Slávnosť Božského Srdca Ježišovho

Primície Miroslava MARCINA 27. 6. 1999

Keby sa vás teraz niekto spýtal: Čo cítite vo svojom srdci? Hádam všetci by sme povedali, že veľkú radosť. Vy, rodičia Mirka, dnes vo svojich srdciach ďakujete Bohu, že si vybral jedného z vašich troch synov za svojho kňaza. Vy, bratia, starí i krstní rodičia, rodina, susedia, priatelia, spolužiaci, rodáci, iste cítite vo svojich srdciach vďaku Bohu za nového kňaza z vašej farnosti, prvého kňaza za celé končiace 20. storočie, ktorý pochádza spod historického hradu z Kapušian pri Prešove. Srdce duchovného otca sa teší, že privádza k oltáru svojho farníka. Srdce rodáka kňaza sa teší, že už je o jedného kňaza z farnosti viac. Vo svojom srdci sa teším aj ja zo svojho žiaka, že dnes slávi svoju primičnú svätú omšu.
A čo cíti tvoje srdce, Mirko, náš brat, novokňaz?
Niečo z toho, čo cítiš, si nám už prezradil. Ako jediný z novokňazov Košickej arcidiecézy si si vybral za primičné texty svätej omše oslavu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Na svojom obrázku z primícií nám chceš darovať prosbu, modlitbu za teba, ale aj výzvu pre každého z nás. Áno, poznáme ju, sú to známe slová:

Ježišu tichý a pokorný srdcom, sprav srdce naše podľa Srdca svojho!

Mirko, ty si dnes nepraješ, aby sme ťa oslavovali. Naopak, ďakujeme ti, že na začiatku svojho kňazstva, sebe i nám chceš pripomenúť vzor pre všetky srdcia. Čo pre kňaza a každého z nás znamená Božské Srdce Ježišovo? Je to Srdce Krista, Syna večného Otca, Srdce, ktoré v lone panenskej Matky bolo Duchom Svätým utvorené. Srdce, ktoré sa stalo svätým chrámom Božím, stánkom Najvyššieho, ktoré horí ohňom lásky, ktoré je pre nás plné dobroty a láskavosti, z ktorého každý z nás máme čerpať všetky čnosti. Je to Srdce, v ktorom môžeme nájsť všetky poklady múdrosti a vedy, ktoré je prameňom nášho života a svätosti, a ktoré je bohaté pre všetkých, ktorí ho vzývajú. Pri pohľade na Božské Srdce si uvedomujeme, že Srdce Pána Ježiša je uzmierenie za naše hriechy, že my ho potupou nasycujeme, svojimi zlosťami trýznime, ale ono je poslušné. Božské Srdce sa dalo prebodnúť kopijou, aby bolo pre nás prameňom potešenia, prameňom všetkých milostí.
Keď v horúcom lete cítime smäd, túžime po čistej, pramenistej a chutnej vode. Ako reagujeme, keď studnička, z ktorej vyteká voda – je znečistená? Dnešná slávnosť je pre nás všetkých výzvou, oslovením, povzbudením, aby sme z prameňa Božského Srdca čerpali potrebnú posilu pre seba i blížnych, ale uvedomujeme si podmienku, ktorú nám pripomína sám Ježiš: „ ...som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29).

