„Verím v Ducha Svätého...“

AI
Kedy sme sa naposledy doma či medzi známymi rozprávali o Duchu Svätom? Čo vieme o Duchu Svätom?

KE
V Skutkoch apoštolov sa Pavol pýta niektorých učeníkov, či dostali Ducha Svätého, keď uverili. Odpovedali mu: „Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý“ (Sk 19, 2). Uvážme, či my, prítomní, by sme asi neodpovedali podobne...

DI
V škole sme síce počuli o Duchu Svätom, sme pokrstení a birmovaní, ale tým sa naše vedomosti a vzťah k Duchu Svätému v našom živote končia. A vskutku, každý jeden z nás ho potrebuje, pocítiť jeho prítomnosť, lebo žijeme v období veľkého rozvoja techniky, racionálneho zmýšľania a pôsobenia masmédií, ktoré chcú človekovi pomôcť objaviť čosi, čo by mohol opovážlivo nazvať pôsobením Ducha Svätého. Aby sme mohli lepšie pochopiť, objaviť a prijať Ducha Svätého, je potrebné, bratia a sestry, objaviť posolstvo Turíc. Turíce sú zavŕšením Veľkej noci, tajomstvom Pánovej obetnej smrti, zmŕtvychvstania a jeho vstupu do večnosti Otca v nanebovstúpení. Toto všetko sa udialo len preto, aby sa Boží Duch stal naším podielom. Všetky tieto udalosti smerovali k jedinému cieľu: zbaviť zem a človeka hriechu a očistenému svetu dať duchovného Boha. Preto sú Turíce dovŕšením Veľkej noci. Syn Otca vniesol do Otcovho sveta naše človečenstvo, preto sa zniesla láska Otca a Syna vo svätom plameni do našich sŕdc. Syn človeka zomrel podľa tela, preto každý z nás môže odteraz v Duchu Svätom žiť Boží život. Boh je náš. Daroval nám seba samého.

PAR
A toho Boha, ktorý sa rozdal, nazývame Duch Svätý. Je náš. Je v každom srdci, ktoré ho s vierou a pokorou hľadá a volá. Tak veľmi je náš, že vlastne už nemožno povedať, čo je človek, ak zároveň nepovieme, že Boh sám mu patri. Boh je náš. Toto je posolstvo Turíc, nádherné posolstvo sily, svetla a víťazstva, posolstva lásky. Boh, ktorý nás obšťastňuje sebou samým. Ak ho počujeme a veríme mu, vtedy je naše srdce také pokorné, že prijme dar, ktorým je sám Boh ako milosť, ktorú možno prijať len na kolenách z nemej otrasnosti, z takého Božieho zmilovania. Alebo je naše srdce také pyšné a seba isteže pokladá za najsamozrejmejšie na svete, že Boh nás navštívi svojou najosobnejšou láskou?

MY
Položme si otázky: Je naše srdce také spokojné, že sa opováži veriť v takú milosť, alebo také zbabelé a zúfalé, také unavené a prázdne, že sa dokáže presvedčiť len o vlastnej biede a bezmocnosti, lebo tieto treba okúsiť, kým vo vlastnenie Božieho Ducha treba veriť? Veríme v posolstvo Turíc? Nemusíme aj my volať s mužom v evanjeliu: „Verím, Pane, pomôž mojej nevere!“ (Mk 9,24)... Vždy znova a znova sa budeme musieť pýtať spolu s prvými pokrstenými po Petrovej turičnej kázni: „Čo máme robiť, aby Duch Svätý bol nám podielom, aby navždy zostal s nami?“
Táto otázka platí aj pre nás všetkých tu prítomných. Odpoveď znie: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Ducha Svätého“ (Sk 2, 38). Sme pokrstení, to je prvý skutok, ktorý na nás Boh vykonal. Ním nás uisťuje, že nám chcel dať Ducha Svätého, ktorý vanie, kadiaľ chce, a vo svojom milosrdenstve sa pohybuje po všetkých cestách sveta, aby sa aj tam zmocnil ľudí, a iste nájde aj nás a mnohých iných vo svojej milosti. Keď sa jeho skutok odohrá nielen v hĺbke nášho srdca, ale aj na tele, v slove a vo vode, kde sa vysluhuje krst, tam vieme, že Boh istotne kladie svoju ruku na človeka a vraví mu: „Si môj.“ Tu Boh vtláča svoju nezmazateľnú pečať do srdca človeka, tu Otec vkladá svojho dobrého Ducha ako svätú silu a božský život do hĺbky bytosti. Boh si nás už v prvých dňoch nášho života slávnostne a verejne privlastnil a rozlial v našich srdciach Ducha svojej lásky. On v krste prehovoril do nás všetkých: „Si môj syn a svätý chrám môjho vlastného Ducha.“ A sladký Duch drahého Boha je v hĺbke nášho života. Vo vnútri, kam nič iné neprenikne.
Sme pokrstení, ako som už v úvode spomenul, a hoci sa krstný list nachádza na prvých stránkach kníh nášho života, to neznamená, že Duch Boží je v nás a už ho nepotrebujeme vzývať. A preto sa musíme nanovo otvárať, denne sa k nemu viackrát obracať, robiť pokánie.

