Narodenie Pána - omša na úsvite

Uchovajme si vo svojom srdci a mysli udalosti pri narodení Pána

V posledných rokoch viac sa stáva tradíciou pobožnosť “Hľadanie prístrešia pre Svätú rodinu“. Niekoľko rodín, najčastejšie deväť, sa po deväť večerov pred Vianocami stretáva vždy v inom dome pri modlitbe, počas ktorej si odovzdajú na celý deň do opatery obraz Svätej rodiny. Stáva sa, že takáto príprava na sviatky Narodenia Pána ešte viac prehĺbi duchovný zážitok.

Evanjelium rozpráva o zážitku pastierov, ktorí na pokyn anjelov vyhľadali Dieťa v Betleheme i to, čo nasledovalo po ich návrate domov: „Oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané“ (Lk 2,20).

Udalosť narodenia Pána zohráva tak v duchovnom živote viery jednotlivca, ako aj celej ľudskej spoločnosti významné miesto. Narodenie Boha v ľudskom tele nebolo len historickým medzníkom v počítaní rokov, ale má v živote každého človeka, každého kresťana, veriaceho katolíka dôležité miesto. Božia milosť chce preniknúť svet. Ako sa Kristus raz narodil v Betleheme, chce sa narodiť v srdci každého človeka. Nestačí konštatovať, že Kristus sa narodil v Betleheme, keď sa nenarodil v srdci človeka. V mojom srdci. Zaiste udalosť narodenia Boha ako malého Dieťaťa si zasluhuje pozornosť. Nie je zanedbateľné, že cirkevný kalendár, ale aj kalendár mnohých štátov, venuje patričnú pozornosť narodeniu Ježiša Krista. Pokračuje sa tak v príklade pastierov. Pastieri sú poslušní výzve anjelov. Majú uveriť nielen to, čo im bolo povedané, ale o pravde sa idú osobne presvedčiť. Evanjelium hovorí, ako pastieri reagujú. Povedali si: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám to oznámil Pán“ (Lk 2,15). Keď potom sa presvedčia o pravdivosti oznámeného, „vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati“ (Lk 2,17). Tým sa stávajú pre všetkých ľudí svedkami udalosti, že všetci, ktorí počujú o narodení Boha v ľudskom tele, majú sa zodpovedne postaviť sami pred sebou k tomuto tajomstvu lásky. Evanjelista tým nekončí rozprávanie o narodení Bohočloveka, ale pridáva vážnu poznámku: „Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané“ (Lk 2,20).
Narodenie Krista nepatrí medzi ľudské legendy. Prišiel na svet v historicky evidovanom čase a mieste. Za čias rímskeho cisára Gája Juliusa Cézara Oktaviána Augusta, imperátora Rímskej ríše, keď v jeho mene Sýriu spravoval Publius Suplicius Kvirínius, keď v mene cisára Palestínu riadil Herodes Veľký, v judskom Betleheme sa narodil Ježiš Kristus. Evanjelista sv. Lukáš nechce podať len historické údaje, chce poukázať na znamenie, ktorým je Ježiš Kristus v dejinách spásy. Bol očakávaný Mesiáš, ale je aj predpovedaný Sudca, pred ktorým sa zohne každé koleno na nebi i na zemi. Prijať dieťa z Betlehema za Boha, Mesiáša a Sudcu bolo a je aj na prelome tisícročí pre mnohých veľmi ťažké. Dejiny od začiatku hovoria o Ježišovi Kristovi ako znamení: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2,34). Tieto Simeonove slová platia aj dnes, „aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2,35).
Narodenie Krista je posilou proti znechuteniu, nedôvere mnohých ľudí. Slová anjelov uprostred noci: „Nebojte sa!“ (Lk 2,10), aj dnes uprostred noci sveta hriechu, nevery, nelásky, nielen pozýva poznať, ale aj prijať Ježiša ako svojho Pána a Boha. Už pri pohľade na Dieťa v jasliach si od nás Boh právom žiada osvojiť si slová: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), ale aj slová: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8,12), tiež aj: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6,35), taktiež slová: „Ja som premohol svet“ (Jn 16,33), i: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený“ (Jn 10,9), podobne slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11,28), a slová: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11,25).
Už dnes pri pohľade na jasle sa nedá a nesmie mlčať v našom živote. Dieťa je pravý Boh a pravý človek. K Dieťaťu Ježiš smeruje náš večný život. Toto Dieťa je skutočne naším všetkým. Dieťa Ježiš prichádza, aby nás spasilo. Od chvíle vtelenia Božieho Syna celé dejiny sveta a každého jedného človeka sú spojené s tým, aký postoj zaujmeme k nemu. Uveríme mu? Otvoríme sa mu? Ak áno, vyhrali sme. Ak prijme svet svojho Spasiteľa, vyhral. Ak neprijímame Dieťa Ježiša, pohŕdame jeho príchodom na svet, vtedy podpisujeme svoj výrok zatratenia a prekliatie sveta. Je to logické, jasné a jednoduché. Tí, čo ho prijmú, obdržia od neho potrebnú silu, milostí, pomoc a stanú sa deťmi Božími (porov. Jn 1,12). Spojení s Bohom premôžu zlo a každý hriech. Ich život bude podobný životu Krista na zemi: Kristus v nich bude žiť, pretože si osvoja to, čo on o sebe vyhlásil: pravdu, spravodlivosť, milosrdenstvo, pokoj, dobro. Toto je predsa prínosom pre svet vôbec.
Kto prichádza k jasliam a viac miluje seba, svet, brata, sestru, polia... ako Boha v Dieťati, odíde bez zmeny. To znamená, že ostanú deťmi tohoto sveta. My máme patriť Bohu. Aj verných čaká prenasledovanie, kríž. Nesmie im zísť z pamäti: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16,24-25). Slabé Dieťa Ježiš v jasliach je mocný Boh. A to aj vtedy, keď pohŕdame tým, že je ešte Dieťa. Ale to Dieťa už dnes hovorí o pokoji a nádeji sveta.

