Druhá nedeľa po Narodení Pána

Zamyslime sa nad láskou k blížnemu.

Na začiatku nového roka nielenže premýšľame o našich plánoch na celý rok, ale tento čas je aj časom zamyslieť sa nad našimi povinnosťami, a keďže sme veriaci, nad povinnosťami voči Bohu.

A my v našom cirkevnom spoločenstve sa stále vraciame k tej veľkej udalosti narodenia Pána Ježiša. V dnešnom evanjeliu ju nám pripomína apoštol Ján slovami: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1,1).

Ján tú najväčšiu udalosť v dejinách sveta opisuje tak jednoducho, a predsa pre mnohých záhadne. Ježiš je jednoduchý Boh. Domnievam sa, že bude dobre, keď sa ešte raz vžijeme do týchto udalostí hneď na začiatku roka a pripomenieme si naše povinnosti voči Bohu.

Nech toto zastavenie sa na začiatku nového roka nám pomôže k zodpovednejšiemu prístupu k našim povinnostiam voči viere. Aké sú naše povinnosti? Povinní sme Boha poznávať. Ten, kto nepozná Boha, nemôže ho milovať. Sme teda povinní Boha poznať a je teda nemysliteľné, že keď sa o to nebudeme snažiť, že ho nebudeme milovať. Srdce človeka sa nadchne láskou k Stvoriteľovi, keď rozum mu ukáže príčinu, prečo máme Boha milovať. Bez tých dôvodov je nemožné milovať. Pozrite, sedem žiakov, ktorí už vyšli zo školy, medzi sebou viedli veľmi živý rozhovor: „Ja vám hovorím, že Boh jestvuje.“ „A ja zas tvrdím, že Boh nie je. Pozrite, tak ako vidím ten dom, a to si musím pomyslieť, že ten dom musel ktosi postaviť. Či nie? Podobne hovorí svet o Stvoriteľovi. To je predsa úplne niečo iné.“ Celá skupinka si sadla v parku na lavičku. Diskusia medzi nimi nastala priam horúca. V tom kriku sa ozve hlas: „Kto z vás tvrdí, že Boh nejestvuje, nech zdvihne ruku.“ Päť rúk sa zdvihlo ako na povel. „No vidíš, zo siedmich päť je so mnou, že Boh nie je.“ Päť hlasovalo proti existencii Boha, lebo o Bohu nič nevedeli. Preto máme poznať dôvody na existenciu jestvovanie Boha. Veď je to potrebné najmä preto, že často počúvame, že nerozumne veríme v Boha a že nevieme, prečo to vlastne robíme. V tomto čase naša viera má zdôvodnenie rozumové, a to hlboké. Veríme, že Boh je, keď nám zanechal stopu svojho bytia. Tou stopou jeho bytia je svet. Vieme, že všetko musí mať svoju príčinu a musí ju mať tiež celý svet. Jeho jestvovanie potvrdzuje jeho bytie. Jeho existencia je stopou Božou, ktorú pozorujme bez ťažkostí.
Francúzsky učenec robil výskum na Sahare. Ako sprievodcov mal Arabov – mohamedánov. Každé ráno si Arabi rozložili svoje koberčeky pri východe slnka na piesok smerom k Mekke a modlili sa. To sa nepáčilo učencovi, ktorý sa pokladal za neveriaceho. Raz sa začal jednému Arabovi vysmievať, že verí v Boha a poukazoval mu na to, že Boha ešte nikto nevidel a Boha sa nikto ešte nedotkol. Arab mu nič neodpovedal. Prešlo niekoľko dní. Učenec sa zobudil skôr ako obyčajne, skôr ako Arab a vravel, že mu ťavy nedali spať. Na to sa ho Arab spýtal: „A skutočne ste videli tie ťavy?“ „Nevidel som ich, ale som presvedčený o tom, že tu boli. Vidím predsa ich stopy v piesku.“ „Divné je, že vás presvedčili stopy po ťavách o existencii tiav, a stopy po Stvoriteľovi nevidíte. Pre mňa vychádzajúce slnko i táto pustatina hovoria, že Boh je Bohom, hoci ho priamo nevidím.“

