Sviatok Sv. Jozefa

Úcta k sv. Jozefovi.

V celom svete je rozšírená úcta k sv. Jozefovi. U nás sviatok nie je prikázaným sviatkom, ale i napriek tomu sa konajú rôzne pobožnosti na počesť tohto svätca, ktorý je hlavou svätej rodiny a ochrancom svätej Cirkvi.
Úctu k svätému Jozefovi veľmi odporúčali a rozšírili pápeži Pius IX., Lev XIII., Benedikt XV., Pius XII., Pavol VI. a Ján Pavol II. najmä v apoštolskej exhortácii Redemptoris custos. Pápež Lev XIII. v encyklike Quamquam pluries venoval mesiac marec k úcte sv. Jozefa. Pápež Pius X. schválil verejné litánie k sv. Jozefovi. 1. mája 1955 ustanovil pápež Pius XII. nový sviatok s názvom Slávnosť svätého Jozefa, robotníka, ženícha Panny Márie, vyznávača, patróna robotníkov.

Prvá správa v evanjeliu o sv. Jozefovi začína slovami: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus“ (Mt 1.16).

O svätom Jozefovi sa v evanjeliách veľmi málo hovorí. Aj napriek tomu sa dá napísať životopis.
Svätého Jozefa mnohí znázorňujú ako starca. Niektorí by chceli urobiť z Jozefa skôr Máriinho strážcu a ochrancu, než životného spoločníka. V čase udalosti zjavenia Pána bol Jozef oveľa mladší. Evanjelium nespomína, koľko mal rokov, ale vieme, že „on svoju mladosť spojil s mladosťou Márie.“ Je skôr pravdepodobné, že Jozef nevedel, ako vyzerá staroba, lebo zomrel pravdepodobne skôr, ako Ježiš začal verejne účinkovať.
Jozef v Márii zbadal mimoriadnu dokonalú dušu. Jozefa sa dotkla krása Máriinej duše, čistej a dokonalej, bez poškvrny. Pochopil, že pri Márii sa musí zachovať v úplnej čistote. Mária našla v Jozefovi človeka oduševneného pre rovnakú čistotu, akú žila ona.

Významnú úlohu zohrávajú zásnuby Jozefa s Pannou Máriou.
Od Jozefa sa môžu učiť snúbenci, ako prežívať blízkosť druhej osoby a pri tom vyhýbať všetkému, čo by mohlo zatieniť, spáliť ich duchovnú krásu. Jozefovo zasnúbenie s Máriou je vzorom, ktorý by sa mal uskutočniť v kresťanských zásnubách.
Počas zasnúbenia Jozef zistil, že Mária čaká dieťa. V takom prípade by mal každý pokušenie myslieť si, že Mária sa previnila proti vernosti. Mlčanie Márie ho len mohlo v tom utvrdiť. Jozef nepochyboval o jej nevine. V Máriinom pohľade stále žiarila tá istá čistota, ako pred počatím. Jozef preto bol presvedčený, že Mária je nevinná. Len Jozef poznal Máriinu panenskú čistotu a vo svojom srdci bol presvedčený. „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1,19). Bol spravodlivý, preto si neprisvojoval právo byť otcom dieťaťa, ktoré nebolo jeho. Na druhej strane ju nechcel vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Chcel to urobiť čo najohľaduplnejšie. Jozef veľmi trpel, myslel si, že Mária mu vysvetlí to tajomstvo počatia, ale ona naďalej mlčala.
Boh oddialil poslanie anjela, a to až skoro po samú rozluku. Tým predlžoval skúšku až do krajnosti. Vnútorné utrpenie, ktoré Jozef tak citlivo prežíval, dáva jeho svedectvu mimoriadnu hodnotu. Aká bola Jozefova radosť, keď sa mu zjavil anjel: „Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, Syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu za svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20).
Toto upozornenie zastihlo Jozefa vo chvíli, keď chcel Máriu tajne prepustiť. Jozef nebol len svedkom tajomstva spásy. Keďže mal titul Spasiteľovho otca, bol aj on povolaný, aby spolupracoval na tomto tajomstve.
Anjelovým posolstvom bol Jozef nielen zbavený mučivej bolesti, v ktorej sa nachádzal pred zvestovaním, ale teraz už rozumel, kam ho vedie jeho zviazanosť s Máriou. Rozkvitla v ňom mesiášska radosť. V tejto radosti sa skrývala potecha celého sveta. Teraz si už v Márii vážil nielen jej panenskú čistotu, ale aj jej materstvo.
Podľa anjelových pokynov už vedel, čo má ďalej robiť. Zosobášil sa s Máriou: „Urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (Mt 1,24).
Podľa židovskej tradície sa snúbenica stala ženíchovou právoplatnou manželkou vtedy, keď prišla do manželovho domu. „Jozef si teda vzal Máriu za manželku vtedy, keď ju pozval, aby prišla k nemu bývať“ Jozef v manželstve poskytoval Márii oporu. Panne Márii pomáhala jeho stála vernosť, pokojná a pevná odvaha, úplná úprimnosť a oddanosť. To všetko prispievalo k upevňovaniu ich zväzku a k rozkvitnutiu ich svätého zápalu.