Dnešný sviatok nie je len spomienkou na niečo, čo sa udialo dávno. Narodenie Pána nepatrí len minulosti, prípadne jednému miestu alebo skupine vyvolených ľudí. Anjelove slová: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11) v náplni Božej lásky sa chápu ako slová, ktoré platia a sú aktuálne až do konca sveta všade, kde sa ohlasuje Evanjelium. Aj dnes dieťa Ježiš vystrie ku každému z nás svoje ruky. Keď kňaz pri slovách: „Hľa, Baránok Boží...“ bude dvíhať telo Pána Ježiša, je správne vziať si Ježiša i dnes do svojich sŕdc. Dnes mu rovnako patrí tento svet. Bohom nikdy neprestal byť. Aj keď náš hriech spravil z ľudských sŕdc horšie stajne, ako bola tá, v ktorej prišiel na svet, je potrebné vrátiť sa k svojmu Bohu. Pozerajme na Boha, Dieťa v jasliach tak, že neprichádza, aby bral, ako to robia mocní tohoto sveta, ale prichádza, aby dával a odmieňal. Chce každému z nás dať sám seba. Je predsa náš Spasiteľ. Čiže náš Vykupiteľ, ktorý chce nás obdarovať slobodou, oslobodiť človeka od všetkého, čo je prekážkou večnej radosti. Aj keď sa liturgický advent slávnosťou Narodenia Pána skončil, náš životný advent pokračuje. Pred nami je predsa stretnutie s Bohom Sudcom v hodine našej smrti. Do tohoto života, bojov a zápasov prichádza Ježiš ako svetlo. Prijať Boha za svojho Pána života, a to nielen vo večnosti, ale aj tu na zemi je vážna vec, na ktorú nás upozorňuje dnešná slávnosť. Sviatky Narodenia Pána sú známe aj tým, že sa navzájom obdarúvame. Boh v Dieťati nás obdarúva a my si máme viac uvedomiť hodnoty, ktoré máme, ktoré prijímame a zovšedneli nám, prestali sme byť za ne vďační, ako sú zdravie, práca, zdravé deti, úspech... Boh prišiel nás obdarovať tým, že sme sa stali Božími deťmi (porov. Jn 1,12). Chce, aby sme mu uverili.

O pastieroch evanjelium hovorí, že keď sa vrátili domov, „oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané“ (Lk 2,20). Je pre každého z nás správne, že chceme vykročiť na takú istú cestu, oslavovať a chváliť Boha za všetko, čo počujeme, vidíme, čo nám tieto dni priniesli.
Ďakujme Bohu, že sme sa zišli celá rodina. Snáď po týždňoch až mesiacoch sme spolu zasadli za štedrovečerný stôl. Tešme sa, že sme boli schopní urobiť jeden druhému viac radosti. Je správne, že Vianoce chápeme ako kresťanské sviatky a cítime to najmä v dušiach. Ďakuj Bohu!
Kto dokázal odpustiť, zabudnúť, zmieriť sa s niekým, nech ďakuje za tento dar. Kto našiel silu osloviť, podať ruku, ak sa už snáď týždne či mesiace obchádzali, nech ďakuje Bohu.
Kto počas týchto dní dokázal zmeniť pohľad na svoj život, vzťah k veciam, ľuďom, hodnotám, a urobil rozhodnutie napraviť hriech, pretrhnúť putá s hriechom, nech ďakuje Bohu.
Sviatky Narodenia Pána píšu oveľa viac hodnotných diel v našich rodinách, farnostiach, národe, srdciach, ako ich môžu vymyslieť alebo opísať a naštudovať ľudia, a my vidieť v televízii či počuť v rozhlase. Ďakujme Bohu, že veríme v Ježiša ako v svojho Boha a Pána.
Sviatky sa skončia. Počúvame od detí, prečo nie sú Vianoce každý týždeň. To vonkajšie, štedrejší stôl, stromček, darčeky, to zovšednie rýchlo. Láska medzi nami nech pokračuje ďalej. Nech ju nenaruší vzdialenosť, aj keď sa musíme za povinnosťami rozísť. Ani smrť nás však nerozdelí, keď máme lásku, ktorú nám priniesol Boh na svet.

Pred Vianocami hľadali mnohí “prístrešie“ pre Svätú rodinu. Všetci však ovocie Narodenia Pána si môžeme prisvojiť. Boh prišiel v dieťati, aby obdaroval všetkých. Preto vrúcne sa modlime, prosme, oslavujme Boha a klaňajme sa mu ako pastieri, keď sa vrátili od jaslí.

Amen.