Popolcová streda

Každý kresťan v pôstnom čase má sa viac venovať svojej duši.

Aj vaša dnešná účasť na svätej omši prezrádza, že dnešný deň, hoci je pracovný, je iný svojím obsahom. Od rána viac myslíme na to, že dnes je pôstny deň. Len dva dni v roku, na Popolcovú stredu a Veľký piatok, sú v našej Cirkvi dňami zdržovania sa mäsitých pokrmov a pôstu. Cirkevný zákon (CIC 1252) nás zaväzuje, že tí, čo zavŕšili štrnásty rok života až do začatého šesťdesiateho roku, sa majú počas týchto dvoch dní len raz dosýta najesť. Jesť môžu i viackrát počas dňa, ale len raz dosýta. Vieme, že všetky piatky v roku sú dňami pokánia. My veriaci v tieto dni konáme pokánie viacerými spôsobmi. Spomínaným zdržovaním sa mäsitého pokrmu, skutkami nábožnosti, ako je účasť na svätej omši alebo krížovej ceste, či modlitbou bolestného ruženca. Mnohým je vhodnejšie v tieto dni čítať Sväté písmo. Veriaci počas dní pokánia konajú skutky lásky k blížnym, ako je návšteva chorého, keď určitým konkrétnym spôsobom mu aj poslúžia. Medzi skutky lásky patrí aj návšteva cintorína, kde venujeme určitý čas modlitbe za zomrelých. V tieto dni vieme byť štedrejší na pomoc ľuďom v núdzi. Mnohí veriaci v tieto dni obmedzujú si veci dovolené a príjemné, ako je sledovanie televízie, požívanie alkoholu, kávy, fajčenie cigariet a podobne.
Je však potrebné pristupovať a prevádzať tento príkaz Cirkvi nie iba navonok, len pre vonkajšie ohľady, ale pre hlbšie pohnútky, pre zmenu nášho zmýšľania.
K tomu nás vyzýva aj Pán Ježiš slovami: „Dávajte si pozor a nekonajte dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 6,1).

Cirkev tomuto venuje veľkú pozornosť. Jedná sa o hlas návratu späť k Bohu. Pôstny čas je čas, keď si uvedomujeme, že „sme Kristovými vyslancami a akoby nás Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom“ (2 Kor 5, 20). Zdôrazňujú sa dve vážne veci. Všetci máme povinnosť pomôcť svojmu okoliu, bratom a sestrám k návratu k Bohu, ku zmene života. Boh nás všetkých chce mať za “spolupracovníkov“. A druhá vážna vec je naša osobná, že je našou povinnosťou konať pokánie za svoje hriechy, zo svojich hriechov sa vyznať, zmeniť svoj život, vrátiť sa k Bohu, čiže zmieriť sa s Bohom. Táto výzva je opodstatnená. Keď veríme v Krista, sme povinní ho nasledovať. „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (2 Kor 5,21). On, Ježiš, ktorý za nás trpel a zomrel, nás oslovuje a pozýva nasledovať ho aj skutkami pokánia. Tým budeme mať účasť na jeho utrpení, keď budeme robiť pokánie za svoje hriechy a hriechy sveta.
Je to výzva k vnútornej premene, čiže v duchu slov: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom, plačom a nárekom... obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu. Veď on je dobrotivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi milostivý a zľutúva sa v nešťastí“ (Joel 2,12-13). Máme si uvedomiť lásku Boha k nám, jeho prístup k našim hriechom, jeho milosrdenstvo, keď my začneme robiť to, čo on právom od nás očakáva.
Ježiš nechce, aby sme boli farizeji, konali niečo len navonok, pre oči. Ježiš nás vyzýva k vnútornej premene, zmene zmýšľania. Pokánie, ktoré od nás očakáva Ježiš, sa má konať v skrytosti a v hĺbke nášho srdca. Vtedy naše pokánie bude mať zmysel a hodnotu v očiach Boha. Tak to zaznačil evanjelista sv. Matúš, keď napísal, ako máme dávať almužnu, ako sa máme modliť a ako postiť, že to máme konať v skrytosti, aby naše správanie malo kresťanský zmysel. Pripomína nám, že len vtedy takáto naša činnosť bude milá Bohu a že Boh odmení ju, pretože „on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6,18). Naše pokánie nie je náhrada za naše hriechy, ale prehĺbenie úcty a vďaky Kristovi, pretože si uvedomujeme príkaz lásky k Bohu. A to sa doporučuje samým Ježišom konať cez modlitbu, skrze pôst a almužnou. Postiť sa môžeme rôznym spôsobom, ako je zriekanie sa jedla, pôžitkov, skracovanie spánku, či skutkami telesného alebo duchovného milosrdenstva.