Máme istotu, že Boh jestvuje, keď vidíme tú krásu, poriadok, harmóniu. Napríklad hviezdy sa nám zdajú, že stoja na mieste a oni sa pohybujú veľkou rýchlosťou. Každá má svoju dráhu a nevybočí z nej. Kto okrem Boha by dokázal tak geniálne nakresliť rozloženie pre milióny hviezd, a ktorý nepotrebuje niečo vylepšovať alebo skúmať.
Máme si pripomenúť, že Boha máme milovať, pretože on miluje nás. V modlitbe, ktorú nás naučil Pán Ježiš, hovoríme: „Otče náš.“ Boh je naším Otcom. On nás stvoril, stará sa o nás; dostávame všetko, čo je potrebné pre náš život. Boh je milujúci 0tec. Sv. Ján píše: „Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho verí, mal život večný“ (1 Jn 4,11). Vieme, že skutočná láska obohacuje človeka. Je prínosom pre život spoločenský, ako i život duchovný. Keď toto uznávame všeobecne v našom živote, či viac to neplatí pre náš vzťah k Bohu?
Nik sa ešte nežaloval, že miloval Boha, lebo skutočná láska k Bohu je veľkým obohatením a prínosom pre život, tak vo vnútornom, duševnom živote, ako aj v spoločenskom. Sv. Ján Vianney, ktorý bol znalcom ľudských duší, zvykol hovoriť: „Stretol som sa s mnohými ľuďmi, ktorí smútili, že nemilovali Boha, ale nestretol som sa nikdy s človekom, ktorý by sa žaloval, smútil, že miloval Boha.“ Aj dnes sme svedkami, že v posledných rokoch vzrastá počet ľudí, ktorí milujú Boha nadovšetko. Sú ochotní pre vieru priniesť i veľké obety, čo nedokáže neveriaci pre svoju myšlienku nevery.
Pozrite, v nemocnici pracuje mladé dievča. Snaží sa svoje povinnosti plniť čo najlepšie. Kolegyne sa jej vysmievajú, ba mnohé veci, ktoré mali oni spraviť, prenechávajú jej. Ona ich spra¬ví. A viete, čo ju k tomu vedie? Že viac zarobí? Nie. Je mladšia, potrebuje sa obliecť. Ale jej láskou ku chorým hýbe Ježiš. Ona sa denne večer pri modlitbe zastaví a spytuje si svedomie, či videla v blížnom Boha? A pritom to nie je rehoľná sestra, je to veriaca, nie bigotná fanatička, ona hovorí, že chce žiť tak, ako to káže Ježiš. Raz hovorí: „Protiví sa mi, keď vidím kolegyňu, ako ide na sv. prijímanie a vidím, ako si bez lásky plní svoje povinnosti. Veď keby vedela, čo si o nej hovoria pacienti...“
A to nie je len v zdravotníctve. Každý, kto skutočne verí v Boha, musí dať pocítiť svojmu okoliu, že viera to nie je len čas prežitý v kostole či na modlitbe, alebo v nábožnom spoločenstve.

Dnešné evanjelium nám pripomenulo, že sme povinní preukazovať v tomto roku svoju lásku Bohu i k blížnym. Chceme vyčerpať všetky možnosti lásky, čo v jednom príhovore nie je možné. Kto však chce byť v tomto roku skutočne kresťanom a nielen “matrikovým“, musí siahnuť po najpálčivejšom probléme svojho života. Povinní sme predsa Boha poznávať, milovať a žiť, ako si to on od nás praje. Preto nesmie byť pre nás zanedbateľné, aké máme vedomosti o Bohu. To nás upozorňuje na častejšie siahnutie po Svätom písme či inej poučnej literatúre. Ale i vážnejšie zamyslenie nad slovami v kostole a nielen si ich vypočuť a potriasť hlavou: tak by to malo byť. Po čom nás svet pozná, že sme kresťania? Či nie po tom, čo platilo o prvých kresťanoch? Hľa, ako sa milujú! Vraj to už dnes neplatí? Vyšlo to z módy? Apoštol sv. Jakub píše: „Viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,26). Uvedomujeme si, že naše skutky rozhodujú. Sú dnes tak moderné a aktuálne ako včera a ako budú zajtra. Nechceme zabudnúť, že sa už v tomto roku môžeme postaviť pred tvár svojho Boha.
Dnes ešte nie je neskoro. Zajtra už môže byť neskoro. Uvedomujeme si svoje povinnosti, a preto prosíme pri dnešnej svätej omši o potrebné milosti a posilu.

Amen.