„... odpustenie...“

Význam odpustenia pre našu spásu

AI
Ak ste pozorne počúvali evanjelium, určite tušíte, o čom budeme rozjímať. Samozrejme o odpustení. Odpustení, ktoré je veľmi dôležité a potrebné v živote každého z nás, a to nie len dnes, zajtra, pozajtra, ale vždy, v každej chvíli, v každom čase a v každej dobe, či už priaznivej alebo nepriaznivej, pretože odpustenie znamená milovať; a čo už môže byť potrebnejšie a dôležitejšie v živote každého z nás, ak nie milovať a byť milovaný.

KE
Potrebu a dôležitosť odpustenia dosvedčuje aj dnešný rozhovor Petra s Kristom. „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 21-22).

DI
Táto Kristova odpoveď na Petrovu otázku tvorí podstatu dnešného evanjelia. Práve touto odpoveďou a následným podobenstvom o sluhovi, ktorý nechcel odpustiť, poučuje Kristus Petra o odpustení, o hodnote odpustenia, o tom, koľkokrát odpustiť, ako odpustiť, a zároveň - prečo odpustiť. O tom, koľkokrát odpustiť, sa dozvedáme už z úvodného dialógu Petra s Kristom. „Pane, azda sedem ráz mám odpustiť svojmu bratovi? Veru, hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 21-22). Ponajprv však treba spomenúť, že mnoho vecí písaných v Písme svätom, vrátane čísel, netreba chápať doslovne, ale treba v nich vidieť symboliku. Aj číslo sedem, ktoré je mnohokrát uvádzané v Písme svätom, má svoj symbolický význam. Je to najkrajšie číslo u židovského národa, v židovskej symbolike, pretože predstavuje plnosť, svätosť, dokonalosť, úplnosť a hojnosť.
Možno si poviete, že ak číslo sedem má v židovskej symbolike takýto význam, prečo potom Kristus povedal Petrovi, že sedem ráz odpustiť je málo, a treba nie sedem ráz odpustiť, ale sedemdesiat sedem raz. Problém je v tom, že hoci Peter vnímal číslo sedem ako svätosť, hojnosť, plnosť a dokonalosť, zároveň ho však vnímal ako hraničné číslo. Vedel, že je potrebné sedem ráz odpustiť, teda mnoho a mnoho ráz, ale myslel si, že viac ako sedem ráz už nie je potrebné odpustiť. Keďže Kristus ako Boží Syn a Bohočlovek poznal toto Petrovo zmýšľanie, odmieta takúto zdanlivú, ohraničenú ľudskú dobrosrdečnosť, veľkodušnosť a ochotu sedemnásobne odpustiť, a preto hovorí: „Nie sedem ráz treba odpustiť, ale sedemdesiatsedem ráz.“ Čo znamená, že miera odpúšťania nie je obmedzená, ale neobmedzená, je bez hraníc a nezávisle od okolností je treba vždy odpustiť.
V podobenstve o sluhovi, ktorý nechcel odpustiť, Kristus vysvetľuje Petrovi to, ako treba odpustiť a prečo treba odpustiť. Snaží sa Petrovi povedať, že nestačí iba hocijako odpúšťať, ale je potrebné správne odpúšťať. A správne odpúšťať znamená odpúšťať zo srdca a z lásky. Pretože ak by niekto neodpúšťal zo srdca a z lásky, ale z nejakých iných dôvodov, napríklad aby ho iní videli, aký je dobrý a láskyplný, alebo aby sa ukázal pred svetom, a hoc by takto odpustil aj sedem ráz, nevyrovnal by sa ani zďaleka tomu, kto by odpustil iba raz, ale z lásky a zo srdca. Napokon sa mu Kristus snaží povedať, že tak ako sa nebeský Otec zmilúva nad každým hriešnikom a ustavične mu odpúšťa hriechy, tak sa má aj každý hriešnik zmilovať a odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti nemu prehreší. Lebo každý človek má byť tým, ktorý odpustenie nielen prijíma, ale zároveň odpustenie dáva. Ale ten, kto by však odpustenie iba prijímal a sám by svojmu bratovi neodpustil, skončí uväznený v tme podobne, ako nemilosrdný sluha v podobenstve, pokým svoj dlh nesplatí.

