Nepoškvrtnené Počatie Panny Márie

Mária je stály vzor čistoty duše i tela, ktorý aj dnes sa vyplatí nasledovať.

Zaiste radi obdivujeme krásu prírody v každom ročnom období. Zadívame sa na krásnu oblohu pri východe i západe slnka. V noci nám prestáva priam biť srdce, keď hľadíme na makrokozmos, oblohu posiatu množstvom hviezd či krásny spln mesiaca. V úžase nad krásou pozeráme na lupienky kvetov a mlčíme pri hudbe, ktorá sa dotýka sŕdc. Nadchýname sa nad tým, čo vytvorili ruky sochára, keď ideu krásy vytesali do mramora či kameňa a dali povstať novej soche. Obdivujeme harmóniu farieb, ktorú na plátno naniesli ruky maliara. Veľmi opatrne berieme do rúk diela ľudských rúk, obdivujeme zručnosť technikov, sklárov, brusičov, mechanikov. Zastavujeme sa nad dôvtipom architektov, projektantov, technikov...
Čo cíti v srdci matka, otec, keď pozerajú prvýkrát do očí svojho dieťaťa? Ako sa cíti mladá žena, keď muž jej srdca zrazu povie: Si krásna! Spomeňme si na prvé dielo, ktoré sme vytvorili. Čo sme vtedy cítili?
O čom všetkom by sme vedeli uvažovať, hovoriť, spievať, ba pritom i tancovať, čo je v našom okolí, živote krásne. Musíme však konštatovať, že príroda živá i neživá, veci, zvieratká i človek, nech je to čokoľvek, nesie pri svojej kráse znamenie konca. Starozákonný Kazateľ hovorí: „Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť“ (Kaz 1,2). A predsa je niečo na tejto zemi, čoho sa nedotkol následok dedičného hriechu prarodičov, o čom môžeme práve dnes a vždy až do konca čias hovoriť, čo nestratilo svoju pôvodnú krásu a nestratí ju už nikdy. Áno, je to duša Panny Márie.

Anjel Gabriel to vyjadril pri zvestovaní Panne Márii v Nazarete slovami: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1,28).

Známe slová. Odvtedy až dodnes, ba až do konca čias pri týchto slovách, ktoré vyslovujeme najmä v modlitbe, pripomíname si veľkosť Božej lásky voči nám. Boh nezabudol na prísľub, ktorý dal prarodičom v raji po prvom hriechu, keď diablovi povedal: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3,15). Cirkev v učení o Panne Márii 8. decembra 1858 cez pápeža Pia IX. vyhlásila to, čo od najstarších čias učila a verila, že blahoslavená Panna Mária v prvom okamihu svojho počatia ostala zvláštnym darom Božej milosti pre zásluhy Ježiša Krista uchránená od každej škvrny dedičného hriechu. Bolo to v pápežskej bule Ineffabilis Deus. Pripomíname si to a vysvetľujeme preto, že ešte aj dnes mnohí nerozumejú a často aj preto neprijímajú toto učenie Cirkvi, ktorá učí, že Panna Mária bola “uchránená“ a nie “oslobodená“. To znamená, že Boh nedopustil, aby sa duše Panny Márie dotkol hriech. Duša Panny Márie nikdy nebola poznačená hriechom, a teda nepozná ani dedičný hriech. Môžeme to vyjadriť aj takto: Je podstatný rozdiel medzi vyslobodením niekoho z väzenia a tým, že niekto vo väzení nikdy nebol. O štyri roky neskoršie po vyhlásení článku viery o Nepoškvrnenom Počatí, sama Panna Mária 25. marca 1858 v južnom Francúzsku v Lurdoch v Massabiellskej jaskyni dievčaťu Bernadete Soubirusovej sa predstaví: „Ja som Nepoškvrnené Počatie“. Teda mýli sa ten, čo by o Panne Márii tvrdil, že jej bol dedičný hriech odpustený. A to preto, že jej duša nikdy dedičný a ani iný hriech nepoznala.
Od čias prvej Cirkvi sa Panna Mária tešila úcte ako učiteľka viery a vzor čistého života. Tým, že Boh uchránil dušu Panny Márie od akéhokoľvek hriechu, pripravoval lono Panny Márie pre počatie Božieho Syna. Od začiatku kresťanskí spisovatelia, filozofi a teológovia hovoria o Panne Márii ako o nepoškvrnene počatej. Prirovnávali ju k Eve. Zatiaľ čo Eve pripisujú neveru a neposlušnosť, ktoré priniesli svetu nešťastie, Panne Márii pripisujú vieru a poslušnosť, čo prinieslo šťastie a prispelo ku spáse. Už v 2. storočí takto o Kristovej Matke písal sv. Justín a v 3. storočí sv. Irenej.
Jadrom cirkevnej náuky o Panne Márii sú štyri články, ktorých predmetom je: božské materstvo, ustavičné panenstvo, nepoškvrnené počatie a nanebovzatie. V takomto postupe Cirkev postupne objasnila a vyhlásila za záväzné pre nás veriacich tieto články viery veriť.
Dnes na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie môžeme si vysvetliť privilégiá, ktoré sa spájajú s týmto tajomstvom. Teológovia hovoria o troch privilégiách.
Prvé je to, že najsvätejšia Matka obdržala milosť primeranú miere hodnej Bohorodičky. Táto milosť pri počatí Panny Márie preliala sa, podľa niektorých teológov, trojakými potokmi: Prvú výsadu prijala do duše, aby ju uchránila od dedičného hriechu, druhú prijala do tela, aby ju pripravil k zrodeniu Slova večného Boha a tretí sa vlial do ľudskej prirodzenosti, aby ju očistil a posvätil.
Druhé privilégium je dar všetkých čností a milostí Ducha Svätého. Mária prijala všetky čnosti udelené svätým Starého i Nového zákona. Mária má trpezlivosť Jóba, starostlivosť Mojžiša, vieru Abraháma, čistotu Jozefa, pokoru Dávida, múdrosť Šalamúna, horlivosť Eliáša. V Panne Márii žiari čistota panien, mužnosť mučeníkov, pobožnosť vyznávačov, veda doktorov. S čnosťami Panna Mária zároveň dostala najdokonalejšie dary Ducha Svätého. Ak tieto dary môžeme získať my, o koľko viac zdobia dušu Nepoškvrnenej.
Tretie privilégium si pripomeňme z Katechizmu o dvoch následkoch prvého hriechu: telesnom i duchovnom. To je utrpenie tela, choroby a smrť. A duchovnom, že sú to zlé náklonnosti, o ktorých píše sv. Ján v Prvom liste ako o troch žiadostivostiach: “žiadostivosť očí, tela a pýche života“ (porov. 1 Jn 2,16). Od tohoto bola Panna Mária uchránená. Z toho vyplýva bezhriešny stav v jej živote.
Čo z toho si dnes máme vziať pre svoj život?
Môže to byť naša vďačnosť voči Bohu, že jednu zo žien na tejto zemi obdaroval tak veľkým privilégiom. Dnešný sviatok nie je len sviatkom Panny Márie, ako sa mnohí nazdávajú. Dnešný sviatok nás upozorňuje na milosti, ktoré dostávame od Pána Boha. Keď vyslovujeme meno Nepoškvrnenej, myslíme na Boha, uvedomujeme si jeho lásku, ktorou nás miluje. Myslíme na Nepoškvrnenú a v srdci cítime lásku tej, ktorá nám vyprosuje milosti zvíťaziť nad hriechom. Oslavujeme Nepoškvrnenú a získavame milosti na jej príhovor a upevňuje sa tým v nás láska k Bohu.
Ďalej si dnes uvedomujeme, že modlitba k Bohu nám pomáha zvíťaziť nad žiadostivosťou tela, očí a pýchou života. Pripomíname si, že pokiaľ sme na zemi, musíme bojovať a hoci aj padáme, musíme znova vstať a vtedy môžeme viac pocítiť mocný príhovor Nepoškvrnenej.
Hoci sme sa počali v hriechu a cítime slabosť, modlitba Ó, bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame, nám pomáha zvíťaziť v našich bojoch a zápasoch.