O dnešnom svete sa hovorí, že je chorý. Počuť hlasy, že svet má choré srdce. Hľadajú, skúmajú, objavujú nové a nové lieky, zariadenia, aby sa svet uzdravil a zachránil. Môže sa uzdraviť svet bez Boha? Boh Otec predsa svet stvoril, Boh Syn svet vykúpil a Boh Duch Svätý svet riadi, posväcuje… Môže niekto nahradiť Boha? Keby niekto z nás vážne ochorel a mal by si vybrať medzi známym špecialistom, uznávaným odborníkom, lekárom, a nejakým pochybným, nevzdelaným liečiteľom, šarlatánom, kto z nás by si vybral toho druhého? Nik! A vidíme, že mnohí dnes vo svojom živote dávajú prednosť každému a všetkému, len nie Bohu! Vynakladajú sa úžasné hodnoty, venujú čas, ale uzdravenie sa nedostavuje. Ak, tak len na krátku dobu a následný stav je horší ako na začiatku. Boh o tom vedel, keď stvoril človeka na svoj obraz a podobu. Áno, Boh dal človeku rozum a slobodnú vôľu. Áno, človek sa môže postaviť proti Bohu a robí to, keď pácha hriech. Boh vo svojej láske od večnosti neprestáva milovať svoje vrcholné dielo – človeka. V Starom zákone čítame, že Boh posiela chorému a trpiacemu národu vodcov, učiteľov, prorokov, kráľov, aby národ viedli k Bohu, národ uzdravovali od hriechu, aby národ Židov sa páčil Bohu. V plnosti času prichádza na svet Boží Syn. Národ svojho Mesiáša neprijal. Naopak, prebodol kopijou vojaka svojmu Vykupiteľovi a Spasiteľovi Srdce.
A je vari naša doba lepšia? Vari dnes veda, umenie, šport, kultúra môžu natrvalo uzdraviť svet? Nie! Boh sám sa stará o tých, ktorí môžu svet uzdraviť. Boh neprestáva milovať svoj ľud. Zastupovať Boha bolo, je a bude vždy ťažké. Vyžaduje si to od tých, ktorých posiela Boh tvrdú prácu na sebe a veľa lásky k blížnym. Inými slovami. Kto chce ísť v intenciách Boha, musí mať Srdce Krista. A to je ťažké. Už v Starom zákone čítame, ako sa Izaiáš či Jonáš zdráhajú. Vedia, že ľudia neradi počúvajú Boha a ešte viac neradi plnia jeho slová.
A predsa už v Starom zákone počuť: „Hľa, tu som, pošli mňa“ (Iz 6,8). Ale i slová: „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť“ (Jer 20,7). Tieto slová povedali tí, čo svojím srdcom milovali Boha viac, ako boli všetky hriechy u tých, ku ktorým ich Boh posielal. A tak je to i dnes.
Mnohí dnes správne nechápu, kto je to kňaz.
Chlapec sa pýta: „Ujo, vy ste farár?“
„Nie, ja som kňaz.“
„Prepáčte,“ ospravedlnil sa a na jeho očiach bolo vidieť, že nevie, kto je kňaz.
Kňaz musí mať pre svoje srdce vzor – Srdce Krista.
Sv. Ján Vianney hovorí: „Ách, aká veľká vec je byť kňazom! Kňazskú hodnosť pochopíme len v nebi. Keby sme to pochopili, zomreli by sme nie od hrôzy, ale od lásky.“
Francois Mariac o kňazovi, ktorému je vzorom Božské Srdce, píše: „Nič inšie si nežiadam od kňaza, len aby mi dal Boha.“
Giovani Papini okrem iných myšlienok o kňazstve píše: „Spása sveta je v rukách kňaza. Kresťanstvo je jediný liek, ktorý môže uzdraviť ľudstvo a kňaz je jediný lekár, ktorý ho môže rozdávať.“
Otilia Mosshammerová vysvetľuje: „Kňazstvo je celkom niečo iné ako povolanie lekára, učiteľa alebo inžiniera. Veda, ktorú učí kňaz, je bláznovstvo kríža.“
Henri Bordeaux hovorí o pravom kňazovi, že musí byť nositeľom Boha. Ako sa Boh stal človekom, tak kňaz, človek, musí milovať ľudí, ako ich miluje Boh.
Svet potrebuje kňazov podľa Božského Srdca, teda verných, vzdelaných, svätých… podľa slov: tichých a pokorných, aby mohli srdcia ľudí robiť podobnými Srdcu Krista.
Preto kňaz potrebuje vaše srdcia. Nie pre seba, ale aby vám pomáhal tieto srdcia dávať Bohu. Kňaz sa preto zrieka vlastnej rodiny. Žiadna žena mu nesmie patriť. Nikdy mu dieťa nepovie: Ty si môj otec, ty si ma splodil. A i tak všetci môžu povedať kňazovi – otec, a to starí i mladí, pretože kňaz prijal povolanie, dar sviatostného kňazstva.
Pred týždňom si svojmu svätiteľovi M. odpovedal na jeho otázky ohľadom svojho kňazského účinkovania, že chceš vedome a slobodne plniť poslanie kňaza. Tvoja láska k Božskému Srdcu ti bude posilou. Iste nám chceš povedať, že v tejto láske musíme všetci spolupracovať. Prečo? Pretože kňaz do neba nejde sám, ale aj s tými, ktorí sú mu zverení, a rovnako ani do pekla nejde kňaz sám, ale s tými, ktorí sú mu zverení. Memento pre každého z nás. Nemusíme mať strach, keď budeme nasledovať Krista tichého a pokorného.

