Druhá adventvná nedeľa

Život človeka je tretím adventom.

Dnešný svet je okrem iného charakterizovaný rýchlosťou dopravy, rýchlosťou spojenia a to všetko za účelom komunikácie ľudí. Človek chce byť čo najrýchlejšie spojený s iným človekom pomocou najmodernejších výdobytkov techniky. Či sú to už telefóny, dnes ešte viac mobilné telefóny, SMS-ky, internet, e-mail. Tiež chce cestovať a cestuje na najrôznejšie miesta sveta. Či cestujeme na dovolenku, na športové súťaže, do školy, do zamestnania, vždy sa tam musíme dopraviť buď pešo, alebo nejakým dopravným prostriedkom. Dnes si to však nevieme predstaviť bez toho, že by sme nemali k tomu potrebné cesty, potrebné komunikácie. Lenže človek nekomunikuje iba s človekom, necestuje iba k človekovi. Ak má byť človek človekom v tom pravom slova zmysle, potrebuje komunikovať s tým, ktorý ho stvoril: so svojím Stvoriteľom, so svojím Bohom. A zároveň putovať na svojej životnej ceste k svojmu cieľu, ktorým je pre veriaceho kresťana večná blaženosť v nebi, kde sa stretne so svojím Bohom a bude ho vidieť z tváre do tváre.

V Božom slove sme až trikrát počuli výzvu: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky.“ V prvom čítaní z knihy proroka Izaiáša (Iz 40,3), v alelujovom verši a v samotnom Markovom evanjeliu (Mk 1, 3), ktoré pokračuje: „Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán“ (Mk 1,4-6).

Slová Jána Krstiteľa, ktorý ohlasoval príchod Božieho Syna a ktorý svojím verejným účinkovaním pripravoval izraelský národ na príchod tak dlho očakávaného Mesiáša, majú svoj význam v každej dobe. Pripraviť cestu v tých časoch znamenalo očakávať nejakého vzácneho hosťa, väčšinou kráľa alebo niekoho jemu blízkeho, ktorý mal po tejto ceste kráčať. Aj Kristus je Kráľom, ktorému bolo tiež potrebné pripraviť dôstojnú cestu. Ak prichádza k Jánovi celá judejská krajina, všetci Jeruzalemčania, ktorí vyznávajú svoje hriechy a dávajú sa mu krstiť v rieke Jordán, veľmi dobre chápu význam týchto slov. Pripraviť cestu Pánovi to znamená čosi hlbšie, pretože Kristus ako Pán, ako Kráľ prichádza preto, aby uskutočnil svoje vykupiteľské dielo. Aby vykúpil ľudí zo smrti hriechu, aby priviedol späť celé padnuté ľudstvo k Otcovi, aby sa každý z nás mohol stať novým adoptívnym dieťaťom Nebeského Otca. Pripraviť cestu Pánovi znamená konkrétne pripraviť seba, ponaprávať seba, svoje vzťahy s ľuďmi, popasovať sa so svojimi nedokonalosťami, aby naša cesta ku Kristovi bola cestou čistou, priamou. Odstrániť všetko to, čo je hrboľaté v našom živote. Teda odstrániť všetko hriešne, odstrániť samotný hriech. Napraviť to, čo je krivé, čo som pokrivil svojím hriechom. Urobiť zmenu zmýšľania v živote, opravdivú zmenu – metamorfon – vnútornú premenu človeka.

