Narodenie sv. Jána Krstiteľa - slávnosť

Zmysel všetkych vecí

Čas prázdnin a dovoleniek je potrebné správne a vhodne využiť nielen pre telesné zrekreovanie, oddych, načerpanie nových síl, spoznanie nových miest a ľudí, ale tento čas mnohí využívajú aj na duchovné ciele. Niekoľko dní strávených v tichu na duchovných cvičeniach vo vhodnom prostredí je vzpruhou tak pre telo i dušu po roku zhonu, práce či štúdia. Iní po tieto dni aspoň častejšie si nájdu čas na iné myšlienky, ktoré súvisia so zmyslom života, cieľa a poslaním človeka na zemi. Tiché večeri či ranné brieždenia sú na to vhodnou príležitosťou. Primeraná kniha pomôže zamyslieť sa, zvážiť, prehodnotiť život. Kto chce, nájde si človeka, s ktorým si porozpráva o veciach a udalostiach, ktorým je potrebné venovať serióznu pozornosť.
Bezpochyby je potrebné uvedomiť si v spojení so svojím životom jeho koniec – smrť.

Evanjelium prvej nedele prázdnin a dovoleniek ponúka povzbudzujúce a radostné Ježišove slová. Žene, ktorá mala dvanásť rokov krvotok a veľa si vystála od mnohých lekárov a minula celý svoj majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie, Ježiš povedal: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ (Mk 5,34)
A Jairovi, ktorý Ježiša prosí: „Dcérka mi umiera,“ (Mk 5,23) Ježiš povie: „Neboj sa, len ver!“ (Mk 5,36) a vzkriesi Jairovi mŕtvu dcérku.

Evanjelista sv. Marek akoby spojil dva zázraky dovedna. Aby sme správne pochopili túto časť evanjelia, je potrebné zamyslieť sa nad slovom “zázrak“. Zázraky samy osebe nie sú presvedčivými dôkazmi božstva Ježiša, najmä pre kriticky a vedecky zmýšľajúceho človeka. Takí ľudia boli aj v časoch Ježiša. Ježiš konal zázraky, o tom nemožno pochybovať. Podstatné na zázrakoch nie je to, že sa deje čosi nemožné alebo neobyčajné, ale že sa v prebiehajúcom znamení prihovára človeku Boh. Skutočné hovorenie však nejestvuje, ak nik nepočúva; a kde chýba viera, Ježiš nerobí nijaké zázraky. Ježiš sa pýta učeníkov na mori, keď utíšil búrku: „Ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4,40) Zázraky sa dejú vždy, aj dnes, len ich treba vidieť, keď sme ich účastní. Nesmieme ich hľadať tam, kde je hurhaj, nie tam, kde sa síce čosi deje, čomu sa možno diviť, ale nič, čomu možno veriť. Načo taký zázrak, keď nemá čo povedať? Boh nerobí nič len tak.
V dnešnom svete sú ľudia, čo milujú Krista vrúcnou láskou napriek ľadovému chladu okolo nich; ľudia, čo sa obetujú za druhých bez toho, aby o tom hovorili.
Uzdravenie chorej ženy a vzkriesenie dievčaťa je výzvou pre nás urobiť všetko preto, aby sme uverili v Ježiša ako Spasiteľa. Ježiš sám chce túto vieru v nás podporiť, rozvinúť, poučiť nás. Pre toho, kto Krista nepozná a kto v neho neverí, je text evanjelia obtiažny až nezrozumiteľný a tam sa nedá nič robiť. Čo to znamená pre kresťana, ako podporiť dnes vieru?
Na prekvapenie sa to dá povedať veľmi jednoducho. Ježiš neprišiel na svet preto, aby liečil, aby mŕtvych kriesil, ale preto, aby nás uviedol do synovského vzťahu k Bohu Otcovi, aby nás priviedol k prijatiu spásy. „Ja som prišiel na to, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10) Nový život, vzkriesenie, život s Otcom sú cieľom, prečo Ježiš prišiel na svet. Uzdravenie od moci zla je neodmysliteľným sprievodným znamením, často opakovaným na ceste k tomuto cieľu.
Vzkriesenie Jairovej dcéry je obraz moci, ktorá v Ježišovi prišla na zem. Moci, ktorá vzkriesi človeka naveky mŕtveho skrze hriech k večnému životu. Skrze Ježiša a jeho moc je nám už na zemi možné primerane pochopiť, prečo sme na svete, čo je naším cieľom, poslaním.
Uzdravenie ženy je taktiež obrazom uzdravenia, ktoré je možné získať od Ježiša a jedine skrze vieru, a nie na nejaký dotyk. Telesné uzdravenie je obrazom uzdravenia toho základného v človeku, totiž obrazu Boha, ktorý človek má v sebe a ktorý ho s jeho Stvoriteľom spája.
Pre Židov bolo uzdravenie od krvotoku oslobodením od kultovej nečistoty. To znamená, že žena sa mohla potom zúčastňovať úkonov v chráme.
Evanjeliá sú výzvou, aby sme uverili v Krista ako Jairus či žena a vo svojom živote dali sa viesť silou Ducha Svätého.