Aj dnes Panna Mária, ktorej dávame prívlastok Nepoškvrnená, dáva znamenia, že kto sa pod jej ochranu utieka a o pomoc prosí, že ho vypočuje.
Arcibiskup z Recife v Brazílii v januári roku 1995 vydal materiál o uzdravení päťročného nevyliečiteľne chorého dievčatka na ulici Rue de Bac vo Francúzsku. Matka, ktorá ho priviezla až z Brazílie, dlho sa modlila a potom poprosila sestričku, či by si dievčatko nemohlo na chvíľu sadnúť na stoličku, kde sedela Panna Mária, keď sa zjavila sv. Kataríne Labouré. Nedostala súhlas s tým, žeby to potom chceli všetci. Keď sestry odišli, matka povedala dievčatku, aby podliezla šnúru, rýchlo štvornožky prišla k stoličke a dotkla sa jej. Malej nebolo treba dvakrát hovoriť. Na štyroch sa plazí k opísanému miestu. Potom na samotné kreslo položí svoje líce a zotrvá tak dlhý čas. Matka je ako skamenená. Potom sa malá celkom pomaly vráti. „Prečo si to urobila?“ napomína ju matka. „Povedala som ti predsa, že kresla sa máš len dotknúť!“ „Ale, mama,“ odpovedá žiariace dieťa, “tá Pani ma vyzvala, aby som svoju hlavu položila na jej kolená.“
Keď sa vrátili do Brazílie, dieťa bolo úplne zdravé. K dispozícii sú lekárske odborné posudky a všetky potrebné dôkazy k tomu, aby sa potvrdila udalosť ako ľudsky nevysvetliteľné uzdravenie. (FEU et LUMIERE, máj 1995, Nr.129, od Lucii Fuego)
My dnes nečakáme zázrak. Je však správne a iste to Panne Márii, nepoškvrnene počatej, robí radosť, keď ju s vierou prosíme najmä o milosť vytrvať v čistote sŕdc a žiť v milosti posväcujúcej. Pretože to je to “naj“, o čo dnes môžeme, máme a my aj chceme prosiť.
Všetko sa pominie. Pán Ježiš nám hovorí: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“ (Mt 24,35). Áno, raz nebude krásy prírody, oblohy, nebude krásy z mramora, farieb, tónov... Nebudeme odkázaní, aby sme obdivovali krásu tela alebo ducha na zemi. Zaiste však po celú večnosť budeme vidieť z tváre do tváre svojho Boha (porov. 1 Kor 13,12), iste uvidíme aj tú, na ktorú si dnes s vierou spomíname a ktorú s vierou prosíme.
Amen.