IX. (Mt 5, 17-37)

Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci

AI
Kto z nás by vedel povedať, čo je to zákon? Prečo zákon chráni nielen hmotný majetok, ale aj česť človeka? Prečo odsudzujeme správanie ľudí proti prírode, proti tomu, čo Boh vložil do človeka?

KE
Ježiš v úvode evanjelia hovorí: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť...“ (Mt 5, 17).

DI
V Starom zákone sa stretávame s výrazom Tóra. Označuje učenie, ktoré dal Boh ľudom, aby ním riadil ich správanie. Už Starý zákon dosvedčil, že v ostatných časoch spolu s Novou zmluvou aj Zákon prekoná hlboké zmeny. Tóra, ktorú bude Boh Izraela učiť všetky národy na svätom vrchu, neprevýši svojou hodnotou ten Zákon, ktorý priniesol a dal Mojžiš. Prorocké predpovede nedali bližší údaj o tomto novom Zákone, ale tvrdia, že vzťah medzi ľuďmi a Zákonom sa zmení. Už nebude reč o Zákone, ktorý je človeku vonkajší, vrytý do kamenných tabúľ, ale bude tento Zákon vpísaný do hĺbky srdca, takže všetci budú poznať Boha, čo veľmi chýbalo ľudu Starej zmluvy. Srdca budú zmenené a ľudia budú napokon pod vnútorným tlakom Božieho ducha zachovávať Božie zákony a nariadenia. Taký bude Nový zákon, ktorý Kristus prinesie svetu.
Zákon prichádza a odovzdáva sa nám skrze pokolenia. Ježiš miloval náboženstvo svojho ľudu a svojej vlasti, náboženstvo, v ktorom vyrastal. Miloval aj jeho zvyky a posvätné obrady. Vedel, že toto náboženstvo vyrastá a ide cestou veľkej úcty a veľkej lásky k Bohu. Vedel ale tiež, že to, ako sa náboženstvo a úcta k Bohu chápala a ako sa praktizovala, nestačilo k vytvoreniu Božieho kráľovstva, toho, ktoré on prišiel založiť a kde panoval iba všemohúci Boh, v ktorom ústila pravda, dobro a nekonečná láska.
Ježiš neprišiel zrušiť, ba vidíme, že hrozí trestami tomu, kto by zrušil, vymazal, zanedbal čo i najmenšie z prikázaní – veď všetky kedysi vznikli z lásky k Bohu a blížnemu. Zároveň ale prehlasuje, že je potrebné byť bedlivými a pripravenými na príchod Božieho kráľovstva. Ježiš nám ponúka svoju predstavu, ako sa pripraviť na Božie kráľovstvo: „Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš. No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 27–29).
Už Mojžišov Zákon vyžadoval od Židov, aby mali v úcte život blížneho. Ježiš prichádza, neruší zákon, ale ho zvnútorňuje a žiada, aby sme blížneho milovali z hĺbky srdca. Iba zo srdca, ktoré miluje, môže naozaj vyrásť skutočná úcta voči blížnemu. Naša modlitba a obeta majú cenu pred Bohom len vtedy, keď nami hýbe tento duch lásky.
Mojžiš zakázal cudzoložstvo. Ježiš však žiada od svojich učeníkov a aj od tých čo v neho uveria, teda aj od nás, nepomerne viac, keď hovorí, aby sme netúžili po manželke blížneho. Kresťanské manželstvo, to nie je len fyzická príťažlivosť, len nejaký egoizmus zmyslov. Je to sviatosť, neprestajne oživovaná láskou, ktorú si manželia navzájom darujú a ktorou postupne zahŕňajú svoje deti. Spoločne ako rodina sa usilujú čo najdokonalejšie pripodobniť Kristovej láske.
Mojžiš ďalej zakázal aj falošnú prísahu. No Ježiš aj v tomto smere prevyšuje Zákon a zdôrazňuje, že slová by nám nemali slúžiť na to, aby sme sa vzájomne klamali, ale aby každý mohol pred druhým vyjadriť vlastný názor a myšlienku.
Ježišov postoj k Starému zákonu je jasný, ale aj odstupňovaný. Prudko sa stavia proti tradícii starších, ktorej sa držia zákonníci, no jeho postoj k Zákonu je iný. Odmieta túto tradíciu, lebo ona vedie ľudí k prestupovaniu Zákona a k porušovaniu Božieho slova. V Božom kráľovstve sa Zákon nesmie rušiť, ale splniť, a aj Ježiš ho sám zachováva.