Aj v tieto dni si môžeme uvedomiť, že nech by sme dbali o svoje zdravie, starali sa o svoje sily, neurobili nič bez poradenia sa so špecialistami medicíny, hygieny, hoci by sme prestali fajčiť, zriekli sa pitia alkoholu, prestali jesť sladkosti či mastné, hoci by sme začali chodiť načas spať, športovali, jedli zdravo, len vitamíny, pravidelne chodili do hôr či k moru, predsa príde deň, a nevieme dňa a ani hodiny, a nech to znie akokoľvek ťažko, nepríjemne, príde deň, kedy zomrieme.
Boh nám dal rozum, aby sme si podmanili svet. Sme povinní dbať na svoje zdravie tela, ale aj duše. Okrem toho, máme sa naučiť vložiť svoju nádej do Boha. Ježiš je ten, ktorý zvíťazil nad smrťou. Slová proroka Izaiáša sa naplnili: „Zničí smrť navždy a Pán, Jahve, zotrie slzu z každej tváre.“ (Iz 25,8) Počas verejnej činnosti prejavil svoju moc nad smrťou iných, keď vrátil v mestečku Naim jediného mŕtveho syna matke, ktorá bola vdova (porov. Lk 7,11-15). Rovnako v Betánii pri Jordáne Marte a Márii vzkriesil mŕtveho brata.
Nemal pravdu Frederik Nitzsche, keď kresťanstvo nazval spoločenstvom smútku a strašenia smrťou, že rozpráva o umieraní a umŕtvení. Je pravdou, že Cirkev pripomína, a právom slová „pamätaj človeče, že prach si a na prach sa obrátiš,“ ale Cirkev pripomína i radosť Kristovho zmŕtvychvstania spevom „aleluja“.
Kresťan musí mať radosť i vtedy, keď denne prijíma svoj kríž a nasleduje Ježiša. Nie obyčajnú radosť, len prirodzenú, zmyslovú či rozumovú, ale radosť z viery, radosť, ktorá je uistením večného života, ktorú „Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“.

Zázraky k tomu človek nepotrebuje. A predsa, čo všetko zvláštne sa udeje v živote človeka, a nenazve to zázrakom! Snáď len v srdci si ešte viac uvedomí zmysel svojho života, aby ho plnšie, opravdivejšie a vernejšie žil.

Zaujímavú príhodu opísala v Katolíckom týdeníku pani, ktorá spomína, ako v Prahe cestovala na pohyblivých schodoch. Babička pred ňou padla a zvalila aj ju zo schodov. Píše: „V tom okamžiku mojich päťdesiat kilogramov živej váhy niekto zozadu chytil a mocnými rukami postavil späť na schody. Keď som sa otočila, videla som za sebou muža stredného veku vo svetlých šatách. Zmätene som sa poďakovala. Milo sa usmial, kývol hlavou. Keď som prišla na vrch a chcela som sa mužovi poďakovať, za mnou nik nebol. Čo som v tej chvíli pocítila, bolo: Vďaka, anjel strážny.“ A žena nehovorí o zázraku, ale zážitok ju ešte viac utvrdil, aby svoju vieru opravdivo prežívala.

Čas dovoleniek a prázdnin by nemal spôsobiť, že dáme Bohu prázdniny, či my si urobíme od Boha prázdniny. Práve naopak. Prázdniny sú príležitosťou, aby sme si niečo hodnotné prečítali, vykonali si duchovné cvičenie, viac o sebe, svojej viere, živote popremýšľali. A práve v čase, ktorý začína, môžeme dovoliť Ježišovi, keď ho o to budeme s vierou prosiť a urobíme, čo bude v našich silách a možnostiach, aby nás uzdravil ako ženu, náš krvotok, a môžu to byť naše zlozvyky, ľahostajnosť, netaktnosť… prípadne to môže byť vzkriesenie, keď už dlhší čas žijeme v hriechu, ktorý nás robí pred Bohom mŕtvymi.

Amen.