Najsvätejšie Kristovo telo a krv (Božie telo)

Tajomstvo Božej lásky.

Mladí sa zvyknú pýtať. Čo by sme odpovedali na otázky: Prečo sa používa nekvasený chlieb a hroznové víno ako matéria pri eucharistickej slávnosti? Prečo sa dnes vo svete prijíma aj pod spôsobom chleba a vína? Prečo sa niekde prijíma na ruku? Prečo je dnešný sviatok prikázaný? Dokážeme o Eucharistii rozprávať päť minút?

Evanjelista Lukáš rozpráva o rozmnožení piatich chlebov a dvoch rýb zástupu, kde „bolo asi päťtisíc mužov“ (Lk 9,14).

Zázrak o rozmnožení piatich chlebov a dvoch rýb objasňuje moc a srdce Ježiša. Ježiš i inými zázrakmi dokázal moc nad prírodnými zákonmi. Prečo Ježiš urobil tento zázrak a čo ním chcel povedať? Už v Starom zákone Boh prejavoval svoju starosť o vyvolený národ. Na púšti národ dostal od Boha “mannu“, chlieb na jedenie. Nekvasený chlieb, ktorý si narýchlo národ zobral so sebou z Egypta, keď po desiatej rane, smrti prvorodených, dostal židovský národ slobodu, sa minul. Štyridsať rokov Boh sýtil národ až do dňa, keď vstúpili do zasnúbenej zeme “mannou“, chlebom z neba. Každý sa nasýtil a nikomu nebolo málo, a nik nemal naviac. Ježiš pripravoval národ na nový život. On neprišiel zrušiť Zákon a prorokov, ale ich naplniť. Vo večeradle zanechal nám Ježiš dar lásky, seba samého pod spôsobom chleba a vína. Boh stvoril človeka na svoju podobu a stvoril človeku telo. S človekom chcel Boží Syn zostať až do konca čias. Z lásky ostáva Ježiš s nami pod spôsobmi chleba a vína. Na Zelený štvrtok si pripomíname ustanovenie Eucharistie. Ten čas zvlášť zvýrazňuje pôstnu dobu. A pretože sám Ježiš sa postaral o dnešný sviatok, sviatok verejnej úcty Eucharistii skrze sprievody.
Chlieb nielen za čias Krista, ale i dnes je základnou potravinou pre ľudí. Rovnako víno v južných krajinách sa berie ako vec každodenná, na posilu tela a radosť ducha. Nič krajšie a hodnotnejšie nemohol dať Ježiš ľuďom, ako ustanovenie Eucharistie, keď po vypovedaní jeho slov kňazom pšeničný chlieb sa stáva Kristovým telom a víno z hrozna sa stáva krvou Krista.
V prvých storočiach sa používal bežný kvasený chlieb, najčastejšie pšeničný, ale i jačmenný. Aby si veriaci uvedomovali rozdiel medzi chlebom pre telo a chlebom pre dušu, pri lámaní chleba, čiže pri sv. omši sa začal používať nekvasený chlieb, aký jedli Židia na púšti. Nekvasený chlieb sa zaviedol do liturgie na prelome 10. – 11. storočia. Pretože chlieb sa lámal, praktizovalo sa prijímanie tak, že každý si odlomil z bochníka, čo dnes sa niekde praktizuje prijímaním na ruku. Výrazom “lámanie chleba“ v prvotnej Cirkvi sa označovalo slávenie Eucharistie (porov. Didaché, 1. storočie). Aj dnes sa používa nekvasený pšeničný chlieb. Aj keď sa nepoužíva forma bochníka chleba, kňaz pri slávení omše láme aspoň jednu hostiu, čiže dnešná okrúhla forma.
Kvôli praktickým veciam začalo sa upúšťať od prijímania vína z kalicha. To vychádzalo z praxe, aby nedošlo k znesväteniu krvi Kristovej vyliatím. Svoju úlohu tu zohrali i hygienické dôvody. A pretože je Kristus prítomný celý a celkom pod najmenšou časťou chleba a vína, stalo sa tradíciou Cirkvi, že sa prijíma pod spôsobom chleba na jazyk. Od 13. storočia sa prijíma len takto.
Druhý vatikánsky koncil dovoľuje prijímanie vína primeranými spôsobmi na určité sviatky a určitým ľuďom. Prijímanie pod oboma spôsobmi sa nevylučuje. Naopak, pri konkrétnej slávnosti, ako je krst dieťaťa, pohreb rodinného príslušníka, sa to doporučuje.
Dôležité je, že Eucharistia sa slávi na pamiatku Krista a celá slávnosť má čo najvernejšie odpovedať na odkaz Pána Ježiša.

