Tretia nedeľa v období "cez rok"

Výzva, ktorej nič a nikto neuberá na význame a aktuálnosti.

Čo myslíte, keď nás niekto vyzýva k niečomu konkrétnemu, potrebnému pre náš život, rešpektujeme jeho výzvu? A o čom hovoria naše reakcie? Otupeli sme. Zostávame ľahostajní, až bezohľadní. Od rannej výzvy vodiča dopravného prostriedku, aby sme postúpili ďalej, cez mnohé ďalšie počas dňa, ako: prejdite na druhú stranu, očistite si obuv, až po napíš si úlohu, či umy si zuby.
A čo výzvy v duchovnom živote? Neotupilo nám srdce, svedomie? Môže niekto z nás povedať, že Boh nám chce niečo zlé? Ak chceme povedať, že “nie“, zadržme dych a vypočujme si ešte raz výzvu Ježiša:

„Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15)

Výzva Ježiša je posolstvo tretej nedele v Cezročnom období. Obsah je jasný. Už na začiatku verejného vystúpenia Ježiša v Galilei, keď svetu oznamuje radostnú zvesť vykúpenia, vyzýva všetkých a každého k pokániu a viere: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15) Božie kráľovstvo, ohlásené prorokmi, očakávané veriacim národom, sa Ježišovým vystúpením napĺňa. Vystáva otázka na zamyslenie pre všetkých: od chvíle kedy tieto slová vyslovil Ježiš až do konca čias. Či výzvu Ježiša: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15) by sme nemali prijímať a realizovať v živote radostne? Vôbec Ježišove slová sú predsa radostným posolstvom, radostnou zvesťou spásy. Obsahom radostnej zvesti sú pravda, nádej, pokoj, spása, nesmrteľnosť, veci, ktoré svet vždy potreboval a bude potrebovať. Ak ich chceme a uvedomujeme si ich hodnotu a význam, máme spolupracovať s Ježišom. Boh chce, aby sme mali účasť na ich získaní. Grécke slovo "metanoia" znamená premenu zmýšľania. Dary, ktoré ponúka Ježiš každému človeku, podmieňuje našou zmenou a premenou života, zmýšľania, odstránením zmýšľania sveta, tela a slabej ľudskej prírody a nahrádzať ho zmýšľaním Krista.
Ježišove slová „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15) oznamujú, že život každého človeka, história každého národa majú znamenie neustálej zodpovednosti. Nie raz v živote, ale celý život máme prežiť v radosti s Bohom. Pocit zodpovednosti za spásu svojej duše nemá niesť znamenie strachu, že sa jedná o niečo neuskutočniteľné, ťažké či nemožné. Ježiš v týchto slovách predstavuje radostnú správu, ktorú máme prijať primerane zodpovedne. Pri slovách "čas je krátky" Ježiš nepredstavuje čas meraný kalendármi, ale čas Božieho oslovenia a výzvy k našej odpovedi. Boha prijmem, alebo neprijmem. Čiže, buď jeho slová uskutočním vo svojom živote, alebo neuskutočním.
Čas života človeka je krátky. Jonáš mohol povedať: Ninivčania, máte ešte štyridsať dní… my nepoznáme ani dňa a ani hodiny (porov. Mt 25,13) a vieme, že Boh nás môže odvolať z tohoto sveta kedy chce. Pokiaľ žijeme, sme ako na ceste, „lebo tu nemáme trvalé mesto.“ (Hebr 13,14) Život na zemi nechápeme ako svoj cieľ, ale miesto, kde máme prejaviť svoj vzťah k Bohu. Každý človek sám rozhoduje o svojej spáse. Ježiš nás vykúpil bez nás, ale nemôže nás spasiť bez nášho pričinenia. Náš čas je náš život zložený z rokov… sekúnd, kedy sa sami rozhodujeme o účasti alebo odmietnutí Božieho kráľovstva. A pretože poznáme svoju situáciu, svoj hriech, je pre nás aktuálna výzva: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15)