Spasiteľovo narodenie
Jozef bol vo veľmi zlej situácií, keď sa dozvedel, že musí putovať do Betlehema kvôli spísaniu obyvateľstva. Musel tam ísť aj s Máriou, ktorá už mala čoskoro porodiť dieťa. Jozef nenašiel iné východisko. Musel ísť do Betlehema, pretože to Božia láska tak chcela. On to nechápal, ale predsa sa vydal na cestu s plnou dôverou. Počas cesty robil všetko preto, aby spríjemnil cestu Márii. Keď došli do Betlehema, snažil sa zaistiť manželke na odpočinok čo najlepšie miesto. Pre svoju chudobu vyhľadal útulok v jaskyni. Táto jaskyňa ináč slúžila pre dobytok. Evanjelista hovorí, že „pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2,7). Bolo pre neho ponižujúce, že musel vyhľadať útulok v maštali. Bolesť veľmi rýchlo pominula, keď sa narodil Ježiš. Radosť Márie z narodenia dieťaťa prešla na Jozefa. Jozef sa neradoval iba z toho, že sa narodilo dieťa, ale radoval sa z toho, že sa narodilo Mesiáš, Spasiteľ všetkých ľudí. Jozef mal šťastie, že prvý uzrieť dieťa, ktoré očakával celý židovský národ.
Jeho radosť bola väčšia, keď prišli pastieri a „našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16).
Jozef si splnil svoju otcovskú povinnosť a dal dieťaťu meno Ježiš. V jeho otcovstve bolo všetko, čo sa nachádza v ľudskom otcovstve, okrem telesného plodenia. Otcovstvo urobilo z Jozefa predovšetkým vychovávateľa. Jozef nebol adoptívny otec. Nevystihuje to správne Jozefovo postavenie. Jozef si neosvojil cudzie dieťa, ktoré by vyšlo z iného manželstva. Ježišovým otcom sa stal Jozef preto, pretože bol Máriiným manželom. Jozefovi treba priznať oprávnené otcovstvo, lebo vieme, že Ježiš sa pozeral na Jozefa ako na svojho otca a bol mu poslušný ako jeho syn. Mária povedala Jozefovi: „Tvoj otec a ja sme ťa hľadali...“ (Lk 2,48). „V Jozefovom poníženom a skrytom otcovstve sa ukázalo zjavenie a predlženie najvznešenejšie Božieho otcovstva“

Obetovanie Ježiša
Jozef spolu s Máriou išli obetovať svoje dieťa Bohu do jeruzalemského chrámu. Tam sa stretli so Simeonom, ktorý bez váhania spoznal v Ježišovi Mesiáša. Simeon si bol istý, že sa dožije prísľubu Mesiáša. „Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša“ (Lk 2,26).
Úcta, ktorú starec Simeon prejavil dieťaťu, bola naozaj schopná naplniť Jozefovu mladú dušu ešte väčším nadšením. Svojím prorockým duchom predpovedal bolesť, ktorá zasiahne Pannu Máriu a aj Jozefa: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2,34-35). Máriu prenikne meč bolesti, ale ani slovom sa Simeon nezmieňuje o Jozefovi, ani napriek tomu, že Jozef bol prítomný pri tejto udalosti. V tom bolo vidieť znak, že Jozef nebude mať osobnú účasť na kalvárskej obete. Jozefa tieto slová istotne veľmi zasiahli. Pocítil veľkú bolesť, pretože išlo o duše, ktoré mal najradšej. Najprv počúval ďakovnú pieseň starca a potom veľké utrpenie, ktoré malo prísť. Potom Jozef s Máriou obetovali svoje dieťa Bohu tak, ako to predpisoval Zákon. Tým plnili Zákon a uznali, že len Boh má nad Ježišom všetky práva. Pre Jozefa to bol úkon dôvery.