V adventnom období, keď sa pripravujeme na príchod Božieho Syna medzi nás, do tohto súčasného sveta, my prijmeme do nášho farského spoločenstva toto nové dieťa, ktoré o chvíľu pokrstíme. Drahí rodičia, tak ako my radostne očakávame príchod Božieho Syna, iste ste i vy túžobne očakávali narodenie vášho dieťaťa. A tak ako Ján Krstiteľ ohlasoval „Pripravte cestu Pánovi“ (Mk 1,3), aj vy tým, že ste priniesli vaše dieťa, pripravujete slobodne Kristovi cestu, aby mohol vstúpiť do života vášho dieťaťa a aby ono mohlo vstúpiť do spoločenstva s Kristom. To, že prijme krst, prvú a základnú kresťanskú sviatosť, otvorí sa mu vstupná brána do života v Duchu a takisto aj prístup k ostatným sviatostiam. Tým súčasne dostane i dar viery. Viera si však vyžaduje aj spoločenstvo veriacich. Veriaci tohto spoločenstva môžu opravdivo veriť iba vo viere Cirkvi. A táto viera po krste je iba začiatkom, nie je dokonalá, má sa ďalej rozvíjať. Krst - to je prameň života, z ktorého vyviera celý kresťanský život. Dieťa sa znovuzrodí a dostane nenahraditeľný dar, nový život s Kristom. Pripodobní sa Kristovi. Stane sa údom Kristovho tela - Cirkvi, chrámom Ducha Svätého. Neskôr prijme sviatosť Eucharistie a sviatosť birmovania. Teraz začne nový život. Ten život, ku ktorému pripravoval Ján Krstiteľ. Nový život bude prežívať v konkrétnom spoločenstve veriacich.
V prvom rade ste to vy, rodičia, a spolu s vami aj krstní rodičia, ale aj my všetci, medzi ktorými bude ono rásť a rozvíjať svoje krstné poslanie. Preto je na vás a zároveň na nás všetkých, aby vyrastalo v opravdivom kresťanskom spoločenstve. V takom spoločenstve, kde vládne Kristov duch. A v takomto spoločenstve má ono neustále nachádzať cestu k Pánovi. Tú cestu, o ktorej hovorí aj Ján Krstiteľ. Máme ho všetci spoločne vychovávať tak, aby vždy dokázalo postupne samo pripravovať túto cestu, aby dokázalo najprv s našou pomocou a potom samostatne vyrovnávať to, čo sa pokrivilo v jeho živote, uhladiť to, čo sa stalo hrboľatým. Aby sme mu mohli pripraviť takého spoločenstvo, musíme aj my sami viac cítiť zodpovednosť za jeho vytváranie a to dokážeme vtedy, keď aj my budeme neustále pripravovať cestu Pánovi vo svojom živote a premieňať sa. Vtedy to bude to pravé metamorfon, pravá vnútorná premena v našom živote.

Často si neuvedomujeme, akým drahocenným pokladom je sviatosť krstu, ktorú sme prijali všetci, čo sme tu a ktorú prijme aj toto dieťa. A akú máme zodpovednosť za tento poklad? Ak je krst spolu s vierou darom, ktorý dostal každý jeden z nás, potom aká veľká musí byť naša zodpovednosť za tento dar. A zodpovednosť, to je i výchova. Nás samých, i tých, ktorí sú nám zverení.
V knihe Veliký Boh môžeme čítať tieto slová: „Hľa, to je výchova! Človek nie je pri svojom narodení ani anjelom, ani diablom, ale jedným z nich sa stane po svojej smrti. Jeho duša buď bude spasená, alebo zatratená, podľa toho, a to je tá hrozná zodpovednosť rodičov, ako sa podarilo rodičom, učiteľom zverené dieťa udržať na správnej ceste.“
Teraz som vyslovil veľkú a vážnu myšlienku: „Či bude človek spasený, alebo zatratený, či bude večne patriť Bohu, alebo bude od neho večne odlúčený, o tom najčastejšie rozhodne to, či urobili jeho rodičia a vychovávatelia všetko, aby sa jeho duša správne vyvíjala.“

Krst je okamih zrodenia pre večný život. Či si večný život zaslúžime, bude závisieť od nás samých. My všetci sme zodpovední za výchovu detí. Vy, rodičia, krstní rodičia, súrodenci, učitelia a katechéti, my kňazi, vy, bratia a sestry, jednoducho, všetci tak ako tu sedíme sme vychovávateľmi aj tohto dieťaťa. Predovšetkým svedectvom svojej viery, svedectvom svojich skutkov, svojich vzťahov, svojím príkladom života. Toto všetko tvorí cestu, po ktorej raz bude kráčať aj toto dnes ešte nevinné dieťa. Prijmime dnes Jánovu výzvu celkom konkrétne a zodpovedne, aby sme pripravili ponajprv cestu Pánovi k nám samým, a potom, aby sme aj my ňou boli pre toto dieťa.

