Tridsiata tretia nedeľa "cez rok"

Žiť tak, aby sme v hodine smrti získali večný život.

Zahraničné cesty pápeža Jána Pavla II. desili jeho ochranku. Nedopriali pokojné spanie. Dôvodov na znepokojenie bolo o to viac, keď slovo terorizmus sa skloňovalo vo všetkých pádoch. Počas zahraničných pobytov trávil pápež väčšinu na pódiách, uprostred zástupov veriacich, alebo na palube svojho pomaly sa pohybujúceho papamobilu. Vatikán sa spoliehal v prvom rade na bezpečnosť, ktorú si pápež zaisťoval sám svojím prestížnym postavením, ochotou pomôcť všetkým trpiacim a náboženským, morálnym a sociálnym poslaním vôbec. Hostiteľské krajiny sa starali o prísne a často krajné bezpečnostné opatrenia. Možné opakovanie atentátu na Jána Pavla II., ktorý sa odohral v roku 1981 na Námestí svätého Petra v Ríme, neprestával desiť bezpečnostné služby. Stále sa totiž nevie, koho predĺženou rukou bol turecký atentátnik Ali Agča, ktorý po 19-tich rokoch v talianskom väzení dostal milosť a teraz si odpykáva iný trest za vraždu v Turecku. Pri návšteve Šalamúnových ostrovov v Tichom oceáne v roku 1984 bola napríklad pápežova oficiálna eskorta ozbrojená len lukmi a šípmi. Počas návštevy bola však krajina pre všetkých cudzincov prakticky uzavretá. Ján Pavol II. sa však pravdepodobne mohol spoľahnúť na úctu, ktorej sa tešil aj v moslimskom svete, predovšetkým u Palestínčanov. Pápež prežil už viac pokusov o atentát, počnúc útokom v pakistanskom Karáčí. Vo februári 1981 vybuchla 40 metrov od oltára nálož, kde mal o dvadsať minút celebrovať omšu. Počas pápežovej návštevy Fatimy v máji 1982 sa ho jeden španielsky kňaz snažil zabiť bodnou zbraňou.

Ján Pavol II. veľmi dôverne poznal slová Pána Ježiša: „Ak vytrváte, zachováte si život“ (Lk 21,19).

Pohľad na mesto Jeruzalem s jeho chrámom od Olivovej hory privádzal pútnikov k extáze. Chrám bol pýchou Židov. Bol prvým a najmilším domom v národe. Mal trvať naveky. Začal ho stavať Herodes Veľký a za čias Ježiša ešte nebol dostavaný. Ježiš pri pohľade na mesto aj zaplakal. Keď sa o chráme v Ježišovej blízkosti vyjadrovali vzletnými slovami, povie Ježiš slová: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, neostane kameň na kameni; všetko bude zborené“ (Lk 21,6). Skutočne, celý Jeruzalem i chrám v roku 70 Rimania zničili, zahynulo okolo 97 tisíc Židov a až do roku 1948 Židia stratili mesto pre seba.
Ježiš nielen vidí znamenia časov, ale upozorňuje aj na iné, nie menej dôležité skutočnosti pre ľudstvo. Mnohí túto časť evanjelia chápu ako apokalyptické texty hovoriace nielen o zničení mesta, ale i konca sveta. Lukáš píše tieto slová až po páde Jeruzalema, a tak na rozdiel od Marka (porov. 13,1-4), diferencuje medzi pádom mesta a znamením konca sveta.
Text Ježišových slov možno rozumieť aj v tom duchu, že upozorňuje, aby sme žili v neustálej prítomnosti Božej. Ježiš vedel, čo všetko každý človek bude musieť prežiť, ale uisťuje, že bude s nami až do konca čias. Tí čo nielen uverili Kristovi, ale aj žili s Kristom a nebáli sa pre Krista trpieť, s radosťou očakávali svoju smrť. Životopisy svätých hovoria, že väzenia im boli palácmi, šibenice trónmi, životné búrky dobou duchovného ticha, lebo verili, že Kristus je s nimi. Koľkokrát sa už zrealizovali Ježišove slová: „Budú vás zvádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život“ (Lk 21,16-19).

