Siedma veľkonočná nedeľa

Vzbudiť u poslucháčov túžbu po vzájomnej jednote.

AI
Hokej je u nás populárnym športom. Na turnajoch sa každé mužstvo, a to nielen v hokeji, snaží podať čo najlepší výkon. Hráči intenzívne trénujú. Pre protivníkov sú postrachom, ak majú dobrú techniku, kondíciu a sú medzi sebou zohratí, tvoria dobrý tím. Je to vtedy, keď sú jednotní. Jednota neznamená, že každý je perfektným brankárom, útočníkom či obrancom. Skôr o nej hovoríme, keď sa vedia dopĺňať v tom, čo robia. Majú nápady, predvídajú nahrávky, vedia si vzájomne čítať myšlienky. Ak to tak je, zápas je radosť pozorovať.
Podobne môžeme hovoriť o ľuďoch v bežnom živote. Každý je iný. Každý má vlastné dary, talenty, ale aj nedostatky a chyby. Niekto je dobrý organizátor. Iný vie pedantne a rýchlo pracovať. Spoločnosť dobre funguje vtedy, keď sa ľudia dopĺňajú. Tak môžu vytvoriť jednotné spoločenstvo.

KE
V úryvku evanjelia vidíme, ako sa Ježiš modlí: „Prosím aj za tých, čo skrze slovo apoštolov uveria vo mňa, aby všetci boli jedno“ (Jn 17,20,21).

DI
Tieto slová patria medzi posledné v dlhej rozlúčkovej reči. Vo veľkonočnom období si totiž pripomíname nielen slávne zmŕtvychvstanie, ale aj tajomstvo nanebovstúpenia Božieho Syna. Dnešná nedeľa je posledná pred nanebovstúpením. Počas siedmych nedieľ sme počúvali v evanjeliu práve Ježišovu rozlúčkovú reč. Ona je testamentom, tým posledným a najdôležitejším, čo chcel odkázať svojim najbližším.
V úryvku Ježiš prosí za jednotu apoštolov a tiež za jednotu všetkých veriacich. Vieme, že mal so svojim Otcom dôverný vzťah lásky. Bol si istý, že mu Otec splní každé želanie. Myslíte si, že mu splnil aj jeho dnešnú modlitbu? Boli a sú veriaci jedno?
Zdá sa, že počas Ježišovho pozemského života sa táto prosba nenaplnila. Veď vieme, aká „jednota“ vládla medzi jeho najbližšími. Dokonca Judáš, jeden z Dvanástich zradil svojho Učiteľa. Všetci sa rozutekali. Jediný Ján zostal pri kríži
A čo prví kresťania? Splnila sa jednota na nich? Skutky apoštolov hovoria, že „množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné“ (Sk 4,32-33). Opis takmer vystrihnutý z rozprávky. Vidíme dokonalú jednotu. Ale aj ona mala svoje škvrny. Možno si spomínate na príbeh Ananiáša a Zafiry, ktorí sa pokúsili oklamať Petra. Dopadli veľmi biedne. Aj v prvom kresťanskom spoločenstve sa vyskytli roztržky.
A tak to bolo v celých dejinách. V prvých storočiach povstali mnohé bludy. S prelomom tisícročí sa prelomila aj jednota medzi Východom so Západom. V šestnástom storočí sa zas odtrhli od cirkvi protestanti. Dnes máme obrovské množstvo cirkví, ktoré tvrdia, že Ježiš Kristus je ich zakladateľom.