Často si pripomínajme túto Jánovu výzvu, aby sme na svojich rôznych životných cestách nezabúdali na tú najdôležitejšiu, ktorá nás vedie ku Kristovi a do spoločenstva s ním vo večnosti.
Amen.
Uvedomiť si, že kráčame po ceste, ktorá končí osobným súdom pred Bohom.

Zadívali ste sa niekedy do tvárí ľudí zo svojho okolia? Možno to bolo v natlačenom autobuse či preplnenej električke, alebo stáli ste na kraji chodníka. Čo tvár – to iný človek. Je pravdou, že každý je iný. Na ľudí sa môžeme dívať z rôznych hľadísk. Zastavme sa pri jednom. Poznáme svoj zmysel života?
„Mám svoj život a nikomu sa nedám v živote obmedzovať,“ hovorí dospievajúca slečna. Nejeden rodič mnoho nocí nemôže spať, lebo premýšľa, ako zabrániť, aby syn či dcéra nestroskotali vo svojom živote. Koľkí v strednom veku podliehajú pesimizmu, beznádeji, smútku či strachu, keď hodnotia svoj prežitý život a pozerajú, čo ich v budúcnosti asi čaká. Rovnako keď prídu dlhé hodiny v starobe alebo chorobe, keď už telo je slabé, prichádza myšlienka o zmysle života. Čo odo mňa Boh chcel, chce a bude chcieť?

Riešenie nám pripomína predchodca Pána Ježiša, sv. Ján Krstiteľ: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky“ (Mk 1,3)!

Evanjelista sv. Marek na začiatku cirkevného roka vysvetľuje, že Boh pre človeka už urobil všetko, čo chcel. Človek spoznal Božiu lásku a objavil aj Božiu pravdu. Od chvíle, keď človek uvidel krásu sveta, Boh postupne dáva mu poznať zmysel a cieľ, pre ktorý bol stvorený. Liturgický advent nám pripomína túžbu človeka, aby čo najskôr prišiel na svet predpovedaný a očakávaný Mesiáš. Prorok Izaiáš už v VI. storočí hovorí nielen o počatí Mesiáša z panny, ale aj o mužovi, ktorý má pripraviť národ tesne pred príchodom Mesiáša: „Pripravte cestu Pánovi, urovnajte na pustatine chodník Bohu nášmu“ (Iz 40,3)! Proroctvá nemali za cieľ len tešiť zajatcov, že sa vyslobodia. Proroctvá prekračujú hranice vyvoleného národa a hovoria o spáse celého ľudstva. Boh pripravuje spásu ľudstva. Posiela poslov. Obraz cesty, ktorý použil prorok Izaiáš a opakuje Ján Krstiteľ, znamená odstrániť zo života všetko, čo bráni tomu, aby Boh mohol prísť do nášho života, aby sme boli celí Boží. Skutočnosť, že Ján žil na púšti a hlásal krst pokánia, je výzvou, že náš hriech robí z duši nehostinnú púšť. V púšti je nedostatok vody. Voda je život. Tak hriech spôsobuje v duši bezútešný stav. Krst a odpustenie hriechov mení tento stav duše na nový život. Sv. Ján nám pripomína krst “Duchom Svätým“. Boh miluje človeka a chce, aby sme nielen zanechali hriech, ale konali aj pokánie za spáchané hriechy. Keď robíme pokánie z lásky k Bohu, teda v Duchu Svätom, plníme výzvu Jána Krstiteľa a vôľu Božiu.

