Najsvätejšie Srdce Ježišovo

Úcta, ktorú vzdávame dnes, je našou posilou a nádejou pre dnešný život.

V jaskyni na hranici Francúzska a Španielska bolo objavené množstvo kresieb a nákresov ľudí spred 40 000 rokov. Je medzi nimi pomerne dosť nákresov, ktoré k jednoduchej postave človeka majú prikreslené aj srdce, do ktorého triafa oštep či šíp. Človek z kamennej doby vedel, že najdôležitejšie a najcitlivejšie je srdce človeka, lebo keď doň trafíme, zbavíme ho života. Útoky na srdce človeka sú v každej dobe nielen boľavé, ale aj smrteľné, a to tak fyzickým spôsobom, ale tiež i slovným vyjadrením.

A na to nás dnes upozorňuje aj apoštol Ján slovami: „Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda“ (Jn 19,32-34).

Slová nás vedú na Golgotu. Pripomínajú nám cez stáročia príhodu, ktorá až do konca čias upútava pozornosť duchovných spisovateľov, mystikov a teológov. Jedná sa o naše vykúpenie. Ježiš prišiel o všetko. Apoštoli sa rozutekali pri zatknutí v Getsemani. Jeden z apoštolov ho zradil, druhý zaprel, len Ján stál pod krížom, keď Majster Ježiš zomieral. Ježiš prišiel o šaty. Vojaci si ich lósom rozdelili. Prišiel o meno. Smrť na kríži podľa historikov bola najpotupnejšia. Ani vraha a zločinca takou potupnou smrťou neodpravili zo sveta, len otrokov. Ježiš zomiera na kríži opustený aj od svojho Otca. Prišiel o všetko. Všetkého sa vzdal. To podstúpil za nás, lebo nás nesmierne miloval. A práve tu máme vysvetlenie jeho lásky k nám, keď si nechal kopijou vojaka prebodnúť svoj bok. Prebodnuté Srdce je tiež obrazom nového života darovaného človeku pomocou Ducha Svätého a sviatostí. Rana kopijou potvrdila smrť Krista. Bol naozaj mŕtvy. Tak ako sa skutočne narodil a skutočne vstal z mŕtvych vo vlastnom tele, napriek každému starému, či novému modernému doketizmu. Apoštol svätý Ján nám pripomína túto udalosť smrti preto, aby sme si uvedomili, že prebodnutý bok Ježiša, prebodnuté Ježišovo srdce má pre nás mimoriadny význam. Tak ako na púšti zo skaly vytryskla voda, keď na ňu Mojžiš udrel svojou palicou, tak vytryskol silný prameň vody z prebodnutého Srdca, aby skrze Ducha Svätého sa stala prameňom nového života. Ježiš nezapochyboval o láske Otca k nám. Ježiš dokázal svoju lásku aj tým, že nám daroval svoje Srdce. Otvorené Srdce Ježiša znamená podľa svätého Augustína, že každý máme v jeho Srdci miesto. Nijaký hriech človeka, keď prejaví svoju ľútosť nad svojím poblúdením, omylom či pádom, nezatvorí Srdce Ježiša. Srdce Ježišovo je otvorené pre všetkých. Cirkev sa zrodila z prebodnutého Srdca Krista. Ako z rebra Adama bola zrodená žena, tak z prebodnutého Srdca Spasiteľa sa zrodila Cirkev, jeho nevesta. Cirkev sa zrodila z vody a krvi, krstu a Eucharistie, ktoré prúdia z prebodnutého Srdca. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o liturgii hovorí: „Lebo z boku na kríži zosnulého Krista vyprýštilo podivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.“ (č. l5)

