Trinásta nedeľa v období "cez rok"

Povzbudiť veriacich, aby v nádeji dôverovali Bohu.

Pápež Ján Pavol II. na začiatku svojho pontifikátu vo svojom prvom príhovore povedal tieto slová veriacemu ľudu na celom svete: „Nebojte sa!“ S touto výzvou chcel nasmerovať každého kresťana na zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, ktorý je pre nás v tejto dobe jedinou nádejou. Týmto povzbudením poukázal na cieľ svojho pontifikátu. Vzbudzovať v ľuďoch túžbu po božských čnostiach: viery, nádeje a lásky.
Pápež Pavol VI. povedal tieto slová: „Preto si všetci musíme vytvoriť zásobu nádeje, ak chceme vykročiť pevným a istým krokom na cestu pred nami.“ Keby cestujúci stratil nádej, že dosiahne svoj cieľ cesty, určite by ďalej nepokračoval. Jedine, čo ho na tejto ceste drží, je nádej, že jedného dňa dosiahne svoj cieľ. Našou túžbou je putovanie priamo v nádeji a tempom smerom k Bohu.
Ježiš povedal predstavenému synagógy Jairusovi: „Neboj sa, len ver“ (Mk 5,36).

Evanjelista Marek nám opisuje situáciu v Kafarnaume, kde sa Ježiš vrátil, aby vyučoval zástupy ľudí. K Ježišovi prichádza predstavený synagógy, Jairus, s veľmi odvážnou prosbou, plný dôvery a nádeje. Jeho dcéra sa nachádza v smrteľnej agónii. Jairus prosí Ježiša, aby uzdravil jeho dcéru. Skôr ako môžu pokračovať v ceste k lôžku chorého dievčaťa, zastihne ich správa o jej smrti. Jairovi služobníci hovoria, že je po všetkom, dcéra umrela. Ježiš vedel, čo sa v Jairusovi odohráva, preto vyslovil priateľské povzbudenie: „Neboj sa, len ver“ (Mk 5,36). Týmito slovami dal Ježiš Jairusovi nádej. Touto útechou má byť povzbudené otcove srdce. Keď prišiel Ježiš, dievča už bolo mŕtve. Situácia bola beznádejná. Zdalo by sa, že Ježiš prišiel neskoro. A práve vtedy, keď sa už ľudskými silami nedalo nič dosiahnuť, nadišla chvíľa nadprirodzenej nádeje. Ježiš berie so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním. Ježiš chytil dievča za ruku a povedal: „Thalita kum,“ čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň“ (Mk 5,41). Ako sme počuli, dievča vstalo a Ježiš týmto zázrakom posilnil vieru, nádej v zmŕtvychvstanie u všetkých, ktorí sa v tej chvíli nachádzali v Jairusovom dome.

Položme si otázku: Čo znamená nádej? Odpoveď môžeme nájsť v učení Cirkvi. „Nádej je teologálna (božská) čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc Ducha Svätého“ (KKC 1817).