V adventnom čase si uvedomujeme túžbu Boha po každom z nás. Chápeme, že je to čas splniť vôľu Božiu. Bohu ide o našu spásu. Boh už urobil všetko, aby nás spasil. A práve preto vplyvom najväčšieho proroka sv. Jána Krstiteľa si uvedomujeme význam potreby zmyslu nášho života tak, ako to právom od nás očakáva Boh. Advent je čas, keď si uvedomujeme vernosť Jána a zároveň svoju povinnosť, že nesmieme rezignovať, vzdať sa či zriecť sa konania dobra, teda nesmieme upadať na duchu, pretože znechutenie je naším najväčším nešťastím. Vieme, že na nás veľmi pôsobia spoločenské tlaky, osobné city, zážitky, ľudia z okolia, zdravie, vek, a práve preto aj v skúškach a ťažkostiach je potrebné vytrvať verne až do konca. Mnohí to všetko cítia ako tvrdú skúšku osudu. Aj Ján mohol ešte žiť. A zaiste, keby si bol mohol vybrať život alebo smrť v Herodesovom paláci, bol by si volil život. Prijal však svoju smrť nie ako osobnú prehru, ale ako vôľu Božiu.
Na zmysel nášho života majú vplyv mnohé činitele. Je správne, že chceme plniť vôľu Božiu. V tom duchu máme zrealizovať svoje životné kroky, usmerňovať svoje myšlienky, hľadať to, čo od konkrétnej udalosti, dňa, očakáva od nás Boh. Zmysel nášho života má byť v tieni Ježiša. „Buď vôľa tvoja“ (Mt 6,10). A to nie sú len slová modlitby Pána, a teda pre nás to nie je len fráza, ktorú odriekame, ale memento pre každý všedný deň. Kríza viery môže mať korene v rôznych oblastiach. Nepoznáme len jeden druh hriechu. Každý vek, každé prostredie a každý stav má svoje radosti, ale aj ťažkosti. Nik z nás nemôže povedať, že už zvíťazil a nemusí bojovať. Tomáš Kempenský v knihe O nasledovaní Krista píše: „Nikdy som nenašiel nábožného a cnostného človeka, ktorý by občas nebol zakúsil stratu Božej milosti, alebo nebol pocítil ochabnutie svojej horlivosti (Kniha II. č. 29). O advente vo svojich pastierskych listoch sv. Karol Boromejský napísal: „Toto obdobie je také chýrne a slávnostné, že Duch Svätý o ňom hovorí, že je to: čas milosti, deň spásy, pokoja a zmierenia. Je to čas, ktorý toľkými vytrvalými modlitbami a vzdychmi túžobne privolávali dávni patriarchovia a proroci, čas, ktorý spravodlivý Simeon s veľkou radosťou uvidel a Cirkev dodnes slávnostne prežíva. Preto ho aj my musíme prežívať s nábožným srdcom a neprestajne chváliť večného Otca a ďakovať mu za milosrdenstvo, ktoré nám preukázal v tomto tajomstve“ (Liturgia hodín, na pondelok 1. adventného týždňa). Advent je čas návratu k Bohu, a teda k prijatiu vôle Božej, poznaniu svojho zmyslu života a jeho prijatia. Je to hlasné oslovenie návratu k Bohu, vedomého a dobrovoľného zrieknutia sa hriechu. Je to čas, keď chceme zmobilizovať svoje sily k novému a opravdivému životu v spojení s Bohom. Uvedomujeme si, že náš zmysel života nemôže byť v hriechu. Áno, zmysel života nás nenaplní šťastím a pokojom, keď je poznačený hriechom. Kristus svojou smrťou zničil hriech, a preto nemá miesto v živote kresťana katolíka. Je čas rozísť sa s falošným zmyslom života.
Do arény cirkusu pribehol klaun a obveseľoval obecenstvo. Vrcholným číslom bolo tancujúce dievčatko, oblečené do purpuru a hodvábu. Pri rytme gitary vyskakovalo. Obecenstvo sa zabávalo. Muž z prvého radu si všimol, že je to akýsi divný balet. Tanec a všetky pohyby mali v sebe čosi cudzieho. Muž vytiahol jablko, niekoľko orechov a hodil na javisko. Malá tanečnica zabudla na svoje skoky, strhla si masku a vrhla sa na orechy. Všetci videli, že to nie je dievčatko, ale opica a začali sa smiať.
Vieme, že nikto z ľudí nie je na svete pre niečí a tým viac už nie pre svoj smiech a pobavenie. Poslanie na svete u každého človeka je vážne. Vieme, že smrťou sa život nekončí, ale len mení. Tomu musí nasvedčovať aj zmysel života. Boj proti hriechu potvrdzuje pravý zmysel života. Slová: „Vyrovnajte mu chodníky“ (Mk 1,3), sú toho nesporne dôkazom. Rovnako je aktuálne v advente rozprávať o pokání ako o povinnosti vyplývajúcej z krstu. Za Jánom prichádzala „celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán“ (Mk 1,5).

