijať kríž. A ešte k tomu sám, či niesť ho roky. Niet sa čo čudovať, že kríža sa človek bojí. Prečo tí, čo neveria, siahajú si na život, keď doľahnú na nich kríže? S nesením kríža sa spája modlitba. Ježiš sa vtedy modlil: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42). Kráčať v šľapajach Krista vzpružuje, učí získavať zásluhy pre nebo, víťaziť nad malomyseľnosťou, nadobúdať istotu, že ten, kto s Kristom vytrvá, Kristom bude aj odmenený. Uveriť v Krista a žiť s Kristom je nádej, ktorú nik iný nemôže dať. Jedine Ježiš môže s istotou sprevádzať do večnosti. Ježiš potrebuje našu pomoc. Kresťan pomáha druhému znášať kríže. Vie vypočuť, má čas pomôcť, chce poradiť, bez nároku na odmenu. Kto už zažil takúto službu lásky, vie, ako to pomáha, keď má s trpiacim človek porozumenie, súcit, keď vie potešiť, pomôcť... Môžeme byť svedkami, že tí čo trpia a žijú s Kristom, stávajú sa pre zdravých povzbudením, obohatením pre zmysel a cieľ života. Je správne, že nie násilne, nie nápadne dávame trpiacim Krista silu, chuť žiť skrze evanjelium, sviatosti, návštevu, ktorá sa netočí len okolo pominuteľných vecí. Nie je zriedkavosťou, že trpiaci zdravého zahanbí tým, že sa nesťažuje, nie je netrpezlivý...

Až po smrti matky sa deti a manžel dozvedeli pravú diagnózu. Uvedomili si, čo asi pretrpela a pritom na jej tvári nevideli nechuť, žiaľ. Snažila sa byť milá, srdečná, pozorná. Čo jej bolo posilou? V tom sa zhodli jednohlasne. Jej viera v Boha, pomoc Matky Božej, čo prejavovala svojou účasťou na omši, modlitbou ruženca.

Mladí stredoškoláci sa vracali od chorej spolužiačky. Dlho medzi sebou nerozprávali. Prečo? Čakali, že ich spolužiačka, ktorá má sarkóm a vie o tom, bude ináč reagovať. A ona rozpráva o svojej chorobe otvorene, zaujíma sa o dianie okolo seba, nemá vyplakané oči, vie sa usmiať, hoci vie, že jej dni sú spočítané. Na stolíku mala Sväté písmo a ruženec. Na záver spolužiakov požiadala, že kto chce a vie sa modliť, aby sa spolu pomodlili desiatok ruženca za triedu a úspešné maturity.

Jedine mama vie, že jej syn trpí, že plače, že zatína zuby. Neprijíma morfium, chce trpieť. Všetko obetuje za otca, ktorý ich pred pár rokmi opustil. Keď príde návšteva, snaží sa svoju bolesť skryť. Dokáže sa i usmiať. Prečo to všetko? Nie je to divadlo z jeho strany a ani pretvárka. Túži, aby duša otca bola spasená.

ADE

Kríž náš každodenný. Taký by mohol byť názov toho, nad čím sme premýšľali. Pozrieme si do zrkadiel svojich životov, na svoje kríže a konajme.

Amen.