A v liste Hebrejom sa dočítame: „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenia“ (Hebr 10,23). Ježiš nikdy neprichádza neskoro. Potrebná je len väčšia viera. Ježiš chcel, aby sa to stalo „príliš neskoro“, aby nás poučil, že nadprirodzená nádej má svoj základ v stroskotanej ľudskej nádeji, a že je potrebná len bezhraničná dôvera v toho, ktorý môže kedykoľvek všetko urobiť. Táto oddanosť v prisľúbení nám pripomína náš vlastný život, keď sa už zdá, že Ježiš neprichádza v potrebnom čase, ale náhle nám udelí oveľa väčšiu milosť. Pripomína nám chvíle pred svätostánkom, keď sme ponorení do modlitby a vtedy nám Boh hovorí: neboj sa, len ver! Mať nádej v Boha znamená dôverovať mu, dovoliť mu, aby konal. Naša nádej musí vždy rásť, musí sa zdokonaľovať aj vtedy, keď sme v stave, že nevieme, čo máme robiť.
V našom živote si často postavíme pred seba nejaký cieľ. Ak chceme dosiahnuť nadprirodzený cieľ nášho jestvovania, večný život, nespoliehajme sa na vlastnú silu, ale na Boha, ktorý je všemohúci, verný priateľ, ktorý nás nikdy nesklame, ani v tých najťažších chvíľach nášho života.
Keď sa pozrieme na ľudí okolo seba, oni sa možno starajú o svetské veci, túžia po nich, no vidíme v nich nádej, ktorá je stimulom ich konania, aby tieto veci dosiahli. Nemôže neuniknúť nášmu zraku, čo všetko sú schopní obetovať v nádeji, že svoj cieľ dosiahnu. To, aký zmysel majú ich snaženia, ktorých základom nie sú práve tie najzmysluplnejšie ciele z hľadiska večnosti, nie je teraz pre nás podstatné. No dôležité, čo si máme na ich príklade uvedomiť, je tá nádej, ktorá ich stále pohýna dopredu. Keď sa oni dokážu zapáliť pre tieto, v Božích očiach nie práve najdôležitejšie hodnoty, o čo viac máme byť zapálení my pre Božie veci, pre večnosť, keď sme dostali tú najistejšiu nádej, nádej, ktorou horel aj Jairus.
Sv. Pavol hovorí, že v nádeji, bez nádeji uveril. Že je to tak, o tom sa môžeme presvedčil každý jeden z nás. Koľkokrát sme už strácali nádej, a niekedy možno aj stratili? Zrazu nám chýba zmysel činnosti, ktorú sme robili. Tejto nedôvere, ktorá z času na čas doľahne na nás, sa nevyhneme, ale nevzdávajme sa. Sv. Monika „v nádeji, bez nádeji“ sa 30 rokov vytrvalo modlila so slzami v očiach za svojho syna Augustína. Strácala nádej, či nestrácala? Nie je to dôležité. Vydržala! A vieme, že z Augustína sa stal svätý biskup. Toto je svedectvo jedného bežného života – svedectvo pre nás.

Nestačí len dúfať v nádej v Boha, ale aj v nádeji sa cvičiť, lebo Boh prichádza vtedy, keď sa naše sila končia. Posilou v cvičení sa v nádeji je vytrvalá modlitba, neustály dialóg s Bohom. Aby sme lepšie pochopili cvičenie sa v nádeji, poviem vám príbeh o starom rybárovi:

V zálive je čln. Vpredu stojí starý rybár a v rukách drží sieť. Z jeho šikovnosti vidno, že sa rozumie svojmu remeslu. V dokonalom oblúku dopadla sieť na vodu. Nechá ju klesnúť a čaká, kým sa jej olovom zaťažený okraj nedotkne dna. Potom ju pomaly vyťahuje s nádejou, ťažkajúc rukami, či je v nej život, alebo či bol aj tento hod márny. Sieť je prázdna. Vytrasie ju, odstráni z nej nečistotu a chystá sa na ďalší hod. Dvadsaťtri ráz dopadla sieť na vodu. Zakaždým ju vytiahol prázdnu. Ale starý rybár sa nevzdáva, vie, že sú dni, keď treba hodiť sieť dvadsať, päťdesiat, sto ráz, lebo je jednoducho potrebné hádzať ju ako cvičenie sa v nádeji, lebo prestať hádzať by znamenalo vzdať sa a vzdať sa by znamenalo prestať žiť.

Nevzdávajme sa v dôvere v Boha! Boh vždy stojí pri nás, aby nás posilňoval čnosťou nádeje pre večný život. Prosme Boha o čnosť nádeje, aby náš život nebol pesimistický, bezradný, ale radostný. Radostným preto, že máme vedľa seba niekoho a tým je Boh. On bude vždy stáť pri nás aj v tých najťažších chvíľach. Pripodobnime sa Jairusovi, lebo on celú svoju nádej vložil do Ježiša Krista. Vkladajme aj my svoju nádej do rúk nášho Boha.

Amen.