Dnešné evanjelium je pre každého z nás oslovením nastúpiť k činnej viere kresťanského života, keď sa pripravujeme sviatky Narodenia Pána. On skutočne príde a keď náš život bude v zhode s jeho vôľou, prinesie nám to večnú odmenu. Dobrý príklad, opravdivá viera sú často rozhodujúcim povzbudením vo viere pre tých, ktorí práve prežívajú krízu svojej viery.
Slávny Ozáman spomína na svoju krízu vo viere: „Vtedy som prežíval noc viery. Množstvo pochybností, pochybujúcich myšlienok mi prešlo hlavou. S dušou stýranou pochybnosťami vstúpil som do kostola. V kúte kostola som videl kľačať akéhosi muža. Keď som prechádzal okolo, všimol som si, že je to slávny fyzik Ampér.“ Ozáman neskoršie hovorieval, že Ampérova modlitba vykonala viac ako všetky knihy a kázne.
Je dobré, že vieme prijímať ťažkosti vo viere. Aj v tých najťažších chvíľach mať dôveru v Boha má význam pre večnosť. Podržať svojou vierou druhého je povinnosťou brata vo viere. Veľmi dôležité v zmysle života je, aby človek zostal verný a zásadový až do konca. Príkladom je nám sv. Ján Krstiteľ. Aj vo väzení je verný tomu, na ktorého ukáže: „Hľa, Boží Baránok “ (Jn 1,29). Kto si počína ako sv. Ján, ten nikdy nespozná sklamanie. Jánov príklad je hodný nasledovania. Uvedomujeme si, že trpezlivosť a jasný pohľad, poslušnosť a sebazapieranie robia z Jána Krstiteľa pravého pripravovateľa cesty. Svoje poslanie hlásateľa prichádzajúceho Pána splnil verne. Pred svojimi poslucháčmi sa usiloval celkom potlačiť svoju osobu a poukazoval iba na Krista. A v správaní sv. Jána vidíme aj vzor svojho zaangažovania sa vo svojom poslaní a náplni života.

Chlapec na hodine náboženstva, keď rozprávali o tom, že Pán Boh je dobrý, zvolal: „Aj moja starká je dobrá!“ A keď sa ho kňaz spýtal, odkiaľ to vie, odpovedal: „Moja mama o babke rozpráva, že jej z tváre žiari dobrota.“ My môžeme dodať, že kto túto starú ženu bližšie pozná, povie: „Je to žena, ktorá vie, prečo žije.“ Čím je naplnené jej srdce, a to jej je naplnené láskou k Bohu, tým sa prejavujú aj ústa, ruky, oči...
Modlime sa jeden za druhého, aby sme si navzájom vždy vedeli poslúžiť a upevniť sa v láske medzi sebou a najmä v láske k Bohu.
Amen.