sv. Jozefa, ženícha Panny Márie

V čom môžeme nasledovať sv. Jozefa.

Ktorý muž v našom živote stal sa pre nás obohatením a čím? Svojím životom, správaním, prístupom k ľuďom, veciam, udalostiam? Ktorú vlastnosť si u mužov ceníme? Čo sa môže dnešný moderný muž učiť od sv. Jozefa?
Tieto a podobné otázky môžu priniesť zaujímavé odpovede, ale aj vyvolať zamyslenie, prehodnotenie postojov, názorov... Kto však chce, môže mnohé obohatenie pre seba, rodinu, okolie nájsť u sv. Jozefa a na jeho príhovor iste aj mnoho milostí od Ježiša, ktorému bol pestúnom, ochrancom, vychovávateľom...

Výrečnými sú slová: „Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1,24).

Kult sv. Jozefa siaha do čias cirkevných otcov. Sv. Irenej spomína starostlivosť sv. Jozefa o Pannu Máriu. Origenes i sv. Hieronym píšu o sv. Jozefovi ako o obdarovanom všetkými čnosťami. Sv. Ján Chryzostom o sv. Jozefovi hovorí ako spolužobníkovi spásy. Sv. Augustín zdôrazňuje zákonité otcovstvo voči Ježišovi. Sv. Bernard a iní prirovnávajú sv. Jozefa k Jozefovi Egypskému, ktorý je predobrazom sv. Jozefa. Od ôsmeho storočia je meno sv. Jozef v kalendári. V dvanástom storočí bol kostol zasvätený sv. Jozefovi v Nazarete. Františkáni, najmä sv. Bernardín Siensky, sa zaslúžili o vzrast úcty k sv. Jozefovi, ako aj sv. Terézia z Avily, obnoviteľka rehole karmelitánov, mala vo veľkej úcte sv. Jozefa. Úradná úcta začína pápežom Sixtom IV., ktorý bol františkán. Roku 1621 pápež Gregor XV. ustanovil sviatok sv. Jozefa ako prikázaný, čo platí doteraz. Skoro každý pápež posledného storočia venoval pozornosť sv. Jozefovi. Pápež Lev XIII. nariadil v októbri po modlitbe ruženca modliť sa modlitbu „K tebe sa utiekame“ k úcte sv. Jozefa. Pápež sv. Pius X. schválil Litánie k sv. Jozefovi. Pápež Benedikt XV. vložil do misála prefáciu o sv. Jozefovi. Pápež Pius XII. ustanovil sviatok sv. Jozefa robotníka. Blahoslavený pápež Ján XXIII. vložil meno sv. Jozefa do prvej eucharistickej modlitby po mene Panny Márie. Pápež Ján Pavol II. napísal exhortáciu Redemptoris custos o sv. Jozefovi. Vo svete je veľa inštitútov, kongregácií, ktoré nesú meno sv. Jozefa. Ján Pavol II. pri apoštolskej ceste do Austrálie založil Kongregáciu sestier sv. Jozefa. Ešte viac spoločenstiev zverilo sa pod ochranu sv. Jozefa. Na Slovensku je okolo štyridsať kostolov zasvätených sv. Jozefovi. Sviatok sv. Jozefa podľa Kódexu kánonického práva patrí medzi desať prikázaných sviatkov, hoci od neho môže byť dišpenz od Apoštolskej stolice, ako je tomu na Slovensku.