Úctu k Eucharistii prejavujeme nielen primeraným správaním sa v kostole, jej uchovávaním a slávením, ale aj rôznymi adoráciami, pobožnosťami a medzi ne patrí Slávnosť Božieho tela a krvi, keď slávnostným spôsobom sa nesie Eucharistia mimo kostola k verejnej úcte. To presne určujú predpisy Kódexu kánonického práva (kán. 944). Tradícia siaha do 13. storočia proti bludom valdenskému a albigenskému. Dnešný sviatok ustanovil pápež Urban IV. v roku 1264.

Dnes je na mnohých miestach tradíciou, že ulice – kadiaľ pôjde sprievod s eucharistickým Kristom – sa zdobia lupienkami kvetov, z ktorých sa vytvárajú nádherné obrazy, texty, ktorými ľudia prejavujú svoju úctu, vzťah ku Kristovi pod spôsobom chleba a vína.

Oveľa dôležitejšie je, aby sme Krista prijímali do čistých sŕdc, svojím životom vzdávali mu úctu, často sa s ním v Eucharistii stretávali. Preto k plnej účasti na svätej omši patrí aj pristúpenie k stolu Pána. Od pápeža sv. Pia X. môžu pristupovať k svätému prijímaniu aj deti, ktoré majú vedomosti o Eucharistii. Je správne, že veriaci môžu prijímať aj viackrát denne druhý raz, keď sú účastní na celej sv. omši (porov. kán. 917). Dôležitú úlohu zohrávajú eucharistické kongresy od 19. storočia. Prvý sa konal roku 1881 vo Francúzsku v mestečku Lille. Teraz sa slávia každé štyri roky v meste, ktoré určí Svätý otec, na ktorý sám osobne prichádza alebo určuje naň svojho legáta.
Významnú úlohu zohráva aj odprosenie za svätokrádeže, nehodné, v hriechu prijímanie Kristovho tela a krvi, či použitie Eucharistie na nedovolené veci. Hovorí sa, že určité organizácie, ako napr. satanisti, znesväcujú Eucharistiu. Takáto činnosť je tak závažná, že jej odpustenie je viazané priamo na apoštolskú moc Svätého otca.

Na jednom bohostánku sú pravdivé slová: „Pán Ježiš dal človeku všetko, čo mal: svoje Telo i Krv, svoje Srdce i Dušu. A to všetko z lásky k nám.“

Dnes viacerí bratia a sestry z iných cirkví, ktorí nemajú Eucharistiu, si úprimne uvedomujú, o čo prichádzajú. A niet sa čudovať, že viacerým v ekumenizme ide aj o to, aby sme spoločne slávili Eucharistiu, čo zatiaľ naša Cirkev nepripúšťa z vážnych dôvodov. Bratia a sestry z iných cirkví sa môžu zúčastniť na slávení, ale nemôžu pristupovať k prijímaniu iba s povolením biskupa po splnení konkrétnych podmienok. Pre nás platí, že v iných cirkvách, najmä západných, protestantských, nakoľko nemajú taký postoj k Eucharistii ako my, nie je nám dovolené pristupovať k ich stolu, ale účastní na bohoslužbe môžeme byť. Pri účasti na slávení Eucharistie u východných cirkví, ak sme disponovaní, môžeme prijímať. Tak sa viditeľne prejavuje jednota, ktorú máme budovať. Ak došlo k rozdeleniu kresťanov na Východe a na Západe, je dnes potrebné uvedomovať si, čo nás spája a čo rozdeľuje. Čo spája pestovať, čo rozdeľuje odstraňovať. Je to dlhodobý a náročný proces. Škoda, že hriech zničil a ničí ešte dnes to, o čo Ježiš prosil pri Poslednej večeri. Dnes je potrebná modlitba za hľadanie cesty späť k jednote pri jednom stole, pri slávení Eucharistie.

Čím viac rozumieme Eucharistii, tým skôr splníme Ježišove slová.

Amen.