PAR
Práve sme počuli, ako Kristus vysvetľoval Petrovi, aké dôležité a potrebné je odpustenie v živote človeka. Počuli sme, ako ho Kristus poúčal o tom, koľko- krát odpustiť, ako odpustiť a prečo odpustiť. No tieto Kristove slová smerované Petrovi sú Kristom nasmerované aj k nám. Ježiš chce, aby sme aj my chápali, aké dôležité a potrebné je v našom živote vždy z lásky odpustiť. Ale chápeme to? Položme si otázku: Aký rozdiel je medzi odpustením, pri ktorom Boh odpúšťa hriechy človeku, a odpustením, pri ktorom človek odpúšťa prečiny svojim bratom a sestrám? Pravdupovediac, nemal by byť žiaden rozdiel, pretože tak ako z lásky a vždy odpúšťa Boh hriechy človeku, tak má aj človek vždy a z lásky odpúšťať prečiny svojim bratom a sestrám. No v skutočnosti je to inak. Rozdiel medzi odpustením z Božej strany a odpustením zo strany človeka je veľký. Veď si len porovnajme, koľkokrát a ako odpúšťa Boh nám a koľkokrát a ako my iným.
My, ľudia, sa často chováme ako egoisti a sebci... Snažíme sa byť spravodlivými a plne túžime po spravodlivosti. Pravdaže, nie vždy. Nie vtedy, keď sa jedná o nás, o naše konanie, ale iba vtedy, keď sa jedná o iných. Veď ak sa niekto prehreší voči blížnemu, nech ho stihne aj spravodlivý trest... Snažíme sa, aby každý dostal za svoje konanie to, čo mu patrí. Jednoducho povedané, hráme sa často na spravodlivých, ale pritom sme sami nespravodliví. Veď si vezmime len takú skutočnosť: Každý z nás sa dennodenne a mnohokrát vo svojom živote prehreší voči Bohu, či už svojimi slovami, skutkami alebo cez svojich blížnych. A čo vtedy urobí každý z nás? Určite nikto nepomyslí na spravodlivosť a nepoprosí Boha, aby mu dal za jeho hriechy spravodlivý trest, ale bude prosiť, aby sa nad ním Boh zmiloval a odpustil mu všetko zlé, čím sa proti nemu prehrešil. A Boh mu vo svojom milosrdenstve a vo svojej veľkej láske všetko odpustí. Ale na druhej strane stačí, keď sa niekto proti nám aj máličko prehreší, keď nám niekto nepoďakuje alebo si nás niekto dostatočne nevšíma, nectí a neprejavuje dostatok lásky, a momentálne zabúdame na to, o čo sme pred chvíľou Boha prosili, a namiesto toho, aby sme z lásky odpustili, voláme po spravodlivosti.
Nebuďme takí. Nebuďme nespravodliví. Lebo ak my budeme prijímať odpustenie, ale my neodpustíme, splní sa nám to, o čo aj v modlitbe Pána prosíme: Otče, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, ale neodpúšťaj nám naše viny, ako ani my neodpúšťame viny svojim bratom a sestrám. A čo nás bude potom čakať, keď Boh vyslyší našu prosbu? Pravdepodobne to, čo aj nemilosrdného sluhu v dnešnom podobenstve.

MY
Naozaj nebuďme nespravodlivými a nemilosrdnými. Nestaňme sa tými, ktorí nedokážu odpustiť svojim bratom a sestrám, ale staňme sa takými, akých nás chce mať Kristus - pokornými a milujúcimi, schopnými vždy a z lásky odpustiť, aj keby sa veľkosť previnenia našich bratov a sestier zdala neodpustiteľná.

K tomu, aby sa nám to darilo, nech nás povzbudí aj tento príbeh, ktorý sa odohral v jednej španielskej dedine v čase, keď v Španielsku nemilosrdne zúrila občianska vojna:
V celej krajine vládol strach a nepokoj. Urputné boje medzi národniarmi a červenou armádou prinášali so sebou aj mnoho skazy, ako boli horiace dediny, znesvätené kostoly a veľké množstvo mŕtvych. Keď raz po tvrdom boji oddiel národniarov čistil dedinu od nepriateľov, pri múre našli ťažko raneného a zomierajúceho príslušníka červenej armády. Nevšímali si ho, no on na nich zvolal: „Prosím, zavolajte mi kňaza.“
Nikto z oddielu mu nechcel pomôcť, iba v jednom z nich sa prejavil súcit a priviedol k nemu kňaza. Kňaz sa k ranenému súcitne sklonil a spýtal sa ho: „Chcete sa vyspovedať?“ Zomierajúci vojak odpovedal: „Áno, chcem.“ Predtým však, ako ho kňaz začal spovedať, opýtal sa: „Vy ste tunajší farár?“ Keď mu kňaz prisvedčil, vojak ťažko povzdychol a povedal s úzkosťou: „Bože môj!“ Trvalo dlho, kým kňaz odišiel od zomierajúceho. Keď ho vyspovedal, prišiel k hliadke a s námahou a trasúcim sa hlasom povedal: „Bratia, zaneste zomierajúceho do najbližšieho domu, aby nezomrel na ulici.“
Keď hliadka podišla k vojakovi a chcela ho odniesť, zomierajúci vojak naznačil rukou, aby počkali, a so slzami v očiach a veľkou radosťou povedal: ,, On mi odpustil a dal mi rozhrešenie.“ Jeden z národniarov mu však povedal: „Prečo by ti neodpustil, veď je to jeho robota!“ No zomierajúci vojak povedal: „Vy však neviete, čo hrozné som urobil. Ja sám som zabil tridsaťdva kňazov. Vždy, keď som prišiel do nejakej dediny, šiel som najprv na faru, aby som mohol zabiť kňaza. Podobne aj tu som to tak urobil. Kňaza som však na fare nenašiel, ale našiel som jeho otca a dvoch bratov. Opýtal som sa ich, kde je farár, ale oni nechceli prezradiť, tak som ich všetkých bez milosti zastrelil. Už chápete?! Tomu kňazovi, ktorý ma prišiel vyspovedať, som zabil otca a bratov, a on mi napriek tomu odpustil.“

ADE
V úvode sme si spomínali, aké dôležité a potrebné je odpustenie v živote každého z nás. Prosme teda všetci pri tejto svätej omši, aby sme vedeli vždy a z lásky odpustiť svojim bratom a sestrám, a tak dokázali Kristovi, že sme hodní nosiť jeho meno.

Amen.