Uvedomujeme si, že je správne a krásne, že náš novokňaz sa na začiatku svojej kňazskej cesty obracia k Božskému Srdcu a za svoje kňazské motto si volí slová Pána Ježiša: „Som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29). Verím, že aj naše modlitby a náš príklad mu na ceste jeho kňazstva bude príkladom a pomocou. Veď odchádza od vás, ale zostane s vami. Každý jeho úspech, príkladné pôsobenie bude aj vašou chľúbou. Veď si poviete: Je od nás. Je náš rodák. Som jeho spolužiak, sme z rodiny. A to aj nás oslovuje.

Naše Slovensko je známe svojimi nádhernými krojmi a výšivkami. Vieme, ako odborníci hodnotia túto zručnosť, um, šikovnosť našich umelcov. Odborník nepozerá len na harmóniu farieb, techniku prevedenej práce, postup, ale pozrie si druhú stranu výšivky. Pozrie si kvalitu druhej strany.

Naše kresťanstvo nesmie byť len pre oči. Boh vidí do našich sŕdc. Boh odmení prácu vykonanú z lásky k nemu: prácu tichú a pokornú, na väčšiu česť a slávu Božiu. A to si uvedomuje i náš novokňaz, preto nás oslovuje pri svojej primičnej omši textami na oslavu Božského Srdca.

Na starej bráne do fary bol latinský nápis: “Dvere do fary sú vám otvorené a ešte viac srdce, ktoré je na fare.“ Takto vstupuje novokňaz na cestu svojho kňazstva, keď sám čerpá z prameňa Božského Srdca pre seba a zároveň oslovuje aj nás, aby sme spolu s ním čerpali z tohoto prameňa milostí. Srdce kňaza aj po smrti oslovuje.

Vnučka sa pýta babičky: „Prečo sa modlíš aj pri tomto hrobe? Už si sa pomodlila pri hrobe deduška i rodičov. Kto je tu pochovaný?“
Babička sa usmeje a milo vysvetľuje: „Tu je pochovaný kňaz, ktorý ma pokrstil, ktorý ma učil o Pánu Bohu a ktorý mi podal prvý raz telo Pána Ježiša. A ja som mu za to vďačná.“
Malé dievčatko sa zamyslí a po chvíli sa ticho spýta: „A kde je pochovaný kňaz, ktorý mňa pokrstil?“
„Tvoj kňaz ešte žije, ale aj tu sa môžeš za neho pomodliť. Iste sa aj on za teba modlieva.“

Toto malé dievčatko pocítilo vďaka svojej babičke radosť v srdci a prejavilo ju modlitbou. Aj naša radosť v srdciach s dnešným dňom nech nekončí. Naopak. Je správne, že príklad novokňaza a jeho úcta k Božskému Srdcu sa prejavuje v nás a medzi nami častejšou spoveďou a prvopiatkovým pristupovaním k Eucharistii či modlitbou k Božskému Srdcu. To bude našou najkrajšou odpoveďou na dnešnú slávnosť a zároveň nádejou pre všetkých, že prisľúbenia Božského Srdca nás raz spoja vo večnosti v Božom kráľovstve.

Amen.