Šestnásta nedeľa "cez rok"

Vedieť zaujať najlepší možný prístup k prežívaným hodnotám.

Vzácneho človeka zvykneme privítať slovami: „Hosť do domu, Boh do domu.“ Kto prijíma hosťa, najprv ho obdaruje, ale v skutočnosti obdarúva hosť. Pohostinnosť je prejavom úcty, lásky, vďačnosti, priateľstva... Venovať pozornosť hosťovi je nielen slušnosť. Sme rôznych pováh, máme rôzne zvyky a je správne urobiť všetko preto, aby sme neurobili hanbu sebe, nestrápnili hosťa a čo najdlhšie vedeli na návštevu spomínať.

Evanjelium rozpráva o návšteve Ježiša v dome sestier Marty a Márie. Ježiš Marte, ktorá sa starala o hmotnú stránku pre návštevu, povedal: „Matra, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno.“ A jej sestre Márii, ktorá ho počúvala, povedal: „Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10,42).

Ježiš je na ceste do Jeruzalema, kde ho čaká smrť. Častejšie sa s učeníkmi zastavil v dome priateľa Lazára, ktorého vzkriesil z mŕtvych. Pri tejto známej návšteve odzneli slová pochvaly Márii a pokarhanie Marte, slová, ktoré by sa nemali chápať povrchne. To preto, lebo evanjelista sv. Lukáš rozpráva o návšteve u Marty a Márie krátko nato, ako vyrozprával podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, ktoré ukončil slovami: „Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10,37).
Sestry mali rozličné povahy. Mária mala prirodzený sklon k pokoju a Marta k činnosti. Od prírody činné osoby ťažko rozumejú tým, čo viac kontemplujú. A naopak, viac kontemplatívne osoby sú vyrušované neustálym zhonom, prácou činných osôb. Ježiš na Marte a Márii poukazuje na potrebu spojiť oba spôsoby života: činný a kontemplatívny. Nemôže ísť o rozpor medzi modlitbou a činnosťou. To vyjadruje i heslo: „Ora et labora!“ – „Modli sa a pracuj“, ktoré by mal realizovať každý kresťan.
Nemôže nám byť ľúto Marty, ktorá na prvé počutie slov Pána Ježiša dopadla zle. Ježiš však slová napomenutia povie na jej podnet, keď sa pri svojej činnosti sťažuje Ježišovi na sestru Máriu: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže“ (Lk 10,40). Marta tak vlastne prihrala Ježišovi možnosť poukázať na význam a potrebu toho, ako si počína jej sestra Mária. Ježiš nehovorí pokarhanie pre Martu a pochvalu pre Máriu preto, aby sa porovnávalo, kto je lepší a kto horší. Ježiš chce zdôrazniť zásadu: dať prednosť Božiemu slovu pred všetkým ostatným.
Marta nerobí nič zlé. Naopak, chce Ježiša a jeho sprievod pohostiť. Mária sa však pri Ježišovi stáva učeníčkou. To bolo u Židov výnimočné správanie. Rabíni vylučovali ženy z vyučovania Zákona. Ženami pohŕdali, a preto žena medzi učiteľmi nikdy nesedela. Ježiš chce povedať, že aj žena je Božie dieťa, že má právo, aby počúvala Božie slovo. Ježiš nepodceňuje prácu, ktorá zabezpečuje prirodzené potreby človeka. Chce však zdôrazniť, že pre túto činnosť sa nesmie zabúdať na duchovnú stránku.
Môže sa stať, že starosť o prirodzené veci, i keď je vedená láskou, môže nás znepokojovať, vyprázdňovať a takýto stav môžeme prirovnať k horiacej lampe. Aby lampa horela, potrebuje olej. Tak aj kresťan, ktorý sa stravuje v činnej službe blížnym, musí dolievať nový olej, ktorým je počúvanie Božieho slova a rozjímanie nad jeho obsahom.
Keď Ježiš pochválil správanie Samaritána a vyzval, aby sme robili podobne aj my, pri pochvale Márie chce povedať, že keď nebudeme primerane žiť s Bohom, nedokážeme sa správať ako Samaritán.

