Povzbudiť k sviatostnému životu cez sviatosť pokánia.
AI.
Je koniec prázdnin a my máme za sebou dovolenky a výlety, ktoré sme prežili v kruhu tých, ktorých máme najradšej a najviac nám na nich záleží. Dovolím si tvrdiť, že sú to práve ľudia, ktorých najlepšie poznáme, ale ruku na srdce, je to s tým poznaním také stopercentné? Myslím si, že o nikom nemôžeme tvrdiť, ako sa hovorí „Poznám ťa ako starý hrniec“, alebo „Ty predo mnou nič neschováš, poznám ťa ako samého seba aj s tvojimi hriechmi“.
KE
A poznáme, alebo lepšie máme aj vedomosť o tom, že do neba sa dá prísť, len keď budeme spasení. Vedeli o tom aj Židia, ktorým na tom veľmi záležalo a trápilo ich to. Veď jeden z nich sa Ježiša v dnešnom evanjeliu pýta: „Pan,e je málo tých, čo budú spasení?“ (Lk 13,22)
DI
Len Pán Boh nás pozná a vie o nás naozaj všetko. Len On, ako sme počuli v prvom čítaní, pozná aj naše skutky a aj naše myšlienky a to je už čo povedať. Vo Svätom písme sa až 44 krát spomína slovo poznať. V biblickom kontexte znamená často milovať, napr. Adam poznal Evu a ona porodila, Abrahám poznal Sáru a ona porodila, teda je to to najdôvernejšie spojenie v láske. Slovíčko poznám, ako je tomu aj v našom prípade, má však na prvý pohľad iný význam. Keď sa nad tým zamyslime, môžeme spokojne tvrdiť, že Boh hovorí človeku ako ho dobre pozná a koniec koncov nekonečne miluje. „Poznám ťa po mene, ba našiel si milosť v mojich očiach“ (Ex. 33,12). On jediný je Ten, ktorý pozná všetky veci a vie odpovedať na otázku, ktorú dostal od neznámeho autora po ceste do Jeruzalema: „Pane je málo tých, čo budú spasení?“
Ale v dnešnom treťom čítaní sme počuli: „Ja neviem odkiaľ ste“, a tak sa natíska otázka; ako nás to Boh pozná? Alebo nás nepozná? Táto veta pokračuje... „odíďte, ktorí pášete neprávosť.“ A to je ten dôvod to, že pášeme neprávosť. A je jedno, či ste to vy obyčajní ľudia, alebo sú to osoby zasvätené, či svätý otec. Všetci máme svoje neprávosti, ktoré nás vzdiaľujú od dobra a lásky. Je to práve neprávosť, ktorá sa nám môže stať odsúdením. Táto neprávosť je vlastne náš hriech. Hriech, ktorý uráža Boha, hriech, ktorý ničí naše vzťahy, hriech, ktorý nám zatvára cestu viac milovať, a tak byť šťastní. Je to ten istý hriech, ako spravili naši prví rodičia v raji, keď neposlúchli Boha, ktorý im dal všetko. Čo je to vlastne tá neprávosť, ktorá všetko toto a ešte mnoho viac ničí a ako s tým bojovať? Ako sa ho zrieknuť, zahodiť, ako ho vytlačiť ako vred a byť zdravý a čistý?
