Všetkých svätých

Slávnosť všetkých svätých nech umocní nám radosť v srdciach.

Dnešný sviatok niekto nazval duchovnými dožinkami a tiež “epifániou Turíc“. Svätý, svätosť sú výsledkom vedomej a dobrovoľnej spolupráce s Božími milosťami. Sviatok všetkých svätých poukazuje, že žatva sa ešte neskončila. Každý človek je pozvaný svoj život prežiť tak, aby raz zaň dostal odmenu, účasť v Božom kráľovstve. Za každého človeka zomrel Ježiš. Sme jeho bratia a sestry, Božie deti, čo máme náležite využiť na zemi pre spásu.

Cieľ, ktorý žijeme a máme pred sebou, je v slovách Ježiša o blahoslavenstvách: „Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5,12a).

Blahoslavenstvá v reči na vrchu sú čo do formy blahoželania, čo do obsahu podmienky vstupu do Božieho kráľovstva. Patria všetkým ľuďom. Sú prísľubom a požiadavkou súčasne. Matúš pri jednotlivých blahoslavenstvách uvádza aj výklad, v ktorom vyjadruje okolnosti a podmienky ich zrealizovania a za ne prisľúbenú odmenu. Blahoslavenstvá zvlášť poukazujú na spoločenstvo svätých, o ktorom hovorí Krédo slovami: verím „v spoločenstvo svätých“. Pôvodný zmysel slov spočíva v tom, že Cirkev ako spoločenstvo, má účasť na svätých veciach (porov. KKC 948). V Cirkvi medzi členmi existuje vzťah, ktorý sa dá prirovnať k spojeným nádobám: „Ak teda trpí jeden úd, trpia s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1 Kor 12,26; KKC 953). Tento vzťah sa uskutočňuje predovšetkým medzi Kristom, hlavou, a tými, ktorí tvoria údy jeho tela. Pri „spoločenstve svätých“ rozumieme, že Kristus dáva Cirkvi svoje dary. Čo Cirkev prijíma od Krista, je pre všetkých spoločné: Božie slovo, dary, láska. Dary Cirkev chápe predovšetkým vo sviatostiach. Krst ako prvá sviatosť otvára cestu milostí a Eucharistia prehlbuje spoločenstvo prijímajúcich s Kristom. S Kristom sa stávame „jedným telom“, a preto navzájom „pokrvnými príbuznými“ v Kristovi (porov. KKC 1396).

Bolesť v spoločenstve cítime zvlášť tam, kde došlo k rozdeleniu, rozkolom medzi bratmi a sestrami a keď nemôžeme spoločne sláviť Eucharistiu. Dnešný sviatok pripomína, že toto spoločenstvo svätých nezastaví ani smrť. Keď raz budeme spolu v Božom kráľovstve, je povinnosťou žiť plné spoločenstvo už na zemi.
Aj keď dnes ešte mnohí si svätosť vykladajú rôzne, často chybne, zaujato, je správne, keď štúdiom Písma a tradície, ich vysvetľovaním nachádzame cestu k jednému spoločenstvu. Prax Katolíckej cirkvi pri vyhlasovaní niektorých bratov a sestry za svätých neodporuje Písmu. Svätosť je iná u pokrsteného dieťaťa, ktoré ešte neužíva rozum a slobodu, a iná u dospelého pri jeho skúškach života. Pri krste je to svätosť bez osobnej zásluhy a dospelý sa svojím životom prihlásil ku krstu a nasledovaním Krista bližšie sa s ním spája. Rímskokatolícka cirkev preto za svätého a predtým za blahoslaveného vyhlási len toho, kto spĺňa kritériá, ktoré vychádzajú z Písma a tradície.
Za svätých nevyhlasuje deti a tých, ktorý nemali dar rozumu a slobodnej vôle od prirodzenosti. Okrem betlehemských chlapcov nemáme takých svätých. Mária Goreti, Dominik Sávio či fatimské deti Hyacinta a František, a iní, ktorí dostatočne prejavili svoj vzťah ku svojej spáse, k Bohu.
Zvláštne miesto majú mučeníci v zozname svätých. Pretože preliali svoju krv vedome a dobrovoľne za vieru. Košickí mučeníci, Pavol Gojdič, Metod Dominik Trčka.
Vyznávači z každého stavu svojím životom dlhodobo dokázali svoju vernosť Bohu, čo mnohí ich súčasníci dosvedčili túžbou, aby ich život bol vzorom pre iných. 21. 10. 2001 boli za blahoslavených vyhlásení prvýkrát manželia Luigi a Mária Quattrocchiovci. Na slávnosti so Svätým otcom Jánom Pavlom II. v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne koncelebrovali ich dvaja synovia 92 a 94-ročný.
Iný príklad. Na blahorečení lekárky, ktorá radšej si zvolila smrť ako zabitie svojho dieťaťa v lone, boli účastní na slávnosti manžel, toto dieťa i ďalší súrodenci.
Ďalší príklad. Na svätorečení Maximiliána Kolbeho bol prítomný František Gajnowczik, namiesto ktorého do bunkra hladu v Osvienčime šiel františkán P. Maximilián.
Proces vyhlásenia v Cirkvi za svätého má prísne kritériá. Proces skúmania je otvorený pre všetkých ľudí, veriacich i neveriacich. Skúma sa všetko s dotyčným človekom spojené na území, kde žil, pôsobil a zomrel. Veci hodnotia teológovia, historici, lekári, sudcovi, kňazi i laici. Po kladnom šetrení, kde sa vylúči všetko, čo by nespĺňalo prísne kritériá nielen z oblasti viery a mravov, ale i spoločenskej bezúhonnosti, proces pokračuje šetrením v Ríme. Cirkev nemá za cieľ vyhlásiť niekoho za blahoslaveného či svätého z nejakých falošných, nečestných či nízkych prestížnych pohnútok. Svätých aj bez vyhlásenia máme v nebi oveľa viac. Veríme, že medzi nimi sú i naši zomrelí príbuzní a priatelia. Povýšenie na oltár je prejavom úcty a vďaky za príkladný život a túžba ich nasledovať, a rovnako pomoc pre nás, aby sme ich prosili a vzývali o pomoc pre seba a iných tu na zemi.
Od roku 993 je v Cirkvi prax, že tento úkon koná len rímsky biskup na žiadosť ktoréhokoľvek človeka, veriaceho i nevriaceho, po náležitom preskúmaní. Kritériá vyhlásil Ján Pavol II. 25. 1. 1983 dokumentom Divinus prefectionis Magister – Božský učiteľ dokonalosti. Ide o zreorganizovanie úradu Posvätnej kongregácie pre záležitosti svätých, kde sa presne určuje úloha zainteresovaných v procese kanonizácie. Ján Pavol II. do 28. 10. 2001 vyhlásil 451 nových svätých a 1272 blahoslavených. 2. 10. 2001 bolo v Ríme prezentované Rímske martyrológium. Má 6538 hesiel a obsahuje všetkých svätých a blahoslavených, ktorých existencia je empiricky dokázaná pamäťou „ab immemoriabili“.