Ako a čím vypĺňam svoj život? Môžem povedať, že aj ničím. Sv. Ján v Knihe zjavení varuje: „Poznám tvoje skutky, že nie si studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.“ (Zjv 3,15-16) Náš život s jeho skutkami musí byť voči Bohu jasný. Ježiš povedal: „Vaša reč nech je "áno-áno," "nie-nie". Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ (Mt 5,37) „Nik nemôže slúžiť dvom pánom.“ (Mt 6,24)
Iní svoj život napĺňajú neustálym zhonom, čo najviac vlastniť, dokázať, nepoznajú dušu, len svoje telo, nemajú na mysli nič duchovné iba materiálne, všetok čas venujú dočasným veciam a duchovné odstavili.
Tretia skupina ľudí má filozofiu: „Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme.“ (1 Kor 15,32) Majú pomýlené hodnoty. Môžu sa nazvať veriacimi?
Uvedomujeme si, že ani my nie sme imúnni. Hrozí nám mnohoraké nebezpečenstvo. Slová výzvy Pána Ježiša nám preto znejú ako memento. Pokánie nám pripomína, že jedine Boh je naša istota, cieľ a najväčšia hodnota. Nemôžeme zabúdať, že čas života je krátky, loď nášho života je veľmi rýchlo v prístave, do ktorého sa plavíme. Nemôžeme zabudnúť, že treba využiť čas a vietor, ktorý nám dáva náš Pán. Slová „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15) Ježiš skutočne adresuje nám ako radostnú výzvu.

Evanjelium, radostnú zvesť nepočúvame iba s úctou, radosťou a vážnosťou, a pritom bez osobnej zaangažovanosti, stojac na mieste.

To by sme boli ako turista, ktorý príde k zariadeniu, na ktoré sa tešil, o ktorom počul, že sa tam osvieži, posilní, že tam nájde pohodlie, a nevstúpi dnu. Bude len chodiť okolo.
My nie sme len pozvaní do Božieho kráľovstva, kde sa nedá vstúpiť bez primeraných osobných zásluh. Pre nás je Božie kráľovstvo naším večným domovom. My sme pozvaní Ježišom na cestu domov. Naša vlasť je v nebesiach. Pozvanie domov má význam v slovách obrátenia sa k Bohu, robenia pokánia za svoje hriechy. Sme očakávaní láskavým Otcom. Nech sme boli ako márnotratný syn, dcéra, ale keď splníme vôľu Otca, je nám otvorené do Otcovho domu, nášho domu. Keď veríme tomu, že je to tak, tak sme uverili dnešnému evanjeliu, kde nás Ježiš vyzýva: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15) Kto zostane vonku, hoci aj z akýchkoľvek vznešených myšlienok a ohľadov, pripravuje si svoju večnú tragédiu. (Porov. OPATRNÝ, A.: Stůl slova, Kostelní Vydří 1966, s. 149)

Každý človek dostáva od Boha špeciálne poslanie a nikto druhého pred Bohom nemôže nahradiť. Aj keď pokánie robíme za iných, treba si uvedomiť, že tým vyprosujeme druhým od Boha milosť pomáhajúcu, ale každý sám musí dať osobnú odpoveď Bohu. Je správne, že svojou vôľou chceme vedome a slobodne plniť vôľu Božiu.

Stará kresťanská tradícia rozpráva, že Boh posiela každého človeka na svet so špeciálnou rečou, ktorou má obohatiť svet, piesňou, ktorú nik iný nezaspieva iba on, špeciálnym činom lásky, ktorý môže urobiť iba on, človek, jediný a jeden, nenahraditeľný. Každý z nás musí urobiť to svoje sám.

Dostávame aj spoločné poslanie ako rodičia, rodina, farnosť, národ, kde máme spoločné poslanie a kde rovnako každý má svoje nenahraditeľné miesto.
Manžel nemôže povedať manželke: ty choď za mňa do kostola. Sestra bratovi nemôže povedať: ty sa za mňa modlí. To preto, že rodičia majú svoje spoločné poslanie: byť vzorom pre svoje deti i pri navštevovaní kostola. A taktiež sestra má povinnosť modliť sa. Každý má svoje a máme i spoločné poslanie.
Len vtedy sme šťastní, keď poslanie splníme a plníme. Tak sa zodpovedne staviame k talentom, mínam, ktoré sme dostali od Boha a ktoré sa nám majú stať zárukou vstupu do Božieho kráľovstva.

Na viditeľnom mieste bola umiestnená tabuľka – výzva: "Pozor, padá omietka!" Koľkokrát tadiaľ muž v stredných rokoch prešiel! Vedel, že dom chátra. Vedel o tabuľke – výzve. Až raz, keď mu na hlavu padol kus omietky a rozbil hlavu, odvtedy keď tadiaľ prechádza, spozornie a pozrie smerom hore. Všíma si aj to, že mnohí ako on dovtedy prechádzajú tadiaľ nevšímavo. My si v duchovnom živote uvedomujeme, že výzva: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15) je adresovaná nám ako časť radostného posolstva.

Amen.