PAR
Vy by ste teraz mohli povedať, treba ísť na spoveď, ale veď odpustenie aj tých najťažších hriechov môžeme získať za istých podmienok dávno pred tým, a to vo svojom srdci, vo svojej duši, kam nikto iný nevidí iba Boh. Odsúďme svoje hriechy, oľutujme ich a obráťme sa k nemu s dôverou. Môžeme použiť aj formulu ľútosti, akú poznáme už od mladosti „Bože môj teba milujem, preto svoje hriechy veľmi ľutujem, nechcem viac obraziť tvoju dobrotu, prosím ťa, odpusť mi pre krv Kristovu.“ Dokonalá ľútosť to však bude až vtedy, ak budeme mať túžbu a úmysel pri najbližšej spovedi vyznať tieto hriechy v spovedelnici. Ak sme to splnili, Boh nám odpúšťa a hoci by naše hriechy boli ako šarlát, v tejto chvíli zbelejú a sú ako sneh. Vy sa však môžete pýtať, prečo tam chodiť, keď mi už Boh odpustil a som čistý od všetkých hriechov? Odpoveď je jasná. On odpustil, ale pod podmienkou pristúpiť k sviatosti pokánia. Ak však, nepôjdeme na spoveď, hriechy sa nám nevrátia, už nám raz boli odpustené a Boh neberie svoje slovo späť. My ale prestaneme byť Božími miláčikmi práve preto, že sme nedodržali podmienky dokonalej ľútosti, a to predsa nikto z nás nechce, a preto aj pristupujeme k svätej spovedi.
MY
Robme to čo najčastejšie, veď sa neumývame od špiny, len raz či dvakrát za rok, ale každodenne. Nechcem však tým povedať, aby sme chodili každý deň na spoveď, veď to by som musel len sedieť v spovednici, ale zároveň vám chcem povedať, že tam budem rád sedieť a možno aj celý deň ak bude treba. Choďme však často. Ja chodievam vždy, keď sa mi podarí niečo vyparatiť, buď v ten deň, alebo na druhý. Nechcem čakať do prvého piatku, lebo ako sa hovorí, najlepšie sa železo kuje za horúca, a tak to cítim aj ja. Spovedám sa, keď mám hriech. Chcem byť čo najdlhší čas v posväcujúcej milosti, lebo s takým partnerom ako je Pán Boh je dobré byť za dobre, je to najlepšie, čo môžeme urobiť a ak to skúsme aj my žiť s ním. On premení naše vzťahy a aj ťažkosti a trápenia sa nám ľahšie ponesú.
A preto by som vám dnes chcel povedať veľmi pekný príklad o tom, ako niekto rástol v láske k Bohu a napokon ho to priviedlo k sviatostnému životu. Je to príbeh o Andre Frossardovi, ktorý o tomto svojom kontakte s Bohom napísal knižku a tá má veľmi presvedčivý názov, „Boh jestvuje, ja som sa s nim stretol“. Máme ju aj my tu v kláštore, ak si ju chce niekto požičať, počkajte ma po svätej omši. André bol syn predsedu komunistickej strany Francúzska a podľa pôvodu z otcovej strany evanjelik a podľa pôvodu z matkinej strany žid, ktorý sa obrátil pri náhodnej návšteve kostola. Boh mu dal milosť obrátenia a on bol naraz a celkom presvedčený, že ho nielen pozná, ale aj veľmi miluje. A že ho on chce milovať ešte viac, byť s Nim v ešte užšom spoločenstve. A pozrite, aký účinok to na neho malo. Bezprostredne po tomto zážitku ide za kňazom a prosí ho: Chcem sa vyspovedať. A kedy ste sa spovedali, pýta sa ho kňaz. Ešte nikdy, ale viem, že Boh je, že ma ľúbi a ja ho chcem ľúbiťtiež.
Teda láska a túžba po úplnom spoločenstve s Bohom ho priviedla k sv. spovedi a k sv. prijímaniu. Hostina je pripravená pre všetkých a všetci si zasadnú za ten istý stôl. Rozdiel už nebude v pozvaní, ktoré znie pre všetkých, ale v prijatí, ktoré bude závisieť osobne od každého z nás, zvlášť. Všetci máme tú istú možnosť spasiť sa. Častá svätá spoveď a s ňou spojené časté prijímanie Krista Pána vo svätom prijímaní, sú nám pomocou na tejto ceste, na ktorej nás povoláva ten istý Boh Otec.
ADE
Pane Ježišu, Ty nás poznáš celých, ale napriek tomu od nás žiadaš, aby sme sa vyznávali zo svojich hriechov. Ty si nás vykúpil, ale bez nás a našej dobrej vôle žiť lepšie, nás nemôžeš dostať do neba, pomôž nám prosím.
Amen.