PAR
Ježiš neodstraňuje Zákon – ani len literu z neho neodníma! Ale Zákon nestačí zachovávať len navonok, len ako predpis. Zákon treba zachovávať srdcom a láskou k Bohu. Pre zachovanie Zákona nemôže človek zabudnúť na lásku a pokoru, nemôže sa považovať za spravodlivého a byť namyslený, pohŕdať inými a šliapať po nich ako po hriešnikoch. Nábožnosť musí prejsť od paragrafov do srdca a musí preniknúť celú osobnosť človeka pokornou oddanosťou Bohu. Boh nepotrebuje ani naše výkony, ani naše obety, ani nijaké chvastanie sa tým, akí sme nábožní. Čaká od nás postoj pravdy, postoj pokory, postoj, v ktorom vyznávame, že všetko, čo sme a čo máme, dostávame ako dobrotivý dar od Boha, ktorý nám odpúšťa naše poklesky, pády a podáva nám pomocnú ruku. Často si ani neuvedomujeme, ako nám pomáha prejsť každodennými pokušeniami. Ježiš nás vyzýva na bdelosť ducha, ktorá je potrebná, aby sme ostávali čistí, a nie zašpinení od hriechov. Každý verný kresťan, ak zachováva Zákon daný od Ježiša s oddaným a pokorným srdcom, si nerobí na nič nijaké nároky, ale všetko prijíma ako milosť a dar.
Podvádzať druhých, krivo svedčiť, prekrúcať zmysel slova, chcieť z neho urobiť nástroj, ktorý rozdeľuje a privádza do zmätku namiesto toho, aby slúžil k porozumeniu a jednote... Koľkokrát sa s tým stretávame aj my v každodennom živote. Rôzne okolnosti nás priam k tomu nútia a chcú položiť na kolená naše základy, ktoré získavame vzorom života Ježiša Krista. V každej chvíli nášho života sa rozhodujeme medzi životom a smrťou, medzi dobrom a zlom, medzi láskou a nenávisťou. Aby sme sa mohli pokladať za opravdivých kresťanov, na to nestačí navonok zachovávať desať Božích prikázaní. Nerobiť zlo je málo! Je potrebné konať dobro.
Položme si otázku: Sú naše myšlienky, slová a skutky každodenného života dobré, podobné životu Ježiša Krista? Alebo sme žiadostiví, plní túžob a žiadostivosti? Každý z nás vie, že sa musíme chrániť, aby sme si nežiadali a nepriali veci hriešne. Zlým myšlienkam máme odporovať hneď od začiatku. Keď sa už nejakú dobu zlou myšlienkou zaoberáme, potom sa jej už ťažko ubránime.
Sv. Augustín vraví: „Keď zlá myšlienka v tebe vznikla a hneď ju potlačíš, nepoškvrní sa ňou tvoje srdce a zase nadobudne čistotu. Ale ak je ponecháš na dlhšiu dobu v srdci, ťažko a s mnohými námahami ju odtiaľ odstrániš.“
Zlá myšlienka, túžba, pokušenie ak sa neodstráni, spôsobuje zaľúbenie. Zo zaľúbenia vzniká povolenie, za povolením nasleduje skutok. Z opakujúcich sa skutkov vzniká zvyk a zo zvyku vzniká potreba. Malá iskra sa ľahko uhasí, veľký oheň už ťažko. Aj Kristus odbil hneď diabla, keď mu povedal: „Odstúp, satan!“ Aj my si povedzme: „Odíď, zlá myšlienka, odíď, zlá žiadosť!“
Ježiš nás poučuje a hovorí: „Vaša reč nech je áno - áno; nie - nie!“ Dažďové kvapky pomaly prehlbujú aj najtvrdší kameň. Musíme bojovať, ako bojoval božský Majster. Naša žiadostivosť nás chce uviesť do zmätku. Bude nás chcieť odtrhnúť od povinnosti a vernosti k Zákonu, otriasť našou čistotou. Ponúkne nám pohár pochybnej radosti, a to s horkosťou na dne. Pozve nás na opojnú slávnosť, z ktorej pre večnosť zostane len sklamané srdce a pálčivá vina, ktorú potom musíme bezo zvyšku splatiť.

MY
Vo svojom srdci nechcime mať nič, čo nie je poctivé. O tom nám hovorí aj nasledujúci príbeh:

Bolo to roku 1902 v Taliansku. Na vidieku bývali vedľa seba dve rodiny: rodina Gorettiovcov a rodina Sereneliovcov.
Mama Gorettiová bola vdova a so svojím šestnásťročným synom musela ťažko pracovať na poli, aby uživila päť mladších detí. Dokázala to len vďaka tomu, že dvanásťročná Mária prevzala za ňu domáce práce. Bolo to pekné, usilovné a veselé dievča.
U Serenelliovcov to vyzeralo inakšie. Otec pil a veľmi málo sa staral o výchovu svojho dvadsaťročného syna Alessandra. Bol to darebák, ktorý každú poctivú prácu zďaleka obchádzal. Veľmi túžil po peknom dievčati so susedstva.
Jedného dňa zavolal Máriu do svojej izby. Pokúsil sa ju rýchlo nahovoriť na zlý skutok, a pritom bol čoraz dotieravejší. Mária však nepovolila. Mladý muž bol nesmierne sklamaný a veľmi nahnevaný. Siahol po noži a vyhrážal sa jej. Keď Mária volala o pomoc, on stratil sebaovládanie. Vrhol sa na ňu a viac ráz ju pichol nožom.
O niekoľko dní Mária zomrela vo veľkých bolestiach v nemocnici. Krátko pred smrťou svojmu vrahovi so srdca odpustila.

Čo možno robiť proti nečistým myšlienkam a túžbam? Krásne nás o tom učí aj don Bosco, ktorý hovorí: „Cez deň si vždy nájdi nejakú prácu, ale v noci sa ustavične modli, kým ťa nepremôže spánok.“

ADE
Evanjelium nás všetkých vyzýva predovšetkým k zvnútornenému zachovaniu Božieho zákona. Musíme si dať pozor aj my, ktorí sa pokladáme za praktizujúcich kresťanov, pretože sme často pokúšaní uchýliť sa k pokrytectvu, k rozporu medzi tým, čo počúvame, čo hovoríme, čo žijeme, čo robíme... Nie vždy je ľahké objaviť a odhaliť úmysly nášho srdca. Jedno nám ale musí byť jasné, a majme to vždy na pamäti, že Pán Boh nás pozná, vidí do nášho srdca, nakoľko sme úprimní v zachovávaní jeho prikázaní a zákona. Pri každom rozhodovaní teda zostúpme najprv do hlbín svojho srdca. Odtiaľ nech vo svetle pravdy vykročia na cestu naše rozhodnutia. Buďme vždy verní a Boh bude požehnávať každý náš krok po ceste spásy.

Amen.