Žiť v prítomnosti Božej je našou prvoradou úlohou. Nič zo stvorených vecí nesmieme pokladať za definitívne. Aj chrám bol zničený, hoci mu Židia pripisovali priam nesmrteľnosť alebo spojivo so svojím Bohom.
Život v prítomnosti Božej musí mať korene v Bohu. Dôvera v Boha vždy a všade je zárukou, že sa nesklameme. Kresťan nie je snilko. Špekulovať nad znameniami konca sveta, strácať čas pri rôznych dohadoch a predstavách nie je správne. Čas, ktorý dáva Boh človeku ako dar, treba využiť tak, aby sme mohli raz odovzdať nielen talent, ktorý sme dostali, ale aj tie, ktoré sme získali svojím zaangažovaním, ktoré Boh od nás právom očakáva. Boh sa postará o svojich, ktorí si budú verne plniť svoje povinnosti. Tí pochopia, že ani život, ani smrť, nič ich neodlúči od Kristovej lásky. S každým zlom, ktoré postihne svet, v Božom pláne sa počíta. Nič nie je znamením, že by sa niečo vymklo z rúk Boha. Všetko predchádza druhému príchodu Boha ako Sudcu. Boh je večný a je aj spravodlivý, svätý, vševediaci, najmocnejší... To veriacemu kresťanovi umožňuje naplno a úspešne prežiť svoj život s Bohom. Taký kresťan sa netrápi, neznepokojuje, nebojí, pretože žije tak, že plní vôľu Božiu. A čo pre Boha znamená niekoľkotisíc rokov? Či nie ako včerajší deň? Ako kvet, ktorý bol – a už nie je.
Kresťan neverí šíriteľom lži, pretože uveril Bohu, ktorý je pravda. Kresťan sa nedá zastrašiť, aj keď príde o život, pretože uveril Ježišovi, ktorý je život. Kresťan nenastúpi cestu od Krista, pretože uveril tomu, kto je cesta.
Kresťan je pravý optimista. Nepodlieha bezhlavému optimizmu, ktorý nepočíta s koncom života či sveta. Kresťan konfrontuje historické fakty, rieši vedecky javy, a zostáva v spojení s Bohom, ktorý je Alfa i Omega.
Mnohí sa dali už pomýliť presným termínom konca sveta. Neboli to len Svedkovia Jehovoví, ale aj iní, zvedení sektami, oklamaní, keď predali a odovzdali svoj majetok vodcom. Zaručený termín konca sveta nenastal. O tom dni a tej hodine nevie nik, ani anjeli, iba Boh. Preto kresťan nežije v pasivite, nič nerobení, záhaľke, ale naopak, vo vernom plnení svojich povinností, realizujúc sa slobodne a vedome. Múdro počíta s koncom. Ježišove slová: „Ak vytrváte, zachováte si život“ (Lk 21,19), nestrácajú na časovosti.

Evanjelium nie je kúzelný prútik, ktorým by sa veci násilne robili dobrými, správnymi, čestnými... Vo Svätom písme a tradícii Učiteľský úrad Cirkvi nachádza riešenie aj k životu v prítomnosti Božej. Každý sa môže presvedčiť o sile slov: „Ak vytrváte, zachováte si život“ (Lk 21,19).

Matka prekvapila rodinu svojím správaním, keď jej oznámili, že má leukémiu. Dva dni bola do seba uzavretá, mlčanlivá a na tretí deň sa rozhovorila: „Za tieto dva dni som pochopila viac vecí. Uvedomila som si, že sa nebojím smrti. Už roky denne žijem v prítomnosti Božej a modlím sa za šťastnú hodinu smrti. Nadobudla som zážitok, že Ježiš je môj priateľ. Viem, že je to odmena za to, že som sa denne snažila modliť.“

Vyplatí sa vytrvať s Ježišom. Nie je to len osobná skúsenosť ženy, ktorej oznámili vážnu chorobu. Žiť na tomto svete tak, akoby sme neboli z tohto sveta, je výhodné. Naša vlasť je skutočne v nebesiach. Pripravenosť na stretnutie s Bohom Sudcom sa nemôže riadiť len podľa príznakov o konci sveta. Žiť v prítomnosti Božej je zárukou pokojného života už na zemi.
Život a dielo Jána Pavla II. je toho dôkazom. Pripomína, že život v prítomnosti Božej je v odovzdanosti slov: „Buď vôľa tvoja.“

Amen.