Na sv. Jozefa pozeráme ako na osobnosť. Nemožno ho znázorňovať ako starca. Predsa bol snúbenec mladej Márie, ktorá sa stala matkou Ježiša. Znázornenie starca Jozefa vedľa Panny Márie bola snaha predstaviť ho ako ochrancu, strážcu Ježiša a Márie, než životného spoločníka. Jozef však spojil svoju mladosť s mladosťou Márie, preto mu patria črty mladého muža. On vlastne nepoznal starobu, zomrel skôr, ako Ježiš verejne vystúpil. Odovzdal sa úplne do vôle Božej. Boh dal Jozefovi pocítiť svoju vlastnú prítomnosť, dal Jozefovi inú mladosť, bohatšiu než telesná mladosť. Tak sa dá pozerať na dušu Jozefa vedľa Márie a Ježiša. Jozefa znázorňujeme s kvetom ľalie v rukách, čo právom znamená nevinnosť, čistotu, charakter. Mužovi akosi nesvedčí kvet v rukách, a predsa tento kvet znamená úplnú čistotu panenského manžela. Bol nielen čestným mužom, ale i pracovitým človekom, tesárom. Keď Boh vyvolil Jozefa za snúbenca Panny Márie, musel vlastniť mocné city, vďaka ktorým vedel pochopiť krásu duše Panny Márie, vážiť si ju a s ňou sa zjednocovať. Osobnosť Jozefa nie je v čomsi umelom, nudnom, drsnom či povrchných citoch. Jozef si vedel zachovať mužný charakter, pretože vlastnil mimoriadne mocnú dušu. Pretože prejavom mu bola jeho čistota, intímna duchovná sila, ktorá mu umožňovala vládu nad telom a ktorá si vedela vnútiť pevnú životnú disciplínu. Silou svojho charakteru poskytoval Márii ochranu, podporu, oporu, a tak vykonával svoju otcovskú a výchovnú moc nad dieťaťom Ježišom. Z evanjelia sa dá o charaktere a správaní Jozefa vyčítať, že si bol vedomý, že od Boha samého prijíma silu, najmä v ťažkých chvíľach, ako boli po zvestovaní, na cestách, či v Egypte. Nebol unáhlený, chránil sa vzrušenia, konal pokojne, rozhodne a vytrvalo. Jozef je vzor mladej silnej osobnosti, bohatej na prirodzené dary a ešte viac na božské milosti. Iste medzi ním a Máriou boli najšľachetnejšie túžby. Vyniká zvlášť krása a čistota duše. Máriin súhlas daný anjelovi a následne anjelov oznam vo sne Jozefovi sú pre ich život znakom panenského spôsobu života v ich manželstve. Jozef bol prvý, ktorému Mária vdýchla a vyčarila tento ideál čistoty. Sám Boh dal dušiam Márie a Jozefa milosti pre ich život, pre zásluhy svojho Syna.
Zaiste v očiach Márie bol Jozef tým, ktoré jej sám Boh vo svojej prozreteľnosti dal, aby jej umožnil žiť v panenstve, na ktoré sa cítila byť povolanou od samého Boha. Izrael nepoznal panenstvo. Naopak, neplodnosť bola ťažko prijímaná. Máriine panenstvo pre Boha bolo najlepšie ochránené v nekonzumnom manželstve. Iste Boh sám usmerňoval Máriu a cez ňu aj Jozefa k tomu, aby z prečistej Panny prišiel na svet Boží Syn, Mesiáš. Právom Mária položila anjelovi otázku: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám“ (Lk 1,33)? Tak sa dajú pochopiť udalosti, ako bolo zasnúbenie Jozefa a Márie, ich tichý život, to, že nemali spolu žiadne dieťa, že Ježiš bol pred svetom ich syn a správne sa dajú pochopiť aj slová: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia“ (Mt 12,47; Lk 8,19). Jozef bol svedkom tajomstva Boha ohľadom Božieho Syna, Ježiša Krista. Hoci o tajomstve nebol oboznámený priamo, ale vo sne, svoju úlohu zvládol. Jozef poznal panenstvo svojej snúbenice a pred svetom i manželky (porov. Mt 1,19). Správa sa tak, ako chce Boh. Je spravodlivý, neprisvojoval si právo byť otcom dieťaťa, ktoré nebolo jeho. Ešte viac sa bál prevziať túto úlohu. Rovnako nechce svoju snúbenicu vystaviť potupe, pretože bol presvedčený o jej čistote, vernosti, chcel zachovať jej dobré meno, a preto čo najohľaduplnejšie sa rozhodol konať. Sen urobil Jozefa svedkom tajomstva, ktoré tušil. V živote si Jozef uvedomoval, že Ježiš postavil medzi neho a Máriu neprekonateľnú prekážku.
Evanjelium nespomína Jozefovu smrť, rovnako nehovorí nič o smrti Panny Márie. Smrť Jozefa bola aspoň tak tichá, ako jeho život. V evanjeliu nie je jediné slovo, veta, ktorú povedal Jozef. Jozef zomrel skôr, ako Nazaretčania nazývajú Ježiša „tesár, syn Márie“ (Mk 6,3), čo hovorí, že Ježiš je synom vdovy a že Ježiš vykonával remeslo tesára. Jozef sa nespomína ani pri zoslaní Ducha Svätého, hoci Mária sa spomína, čo sa dá predpokladať, že keby žil, bol by prítomný. Jozefova smrť mala svoje miesto skôr, ako Ježiš verejne vystúpil ako Učiteľ, Mesiáš. Ježiš by nemohol zdôrazňovať, že jeho Otcom je Boh. Jozef zomrel skôr, a tak mohol Nebeský Otec pri krste Ježiša jasne ukázať, že je jediný Otec Ježiša. Smrť je nový život. Jozef po smrti pokračuje vo svojom poslaní. Preto Jozefovi pripisujeme ochranu pri hodine smrti. Je orodovníkom, vyprosuje milosť šťastnej hodiny smrti. Ježiš rád vypočuje prosby svojho pestúna. Jozef je teda privilegovaným orodovníkom po Panne Márii. Ako žil na zemi v tichu, skromne, utiahnuto, ale verne si plniac svoju úlohu, poslanie, tak dnes je správne pozerať na Jozefa ako veľký vzor života na zemi vo všetkých stavoch a orodovníka v Božom kráľovstve. Jeho spôsob života je výzvou k nasledovaniu. Pobáda nás k vernosti a oddanosti Bohu, aby sme raz aj my prijali odmenu ako dar.