Byť svätým je naša povinnosť, výsada, ku ktorej sme sa zaviazali pri krste. Pokušenie tela, sveta a diabla je skúškou každého zdravého človeka. Svätosťou sa nepohŕda. Svätosť nie je len pre vyvolených. Dôkazom je fakt posledných beatifikácií a svätorečení. Nielen duchovní, rehoľné sestry, zasvätení, ale aj muži a ženy, laici všetkých povolaní a stavov povyšuje Cirkev na oltár. Aj keď mnohí strácajú vzťah k svätosti, mnohých Cirkev oslovuje, že svoj vzťah k Bohu, blížnemu i sebe viac a viac chápu v spojení s Učiteľským úradom Cirkvi.

Niečo môže napovedať i príbeh.
Marienkina mama mala sen. Ocitla sa v krásnej záhrade a vidí, ako ľudia zbierajú kvety a ponáhľajú sa ich dať Ježišovi. Vidí aj svoju Marienku, ktorá má v ruke krčiažtek a len s veľkou námahou sa jej darí zbierať kvety. Mama sa pýta Marienky: „Prečo máš ten krčiažtek tak ťažký?“ Marienka povedala: „Mamička, prosím ťa, už za mnou neplač. Vidíš, že môj krčiažtek je plný tvojich sĺz, ktoré sú mi ťažké.“ Keď sa Marienkina mama zobudila, zaumienila si, že už nebude za dcérou plakať.

Iný príklad nás môže osloviť k pravej osobnej svätosti.
Žofia sa dostala do židovskej rodiny za operku. Pri nástupe jej bolo hlavou rodiny povedané, aby nič a nikdy deťom nehovorila o Ježišovi. Podmienku Žofia prijala. Predsavzala si však, že keď nemôže hovoriť o Ježišovi, bude sa snažiť tak žiť, aby o Ježišovi hovoril jej život. Rýchlo si získala srdcia detí. Našli v nej niečo viac ako priateľku. Aj dospelí členovia rodiny ju po čase prijímali ako jednu spomedzi seba. Jedno dieťa vážne ochorie. Lekári nedávajú nádej. Dieťa však veľmi rýchlo vyzdravie, ale nato ochorie a zomrie operka Žofka. Pri príprave do rakvy otvoria medajlónik, kde na lístočku je ukryté tajomstvo: „Pane, keď nemôžem hovoriť o tebe slovom, budem svojím životom.“ Rodina pochopila.

To je pekný príklad súčasnej svätosti. Sviatok všetkých svätých je dar, ktorý upozorňuje, vyzýva k nasledovaniu, posilňuje vytrvať v započatom diele, pokračovať na ceste za Kristom. Je to vec osobná, každého súkromná, a predsa potrebujeme jeden druhého, lebo spolu sa lepšie kráča za Kristom. Jeden svätec býva zriedkavosťou. Vedľa seba ich žije iste viac.

Amen.