Nájdenie Ježiša v chráme
Až do verejného účinkovania Ježiša to bola jediná udalosť, ktorá narušila pokoj a harmóniu tejto nazaretskej rodiny. Bola to udalosť, keď mal Ježiš dvanásť rokov.
„Každý rok putovali rodičia do Jeruzalema na veľkonočné sviatky“ (Lk 2,41). Keď Ježiš dovŕšil dvanásty rok, bol povinný putovať do Jeruzalema. Pri návrate z Jeruzalema sa stratil rodičom. S veľkou bolesťou ho hľadali. Keď ho našli v chráme, veľmi sa divili, v akej pozícii Ježiša našli. Dvanásťročný chlapec kládol otázky učiteľom Zákona a dával odpovede, ktoré vzbudzovali údiv. Úzkosť vystriedala radosť, ktorá zavládla v ich srdciach. Mária spomína Jozefa, keď vyčíta Ježišovi: „Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2,48). Ježiš pred pozemským otcom hovorí o svojom Nebeskom Otcovi: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2,49)?
Jozef ako vychovávateľ
Vrátili sa do Nazareta a Ježiš bol im poslušný. Ježiš bol poslušný nielen Márii, ale aj Jozefovi, ktorý si tak mohol plniť svoje rodičovské poslanie. Jozef bol vychovávateľom a robil túto úlohu s opravdivou radosťou, tak ako každý dobrý otec. Jozef mal vplyv na rozvoj Ježišovej osobnosti.

Jozef je nádherným príkladom vychovávateľa. Niet lepšieho príkladu, ako dal svätý Jozef tým, že dvíhal dušu dieťaťa k Bohu.

Jozef, človek pre druhých
Svätý Jozef bol tesárom (porov. Mt 13,55). Touto prácou obstarával živobytie pre rodinu. Vychovávateľom Ježiša nebol nejaký intelektuál, šľachtic alebo kráľ. Bol to jednoduchý tesár, ktorý pochádzal z chudobnej rodiny. Práve to sa páčilo Bohu. Práve tu Boh ukázal, že si ctí každú prácu.
Svätý Jozef bol človek spravodlivý (porov. Mt 1,19). U Boha je človek vtedy spravodlivý, keď plní jeho vôľu. Bol spravodlivý nie preto, že plnil úplne Zákon, ale že mal v hlbokej úcte meno druhých ľudí. Nešlo iba o plnenie Zákona, ale aby sa naplnil jeho duch a tento duch spočíval v láske k Bohu a k blížnym.
Svätý Jozef bol hlavou rodinou. Rodinu mal v hlbokej úcte. Tým, že bol hlavou rodiny, bol veľmi pokorný a ponížený. Iste svätému Jozefovi by sa dalo priradiť ešte veľa titulov (porov. 24), ako napríklad máme v litániách k sv. Jozefovi. Sv. Jozef je skrytý apoštol, človek nádeje, veľký orodovník, ochranca Cirkvi.
Ešte jeden titul, ktorý sv. Jozefovi bezpochyby patrí: sv. Jozef je čistého srdca a zmýšľania. Jeho čistota spočíva nielen v tom, že ho chránila mimoriadna milosť, ale i v tom, že ho chránila čistota srdca Panny Márie. Aj blahoslavenstvo objasňuje zmysel Jozefovej panenskej čistoty: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). Jozef očami ochránenými čistotou sa pozeral na Boha.

Zostaňme verní v úcte k svätému Jozefovi. Vyzýva nás k tomu Cirkev, pápeži.

Amen.