Veľký piatok

Svet potrebuje Ukrižovaného, aby poznal zmysel lásky.

20. marca v roku 2000 počas audiencie talianskej polárnej expedície na severný pól povedal pápež Ján Pavol II.: „Mať o päťdesiat rokov menej, išiel by som s vami.“ Na severnom póle sa im podarilo zasadiť Kristov kríž požehnaný pápežom. Pri tej príležitosti sa tam prvý raz v histórii slávila svätá omša. Na Vianoce v roku 2001 bol rovnako zasadený kríž na južnom póle. Pri tej príležitosti Svätý Otec vyslovil slova žalmu (8,1): „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (AGI, ANSA a Sala Atampa Santa Sede).

Dnešný deň celý kresťanský svet stíchol. Nielen organy v kostoloch či zvony na ich vežiach, ale aj iným spôsobom si pripomíname smrť Pána Ježiša. A predsa dnes nemlčíme. Raz v roku neslávime svätú omšu, ale pobožnosťou ku krížu Krista prežíva znova a znova udalosti, ktoré vrcholia zvolaním Krista:

„Je dokonané“(Jn 19,30)!

V evanjeliu, pašiach, sv. Ján dodáva: „Ježiš naklonil hlavu a odovzdal ducha“ (Jn 19,30). Zomrel Boh za človeka. Zomrel ten, čo jediný mohol zadosťučiniť za všetky hriechy ľudí. Boh, ktorý vzal na seba prirodzenosť človeka, dokázal svoju lásku nielen slovom, učením, divmi a znameniami, ale najmä svojou smrťou na kríži. Ježiš sám povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). I napriek našej nevere, urážkam, hriechu, Ježiš nás nazýva priateľmi.
Mal len tridsaťtri rokov, a musel zomrieť. Nič mu však nemôže prekaziť jeho rozhodnutie. Svoje telo, telo Boha, dal do drámy, v ktorej sa zrodilo vykúpenie a spása všetkých ľudí. V utrpení a smrti sa uskutočnil boj Božej sily proti ľudskej slabosti, boj najpoctivejšej duše aká kedy žila, proti moci temnôt, proti pokušeniu vzdať sa. Ježiš zomrel slobodne, pretože chcel, pretože plnil vôľu Otca: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42). Celsus, protikresťanský polemik druhého storočia sa posmieva, že čo je to za Boha, ktorý vzdychá a narieka namiesto toho, aby prejavil svoju silu zázrakom nad svojimi nepriateľmi. Celsus sa tak priznáva, že nepochopil nič z kresťanstva. Ježiš sa preto stal človekom, aby vykúpil ľudí, aby vyslobodil poddaných Zákona, aby zachránil hriešnikov, musí byť v tele, aby premohol telo v jeho vlastnej oblasti... Bohočlovek Ježiš zobral na svoje plecia hriech človeka vo chvíli, keď ho vykúpil svojou smrťou. Tak povzniesol všetku úzkosť sveta a dal jej zmysel. Spása sveta bola jeho vecou, iba jeho, ktorý ako jediný mohol premôcť strach, smrť a hriech.
Smrti na kríži predchádzal Judášov bozk, ktorý je predchodcom všetkých zradných bozkov, ktoré sú bežné v ľudských láskach.
Za Kristovu smrť nesie zodpovednosť každý človek svojimi hriechmi. Vojaci si plnia svoju povinnosť. Úradujúci veľkňaz Kajfáš vykonal politicko-náboženský proces. Márne si trhal svoj odev, pretože u Ježiša nešlo o rúhanie. Bol však hrubý ctižiadostivec nízkej duše, človek strachu. Svoju zodpovednosť učiteľa národa má i Annáš, od ktorého Ježiša priviedli pred skupinu tých, čo sa dohodli, že ho odsúdia na smrť. Svoj podiel má vojak, ktorý udrel neprávom Ježiša. Rovnako na smrti Ježiša majú svoj podiel i dvaja falošní svedkovia, tiež i veľrada ako riadiaci orgán, ktorý mal 71 členov. Sanhedrín tvorili kňazi a učitelia Zákona, a tak každý mal svoj podiel na smrti Ježiša. Pilát, Riman, pohan, za svoj výrok odsúdenia. Nemal právo odsúdiť za židovské náboženské hádky a neospravedlňuje ho, že si umyl ruky. Zradca Judáš, hoci ľútosťou pohnutý vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším, má svoj podiel na smrti Ježiša. Aj Jozef Flávius, židovský historik, ktorý opísal mnohé udalosti, má svoju vinu. Kráľ Herodes, figúrka v rukách Ríma, má svoj podiel. Zvedavci z ulíc, tí tichí i tí hrubí v správaní voči Ježišovi, taktiež manželka Piláta, ktorá mu odkázala: „Nemaj nič s tým Spravodlivým, lebo veľa som dnes vo sne vytrpela pre neho“ (Mt 27,19).
Nikodém, člen veľrady, tajný učeník Krista, svojím podielom obhajoby, ako aj apoštol Peter svojím trojnásobným zapretím, hoci potom oplakaným, majú svoj podiel na smrti Ježiša. Ženy z pilátovho nádvoria, ženy z krížovej cesty, Šimon Cyrénsky, otec Alexandra a Rúfa, hoci pomohol niesť Ježišovi kríž, či Veronika, neznáma žena zo zástupu, čo Ježišovi utrela ručníkom tvár, každý mal svoju účasť na Ježišovej smrti.

