Siedma nedeľa v období "cez rok"

Skôr budeme spasení s inými, ako sami.

Určite sa každý z nás ocitol v situácii, keď bol odkázaný na pomoc blížneho, alebo keď si nevedel s niečím poradiť. V určitých situáciách potrebujeme pomoc od tých, ktorí nás majú radi, alebo im na nás záleží. Takou situáciou je napríklad choroba alebo zdanlivo bezvýchodisková situácia.
Mnohí starí ľudia sú odkázaní na pomoc od svojich najbližších. To si od príbuzných vyžaduje veľa obety. V podobnej situácii bol aj chromý v dnešnom evanjeliu. Bol úplne odkázaný na pomoc svojich blížnych.

K Ježišovi prišli s ochrnutým človekom, niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý (porov. Mk 2,3–5).

To, čo motivovalo štyroch mužov, aby priniesli ochrnutého k Ježišovi, bola túžba pomôcť mu a priateľská láska. Táto láska a aj ich viera ich motivovala až ta, že ich nedokázal odradiť ani veľký zástup ľudí, cez ktorý sa nemohli dostať. Neváhali vyjsť na strechu, odkryť hlinené tehly strešnej plochy palestínskeho typu domu, prelomiť strop a spustiť lôžko s ochrnutým priamo pred Ježiša. Tí štyria boli pravdepodobne jeho priatelia alebo známi. Na tom, že chorí boli prinášaní priateľmi alebo známymi, nebolo v tej dobe nič výnimočné. Výnimočný je len spôsob, akým sa ochrnutý dostal pred Ježiša. Je zaujímavé, že Ježiš tu nekoná na základe viery ochrnutého, ale s ohľadom na vieru tých, ktorí ho niesli.

Najčastejšie sa snažíme pomôcť tým, na ktorých nám záleží. Sú to naši blízki, súrodenci a aj rodičia, ktorí sú mnohokrát v starobe odkázaní na našu pomoc. Pomoc je veľmi úzko zviazaná s láskou, je to vlastne jeden z prejavov našej lásky. Ježišova pomoc ochrnutému je prejavom jeho lásky k nemu, a to i napriek tomu, že ho nepoznal. Ježiš miluje všetkých. Nebojme sa pomáhať aj my. Plodom pomoci je pokoj a pocit šťastia, po ktorom každý túži. Tým, že niekomu pomôžeme, robíme šťastnejšími nielen seba, ale aj našich blížnych. Pomoc si vyžaduje aj obetu z našej strany. Koľko zdravotných sestier sa obetuje pre chorých. Nie je to jednoduché, ale dá sa to zvládnuť. Treba len byť ochotný a vnímavý na potreby dnešných ľudí. Vo veľkomestách sa mnohokrát stretávame s ľuďmi, ktorí ostali bez domova. Stoja pri verejných budovách a čakajú na našu pomoc. V tejto situácii sa mnohokrát ocitli vlastnou vinou. Buď sú závislí na alkohole alebo na drogách. O týchto ľudí sa stará charita, ktorá im poskytuje teplú stravu a lôžko. Mnohým stačí dať druhú šancu na lepší život.
Určite poznáte výstredné správanie niektorých mladých ľudí. Prečo sa tak správajú? Určite ste nad tým už premýšľali. Je to preto, lebo chcú upútať na seba pozornosť, chcú nám povedať, že sú tu aj oni a že potrebujú našu pomoc. Koľko je na svete týraných detí a žien. Nebuďme nevšímaví k ich nešťastiu. Niekedy stačí len úsmev alebo pár povzbudzujúcich slov.
Občas sa stáva, že naša pomoc je odmietnutá. Toto poukazuje na našu občasnú neschopnosť prijať pomoc od priateľa alebo známeho. K tomu, aby sme sa mohli rozvíjať, potrebujeme spoločenstvo. Odhoďme preč našu hrdosť, lebo mnohé veci sa ľahšie riešia dvom, ako jednému.

Slepého a chromého prekvapil na kraji lesa požiar. Prepadli panike. Slepý sa rozbehol, ale utekal rovno do ohňa. „Nebež tam!“ Slepý sa opýtal: „A kam sa mám obrátiť?“ Chromý na to: „Mohol by som ti ukazovať cestu, ale keďže som chromý, musel by si ma vziať na plecia, aby som ti mohol hovoriť, kade máš ísť a vyhnúť sa hadom a tŕňom, ohňu a iným nebezpečenstvám, a tak ťa šťastne nasmerovať do mesta.“
Slepý urobil, ako mu chromý povedal a obidvaja sa šťastlivo dostali do mesta. Aj na ceste k Bohu potrebujeme pomoc, lebo iba s pomocou Ježiša môžeme byť spasení.

Aj my sme akoby slepí a potrebujeme pomoc od Ježiša. On nám môže pomôcť len vtedy, ak to my budeme chcieť. On sa nikomu nevnucuje. Ježiš nám tu pomáha cez milosti a sviatosti. Nebojme sa pomáhať a prijímať pomoc, lebo pomocou pomáhania sa môžeme stávať lepšími a robiť tento svet lepším.

Na rušnej dopravnej tepne v jednom veľkomeste ťažké nákladné auto narazilo do osobného auta a celkom ho pomliaždilo. Mladá žena za volantom prišla o život. Jej malý synček na zadnom sedadle žil, ale bol zaklieštený medzi osobným a nákladným autom, z ktorého odrazu vyšľahli plamene. V tom jeden jediný spomedzi okolostojacich podišiel k horiacemu vraku, prestrčil ruku cez rozbité sklo, hladkal dieťa, prihováral sa mu, povzbudzoval ho, aby sa nabálo. Hasiči potrebovali štyridsať minút na uhasenie ohňa. Po celý ten čas ostal pri chlapčekovi, v tej žeravej páľave, hoci všetko mohlo každú chvíľu vyletieť do vzduchu. Chlapec bol zachránený. Mal popáleniny na obidvoch nôžkach, ale prežil. Slová toho mladého chudého muža, ktorý stál pri dieťati, citovali na druhý deň miestne noviny: „Predsa tam nemohol ostať sám.“

Vedzme, že keď nám bude ťažko a bude sa nám zdať, že nás všetci opustili, neostaneme sami. Vtedy s nami bude Ježiš.

Amen.