Často nám hrozí, že aj my sa budeme správať ako Marta. Všímame si aj v duchovných veciach viac to, čo je vidieť očami, ako to, čo nie je vidieť očami, a predsa má pred Bohom veľkú cenu.
Kňaz sa vrhne do opráv kostola, buduje, opravuje, a nemá čas na duchovnú správu. Často až po rokoch sám zbadá, že nebolo to celkom v poriadku. Tamto má robiť, opravovať, ale to druhé nezanedbávať.
Veriaci majú čas na regenerovanie telesných síl, ale na duchovné času neostáva. Na dovolenke a prázdninách sa zabúda na Boha, ľahko sa vynechá modlitba, pozerá sa televízia, nejde sa na omšu, lebo sa odpočíva, sme unavení.
Tu si uvedomujeme, že Marta nerobí nič zlé a Mária nám pripomína, že máme mať čas na počúvanie Boha. Máriina činnosť nemôže byť chápaná ako ničnerobenie. Naopak. Patrí k životu tak prirodzenému, ako aj k večnému. Martu Ježiš nekarhá, ale chce ju povzbudiť, aby nevidela len hmotné zabezpečenie. Byť Kristovým učeníkom znamená brať vážne Božie slovo, ktoré má byť súčasťou jeho života. To slovo mení život, správanie, postoje učeníka. „Dávajte teda , čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21). Učeník je ten, ktorý slová Učiteľa nielen pozná, vie ich, ale ich aj v živote praktizuje. Nesmie pre jeden úryvok evanjelia zabúdať na druhý. V podobenstve o Samaritánovi Ježiš učí, že žiadne vznešené povolanie (židovský kňaz), a žiadna posvätná služba, poslanie (levíta) nemá prednosť pred povinnosťou pomôcť blížnemu a najmä bezmocnému človeku. To je pravý učeník, ktorý koná ako Ježiš. Ježiš miluje až na smrť, až na smrť na kríži.

Je obraz, ktorý predstavuje Ježiša ako Samaritána, ktorý má na ramenách položeného zraneného človeka a sám ho vlastným telom dvíha.
To je pozícia Ježišova, že je pod nami, pomáha nám, dvíha nás, nesie nás. Dobrý pastier s ovečkou na ramenách, či pastier, ktorý vyslobodzuje ovečku z tŕnia. Podobne máme postupovať aj my. Kresťan má byť celý a celkom, primerane okolnostiam, v službe Bohu. Nie je to ľahké a jednoduché. A práve to chce Ježiš. Keď nebudeme počúvať a uvažovať nad Božím slovom, nebudeme sa môcť prejaviť ako praví učeníci Pána Ježiša.
Kresťan vie korigovať svoje city, rozum i vôľu. Čo je proti nim, proti Božim príkazom, Božiemu slovu, je hriech.
Často si to na začiatku nechceme uvedomiť, pripustiť a končí to smutne, tragicky, ako o tom píše aj Lev Nikolajevič Tolstoj v poviedke Toľko zeme potrebuje človek.

Človeku bolo v noci oznámené, že dostane toľko zeme, koľko dokáže od východu do západu slnka obísť. Východ slnka ho zastihol pripraveného. Vydal sa na cestu. Ponáhľal sa. Na nič iné nemyslel, len na zem, ktorej bude vlastníkom. Nielenže nemyslel na obed, aby sa posilnil a vládal do západu slnka, ale ešte viac sa ponáhľal, aby mal čo najviac. Precenil svoje telesné sily. Nepodarilo sa mu prísť do cieľa. Padol od vyčerpania... Na hrob mu vyryli už spomenuté slová: “Toľko zeme potrebuje človek“.

Pri Ježišovom napomenutí Marty je potrebné si uvedomiť, či nie som chamtivý, nenásytný, necitlivý... Nezabúdam žiť tak, aby som si získal večný život? Napomenutie Marty chápeme ako Ježišov prejav lásky k nám. Napomína nás, aby sme sa nedopustili chyby, ktorou by sme si zatvorili nebo. Koľko potrebujem toho ešte na zemi? Koľko môžem ešte žiť? Ako si počínam? Čo mi zväzuje ruky? Prečo dnes nie som šťastný? Nie sú aj mne adresované slová: „XY, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci.“ Kto cíti v srdci Ježišove slová: „XY, zvolil si si lepší podiel, ktorý ti nebude odňatý,“ cíti, že sú príjemnejšie a osožnejšie.

Nech náš štýl života, zvyky či stretnutia hovoria o zodpovednosti za dušu.

Amen.