„O crux, ave, spes unica!“, sú slová z hymnu zo šiesteho storočia od biskupa Venantiusa z Poitiers. Kresťanstvo urobilo z kríža, nástroja hanby, ako sa o ňom vyjadril i Cicero, znak hrdosti. Podivný zvrat symbolu, dokonale príznačný pre zvrat v morálke, ktorú Ježiš učil. Ježiš je víťaz, hoci si tí pod krížom mysleli, že práve oni sú víťazi. Pretože o tri dni sa obrátila situácia hodnôt.
Krista obrali o česť. Apoštoli sa rozutekali. Pod krížom stojacej matke daroval Jána a Jánovi zveril Ježiš svoju matku. Vojaci si losovaním rozdelili aj rúcho. Ježiš rozpiaty na kríži zomiera. Posledné slová Ježiša z kríža hovoria o všetkom: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). Ani po smrti neostalo telo bez povšimnutia. Vojak prebodol kopijou Ježišovi bok. Slová vojaka o tom čo videl, hovoria o prvej konverzii: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ Bol to Petronius či Kornelius? Nie je dôležité. A pretože mal začať najväčší židovský sviatok, Veľká noc, Jozef z Arimatey urýchlene požiadal od Piláta povolenie pochovať Ježiša. Pochovali ho neďaleko miesta, kde zomrel. Bol to hrob samého Jozefa z Arimatey.
To všetko si uvedomujeme, aby sme poznali svoj podiel viny a našli cestu k prijatiu milosti, ktoré nám Ježiš svojou smrťou získal.

Ježiš nám ukázal príklad: žiť lásku, z lásky a pre lásku. Odpúšťať si. Zriekať sa zla, hriechu. Meniť svoj život. Zvíťaziť nad pokušením, nenávisťou.

Svedkom, že dnes kresťania skutočne milujú Ježiša, je aj udalosť, o ktorej hovorí človek, ktorý bol jej účastný. Pri autonehode prežil len šofér a jeho priateľ na mieste zomrel. Nebol vinný, ale predsa, mal zlý pocit a každý sa na to pozerá svojim očami. Prišiel na pohreb. Viete si predstaviť, že sa mu ťažko vchádzalo do domu, odkiaľ mali vyniesť mŕtve telo jeho priateľa. Vyšiel som mu v ústrety, podal som mu ruku, aby som ho povzbudil, aby šiel ďalej. Vošli sme dnu. V miestnosti boli trúchliaci rodičia a s niekým sa rozprávali. Zbadali nás prichádzať. Tí, s ktorými sa rozprávali, cúvli a stíchli. A čo sa stalo potom? Rodičia prišli k tomuto mladému mužovi, ktorý riadil auto a v ktorom sa zabil ich syn, podali mu ruky so slovami: „Máme ťa stále radi.“ Slzy im padali z očí.
Nikdy predtým som nevidel lepší príklad Božieho odpustenia.

Ježiš, jediný Syn, zomrel ako súčasť dokonalého plánu. Nám sa vďaka jeho smrti dostalo odpustenia všetkých našich hriechov a žiarivej, požehnanej a nekonečnej nádeje. Mladý muž, vodič pri dopravnej nehode, dostal dar odpustenia, dar nádeje a lásky od dvoch ľudí, ktorí hlboko milovali svojho zosnulého syna, ale ktorí pochopili hlboký význam odpustenia, ktoré u milujúceho Boha máme aj my. Všetci dnes pod krížom Krista nachádzame odpustenie.

Kríž nie je pre veriacich len dve priečne brvná, ozdoba na retiazkach, bezduché znamenia na krížnych cestách, vežiach kostolov, hroboch našich drahých zomrelých, či ozdoba na stenách našich príbytkov. Kríž je znamením víťazstva Krista nad hriechom. Kríž je naša nádej. Pod krížom chceme nielen dnes uvedomiť si a nájsť silu, pravdu, nádej, lásku, veriť, žiť a milovať.

Amen.