Keď Cirkev vyhlásila sv. Jozefa za ochrancu celej Cirkvi, urobila to z viacerých hľadísk. Podstatné sú tituly, ktoré dávame sv. Jozefovi. Je správne, že na jeho príhovor očakávame posilu v živote na zemi vo všetkých udalostiach, stavoch, potrebách či smrti. Aj napriek tomu, že evanjelium nespomína iné, zaiste boli osvietenia, ktorých sa dostalo sv. Jozefovi, či vonkajšie udalosti z jeho života, ale sv. Jozef je blízo svojho Syna a jeho mocný príhovor má pre nás opodstatnenie. Je potrebné pripomenúť význam úcty sv. Jozefa aj na poli ekumenizmu. Jozef bol ochrancom a dnes si uvedomujeme význam a potrebu zjednotenia a ochrany. Táto skutočnosť sa výrazne prejavila na Druhom vatikánskom koncile osobnosťou pápeža Jána XXIII. a celou históriou Cirkvi vzťahu k sv. Jozefovi.

Preto pokračujme v úcte k sv. Jozefovi a nachádzajme v ňom svojho orodovníka. Zdanlivo nejde o veľké veci, ale len zdanlivo. Pretože náš život je vystavený skúškam, kde je potrebné citlivo, včas, rázne sa rozhodovať, zaujať postoj, stanovisko, tak v súkromnom živote, rodine, spoločnosti, duchovnom živote, Boh nám dáva sv. Jozefa nielen ako vzor, ale aj ako orodovníka. Boh miluje človeka a sv. Jozef ako jeden z nás, nám podobný, chce pomôcť.
Dnešný sviatok je tak obohatením duchovného i prirodzeného života.
Preto má svoje miesto obraz, socha sv. Jozefa v našich rodinách. Preto sa vieme v modlitbách, deviatnikoch obracať k pomoci sv. Jozefa. Preto na sviatok sv. Jozefa sme prišli do kostola s jasným, konkrétnym úmyslom.

Žena si hľadá muža, ktorý by jej bol oporou a istotou v živote. Preto si dnes i dievčatá od sv. Jozefa vyprosujú dobrých manželov a ženy sa dnes modlia za svojich mužov, deti prosia za svojich otcov, a napokon muži sami sa dnes obracajú v modlitbách k sv. Jozefovi za seba, svoje manželky, deti, rodiny, aby splnili svoje poslanie verne ako dnešný svätec.

Amen.