PAR
Všetky tieto fakty pripomínajú, že k úplnej jednote spoločenstvo veriacich za 2000 rokov nedospelo. Boh na prosbu svojho Syna asi pozabudol. Je to skutočne tak, alebo máme hľadať príčiny rozdelení niekde inde?
Pán Ježiš túžil po jednote svojich učeníkov. Rovnako po jednote túžime aj my, ľudia. Ak medzi nami vládne pokoj, láska, porozumenie, život sa pre nás stáva radosťou. Ako nám dobre padne, keď máme podporu v trápeniach a problémoch. A tiež, keď sa máme s kým deliť s našimi radosťami. Jednota v pozemskom živote je dôležitá. Ale má ešte jeden veľmi dôležitý význam. Je známkou pravosti viery. Kristus hovorí: „Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (Jn 17,23). Podľa vzťahov, ktoré máme ako veriaci medzi sebou, neveriaci môžu spoznať Božiu lásku. Takto už jednota nie je len vecou nášho pohodlia. Stáva sa svedectvom viery. Preto nie je jedno, či v našich rodinách vládne láska, alebo hádky a spory. Nemôže nám byť ľahostajné, či máme na pracovisku príjemnú atmosféru, alebo sa šíri ohováranie, nezdravá konkurencia a závisť.
Jednota medzi ľuďmi nie je len výsledkom tak potrebnej modlitby. Prispievame k nej všetci osobne. Túžba nestačí. Treba ju prejaviť aj navonok. Modliť sa môžeme. No ak nenájdeme milé slovo a úsmev pre ľudí, s ktorými sa stretáme, naša túžba sa ťažko splní. Na iných musíme hľadať na prvom mieste dobré vlastnosti, až potom tie, ktoré sa nám nepáčia. Ak túžime po pomoci, pochopení a jednote, musíme sami byť ochotní ponúknuť ich.
Príčinou nejednoty medzi ľuďmi je teda ľudská pýcha, egoizmus a mnohé iné nečnosti. Nie Božia ľahostajnosť voči modlitbám. To isté platí aj medzi veriacimi. Ak sú aj dnes sváry medzi rôznymi cirkvami, dokonca aj medzi katolíkmi, nie je na vine slabý Ježišov príhovor. Jednotu budujú ľudia. Aj v minulosti, aj dnes.

MY
Zoberme si napríklad prvý rozkol na pápežskom stolci. Tento problém vyskočil už za prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši. Asi každému je známa situácia kresťanov počas prvých storočí. Vieme, že boli kruto prenasledovaní zo strany rímskych panovníkov. Tí ich nútili vzdať sa viery a prinášať obety modlám. Tak získala Cirkev mnoho mučeníkov. Treba však povedať aj to, že veľa ľudí od pravej viery odpadlo. Problém nastal, keď odpadlíci robili pokánie a chceli sa vrátiť späť do Cirkvi. Pápež Kalixt, ktorý bol na Petrovom stolci od roku 217, nerobil veľké prekážky. Hriešnikov prijímal ako milosrdný otec. Niektorým sa to však nepáčilo. Mali iné názory. Hriešnikov neprijímali za žiadnych okolností. Tu sa objavil kňaz Hyppolit. Pápežovi vyčítal, že je príliš mierny. Nepáčilo sa mu aj to, že dovoľoval manželstvá slobodných ľudí s otrokmi. Rímsky zákon to totiž zakazoval. Jeho nevôľa išla až tak ďaleko, že sa vyhlásil za „protipápeža“. Tak nastalo veľké rozdelenie a spory v Cirkvi. Rozkol trval aj po Kalixtovej smrti, za pápežov Urbana a Ponciána.
Rímsky cisár Maximus Trak chcel mať v ríši poriadky a spor v Cirkvi urovnal po svojom. Nezisťoval, kto je právoplatný nástupca sv. Petra. Do vyhnanstva na Sicíliu poslal oboch, Ponciána aj Hypolita.
Po skúške vo vyhnanstve zvíťazila pokora a túžba po jednote nad pýchou a osobnými záujmami. Právoplatný Poncián sa zriekol úradu rímskeho veľkňaza, aby v Cirkvi zažiarila opäť jednota. Toto gesto tak pohlo Hypolita, že sa aj on zriekol nárokov na rímske biskupstvo a vyzval svojich stúpencov k obnoveniu jednoty. A čo sa stalo s pápežmi? Nezdravé podnebie, tvrdá práca a zlé zaobchádzanie im spôsobilo zdravotné ťažkosti a nakoniec smrť. Už po krátkom čase sa rozšírila ich úcta v Cirkvi. Dnes ich spoločne uctievame v jeden deň.
Vidíme, že človek svojim počínaním môže narobiť veľa zla a problémov. Mnohých to môže odviesť od Boha a vzbudiť i odpor k Cirkvi. No snaha o čnosti dokáže všetko napraviť. Sami o tom rozhodujeme.

ADE
Vieme prispieť k súhre v našich spoločenstvách? Vieme ponúknuť svoje talenty tam, kde chýbajú, alebo častejšie sledujeme vlastné záujmy. Často predkladáme Ježišovi svoje želania, priania. Skúsme splniť jeho túžbu i my. Dajme si predsavzatie, že prispejeme aspoň v drobnosti k jednote v našom okolí.

Amen.