Či môžeme zabudnúť na túto lásku Krista? On sám sa postaral o to, aby sme si na jeho Srdce dnes spomenuli.
Použil na to rehoľnú sestru Máriu Margitu Alacoque. Keď v roku 1675 sa modlila v oktáve Božieho Tela pred svätostánkom, zjavil sa jej Ježiš. Videla Božské Srdce vo veľkom oslňujúcom lesku, priehľadnom ako krištáľ. Bolo ovinuté tŕním a ozdobené krížom. Ježiš jej povedal: „Najväčšiu lásku mi preukážeš, keď budeš toto Srdce milovať a šíriť úctu k nemu v celej Cirkvi. Moje Srdce miluje ľudí nekonečnou láskou, ale mnohí mi odplácajú lásku nevďakom. Zaveď zvláštnu slávnosť k úcte môjho Srdca na zmier za urážky, ktoré sa mi dostávajú v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Sľubujem, že tých, ktorí budú ctiť moje Srdce, obdarím hojnými milosťami.“
Bolo to v časoch, keď sa eucharistickému Kristovi prestávala venovať taká úcta, aká mu patrila. Za svätú ju vyhlásil pápež Benedikt XV. roku 1920. Aj toto bolo mementom po prvej svetovej vojne. Vždy bolo, je a bude dosť takých, ktorí urážajú Krista. Všetky hriechy nelásky, zákernosti, hrubosti, vulgárnosti, arogantnosti, neslušnosti, nekultúrnosti a mnohé iné sú namierené proti Božej láske, proti Božskému Srdcu. Dnes chceme za tieto hriechy odprosiť. Hľadáme zmier. Ježiš nám hovorí: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11,29-30). Dnes vidíme vzor a možnosť našej premeny. Dnes je čas volať a prosiť o premenu svojho srdca, svojho zmýšľania, nazerania na svet, povinnosti, úlohy, cieľa.
Zaujímavý film s názvom Charly rozpráva o telesne postihnutom chlapcovi Charlym Gordonovi. Bol mentálne retardovaný. Tím odborníkov ho operuje na hlave tak, že sa po úspešnej operácii stane dočasne geniálnym. Je to úžasný objav pre medicínu. Primár, ktorému sa operácia podarila, pred zhromaždeným personálom po zamyslení povie: „Keby sa niekomu podarilo operovať ľudské srdce tak, aby ľudia boli geniálne dobrí, tak by to bol objav pre dobro ľudstva.“
My môžeme dnes povedať. Pán primár, k takejto operácii už došlo. Stalo sa to na Kalvárii. Tam sa z kríža rozliala Božia dobrota, láska a milosrdenstvo na celé ľudstvo. Je potrebné, aby sme si toho všimli a zariadili sa tak vo svojom živote. Je potrebné, aby sa láska Krista prejavila v našom živote. Aby sa láska prejavila cez nás a v nás. Naša doba potrebuje našu lásku. Naučme sa ju čerpať z lásky prebodnutého Srdca Pána Ježiša.

Do opatery učiteľov, lekárov, vedcov zverujeme svoje deti, talenty, sami seba. Je to správne. Ale nezabúdajme sa zveriť do lásky Pána Ježiša. Svet dnes potrebuje vedcov, umelcov, vynálezcov a podobne, ale najviac potrebuje ľudí, ktorí milujú, ktorí majú bohaté srdce na lásku. Svet potrebuje lásku. Kto dá svetu lásku, ak nie my, ku ktorým sa prihovára Ježiš?
Je správne, že chceme vystúpiť na Pánovu horu lásky a preniknúť do jeho Srdca, do ktorého nič poškvrneného nemôže sa dostať. Gerson hovorí, že len ten, kto chce vystúpiť na horu “rozjímania“, si uvedomuje potrebu zobliecť zo seba sebectvo a náruživosti, zriecť sa vlastného ducha, očistiť sa a toto všetko to urobí s nami sám Boh.
Spomeňme si na kňazský vzor úcty Božského Srdca. Je ním ThDr. Štefan Hlaváč (1903-1983), ktorý časť svojho života opísal v knihe Po priamych cestách. Rodák z Trenčína-Kubrej, profesor, kňaz na michalovskom gymnáziu, roky žalárovaný a bez súhlasu, človek veľkého srdca. Vedel obdarovať nielen slovom, ale i hmotne, ako najlepšie mohol. Zasial do sŕdc niekoľko desiatok chlapcov kňazské a rehoľné povolanie. Božské Srdce cez jeho srdce zapálilo mnohé srdcia.
Je to výzva aj pre nás.

Modlime sa:
Srdce Ježišovo, potupením nasýtené, tu je tvoja hodina, tvoja tvár, tvoja láska, tvoj dotyk, tvoje slovo, tvoj hlas, tvoja blízkosť, tvoja prítomnosť, tvoj pohľad. Pomôž mi neplakať, pomôž mi usmiať sa, pomôž mi poznať ťa, pomôž mi ísť ďalej, pomôž mi milovať, pomôcť mi slúžiť, pomôž mi obetovať sa, pomôž mi nemeniť smer, pomôž mi byť dobrým, pomôž mi byť trpezlivým, pomôž mi byť tichým. Neopustím ťa, kým ma nepožehnáš.

Amen.