Jedná sa o náš návrat k Bohu a to zmenou spôsobu myslenia. Cirkev nás oslovuje a poukazuje, že potreba zmeny zmýšľania, to známe “metanoia“, znamená zmeniť svoje vnútro, zmeniť svoje postoje k veciam, ľuďom, udalostiam, a to vo svetle učenia Krista. Žiť v učení pravdy. Nasledovať Krista, ktorý o sebe vyhlásil: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Už dnes si máme uvedomiť, že ak chceme pri Kristovom vzkriesení spievať veľkonočné “aleluja“, že už dnes máme zmeniť svoje zmýšľanie. Pamätajme na to, že zmeniť seba a ešte v tak vážnej veci, ako je naše vnútro, nie je jednoduché a ľahké. Vyžaduje to z našej strany veľké úsilie, veľa odvahy, ale aj pokory. Naše obrátenie je založené na zrieknutí sa hriechu, a to radikálne a zásadne sa rozhodnúť konať dobro. A často ťažkosť spočíva aj v tom, že dnešný človek veľmi málo venuje pozornosť svojej hriešnosti. Aj človek, ktorý hovorí, že je veriaci, často podlieha názoru, že on nemá hriech.

A práve dnes je správne, že chceme si obnoviť svoju vieru. Prosíme o dar viery. Vieme, že bez viery sa nepáčime Bohu. Viera je potrebná k zmene, premene nášho života. Kto nemá vieru, ten nemôže prežiť podľa slov Krista svoju “metanoiu“.
Spisovateľ Čapek v poviedke Ušná spoveď nás o tom presviedča.
V družnom rozhovore v miestnosti sedeli traja priatelia: kňaz, advokát a lekár. Kňaz porozprával príbeh. Bolo to v nedeľu popoludní. Modlil som sa v kostole breviár. Do kostola vošiel muž a poprosil, či by som ho nevyspovedal. Súhlasil som. Sadol som si do spovednice a urobil som nad ním znamenie kríža a čakal som. Ten mlčal. Keď som mu chcel pomôcť, povedal mi: „Ja sám, ja sám!“ A potom muž začal hovoriť. Kňaz poznamenal: „Čo mi hovoril, to vám nemôžem povedať, viaže ma spovedné tajomstvo. Vyznanie muža mi však pripadalo, akoby ten človek zjedol otrávené jedlo a teraz vracia. Podrobne rozprával o svojich zločinoch, až som si myslel, že začnem ja zvracať. Strčil som si štólu do úst, aby som vydržal. Keď skončil, ťažko dýchal a bol spotený. Začal som si s ním vzbudzovať vieru. On mi skočil do reči a priam zvolal: „Ja neverím!“ Ešte som sa pokúsil o nové vzbudenie viery, ale muž nemal záujem. Spýtal som sa ho, prečo teda prišiel na spoveď? Na čo muž reagoval slovami: „A komu to mám povedať, čo vo vnútri cítim, keď to už dlho nosím v sebe a nemám pokoja?! Ja som to už hovoril mnohým kňazom.“ Na to mu kňaz povedal, že keď nechce ľutovať, aby na spoveď nechodil. A muž sa vtedy spýtal: „A kde mám ísť? Tí ostatní ma udajú!“
Kňaz skončil a advokát začal rozprávať: „Myslím, že toho človeka poznám. Raz prišiel do mojej kancelárie napuchnutý človek. Pripadal mi, akoby mal choré ľadviny a pýtal sa ma: „Pán doktor, keď sa vám klient prizná k niečomu zlému, čo urobil, môžete ho vy udať?“ Povedal som mu: „Nie, my sme na to, aby sme ľuďom pomáhali a ľudí chránili.“ „A to, čo vám poviem, môžete niekomu povedať?“ „Nemôžem. Je to úradné tajomstvo.“ A tak začal rozprávať. Pán farár, určite vy ste počuli to isté, čo mne vtedy rozprával. Mne vtedy len toľko povedal, aby som to nikomu nerozprával. Keď skončil, celý sa chvel a vtedy som sa ho spýtal: „A čo ja mám s tým robiť?“ On na to: „Nič, ja som to musel niekomu povedať. Koľko som dlžný?“ Muž zaplatil a odišiel.
Na tieto slová zareagoval lekár a povedal: „ Aj ja zaiste toho človeka poznám. Mal som pacienta, s ktorým to šlo dole kopcom. Raz na vizite mi povedal: „Pán doktor, pošlite tú ženu preč!“ Poslal som vrchnú sestru preč a muž začal rozprávať. Zaiste som počul to isté ako vy dvaja. Keď muž skončil, v jeho očiach bolo cítiť úzkosť, že som v prvom momente nevedel, čo s ním. Dal som mu dvakrát morfium, aby mal pokoj.“
To rozpráva Karol Čapek v poviedke Ušná spoveď. A my si zapamätajme jednu myšlienku: Kto neverí, ten to má ťažké.
Preto je dnes dôležité pre každého z nás: zmeniť svoj život vo svojom vnútri. Prehĺbiť svoju vieru. Čas pôstu je ten vhodný čas, keď môžeme urobiť vážny, možno rozhodujúci či rázny krok pre svoju dušu. A to je zaiste mementom každého z nás.

Cirkev nám ponúka nielen priestor, ale aj osvedčené spôsoby. Prosme však o silu a milosť vytrvať. A uvedomme si to, keď teraz prijmeme znamenie popola na svojich hlavách.

Amen.