Ale ja, takzvaný dobrý kresťan, vo vlastnom živote často mám dojem, že ma Boží Duch opustil, a vo vlastnom živote a v živote Cirkvi často málo ho pociťujem a okolo seba objavujem... Tento dojem často môže byť oprávnený. Ale v tomto dojme je väčšinou čosi mylné. Mylné preto, lebo nám chýba oko viery, aby sme videli Ducha v nás a v Cirkvi. Aj keď cítime, ako málo sme ozajstní duchovní ľudia, zväčšia sme v zajatí nesprávnych predstáv o Božom Duchu a o jeho pôsobení v nás a v Cirkvi.
Predovšetkým tu potrebujeme denne novú zmenu a obrátenia. Možno niekedy hľadáme jasnosť neochvejnej viery a jej rozhodnutie. Myslíme si, že hľadáme Ducha viery, a pritom hľadáme len jas pozemskej samozrejmosti namiesto istoty Ducha, ktorý prebýva v tme viery. Údajne hľadáme moc Ducha, ktorý víťazí nad svetom, a v skutočnosti požadujeme presvedčivé uplatnenie Božieho kráľovstva, čo nás odbremení od toho, aby sme v trpezlivosti a zhovievavosti vytrvali až do konca. Nazdávame sa, že hľadáme Ducha Božej moci, a pritom si žiadame vládu sveta namiesto moci Ducha Svätého, ktorý sa až do konca a s vytrvalou láskou uchádza o srdcia ľudí, o ich slobodnú lásku. Vraj hľadáme slobodu Božích deti v duchu slobody, a v skutočnosti požadujeme neviazanosť pre našu ťažkopádnosť a pozemskú myseľ. Myslíme si, že hľadáme Ducha slobody, a pritom hľadáme len zvrátenosť, ktorá na človeka kladie putá vlastného egoizmu tým, že ho oslobodzuje od iného namiesto toho, aby ho viedla k slobode ducha a nezištnej láske k Bohu. Vraj hľadáme Ducha svätej radosti, a v skutočnosti chceme pokojnú zábavu, potešenie, obveselenie, ktoré nás ušetrí od toho, aby sme aj my ronili Kristove slzy a slzy pokánia. Údajne hľadáme Ducha, ktorý oživuje, ale v skutočnosti chceme len bezduchosť, ktorá nám klade život tam, kde je smrť, aby nás tak odlákala od toho života, ktorý sa získava smrťou.

Keď v tomto všetkom zmeníme zmýšľanie a denne ho budeme meniť, keď nebudeme mylne vysvetľovať svoje životné skúsenosti (ako sa nám Boží Duch sám „vzdialil“ a „zoslabol“), keď sa z nich poučíme a pochopíme, že vždy znova a znova hľadáme Božieho Ducha na nesprávnom mieste a nesprávnym spôsobom, keď spoznáme, že ho vždy znova a znova chceme zamieňať s niečím iným..., potom znova a znova so zarážajúcou radosťou zbadáme: Je so mnou Duch viery v temnote. Duch víťazstva v slabosti. Duch slobody v poslušnosti. Duch radosti v slzách. Duch večného života uprostred smrti. Potom nás v povinnostiach každodenného života napĺňa istota, že on je tu so mnou. Potešuje a posilňuje, lieči a pomáha, dáva mi pevnú nádej večnosti. On mení moje zmýšľanie, ale musím sa dennodenne modliť o Ducha Svätého.
Na Turíce zostúpil Duch na tých, čo sa modlili. On je Duch milosti, nezaslúžený dar milosti, nevyspytateľný zázrak Božej lásky. On je vždy a v každom okamihu, ostáva slobodným darom zhora. Keď človek očakáva, hoci sám od seba nesmie nič očakávať, keď počíta s nevypočítateľným, keď volá toho, ktorý nemá meno, keď dôveruje bez toho, aby sa odvolal na niečo, čo je v ňom samom, vtedy sa modlí, modlí o Ducha Svätého. A tam Duch prichádza, azda tíško a nebadane. Prichádza nie preto, lebo sa človek modlí, ale preto, lebo nás miluje. Nie preto, lebo my sme dobrí, ale preto, lebo on nás chce milovať. Duch prichádza, lebo v modliacom sa Boží Duch volá seba samého.
Nech sa teda v nás modlí poznanie nášho bezprávia pred Bohom, nech sa v nás modlí naša bezmocnosť, nech sa v nás modlí aj naša hriešnosť, ktorá nám zaráža reč, nech sa v nás modlí naša bieda, bezmocnosť a tma, naša necitlivosť pre Boha a jeho svätú lásku, nech sa aj ona modlí v nemej vytrvalosti, nech sa v nás všetko modlí o Otcovho a Synovho Ducha.

ADE
Zjednoťme sa v modlitbe a prosme Ducha Svätého, aby zakotvil v každom z nás.
Príď, Duchu, Duch Otca a Syna. Príď, Duch lásky, Duch detstva, Duch pokoja, dôvery a sily a svätej radosti. Príď, ty tajomný klenot v slzách sveta. Príď, ty víťazný život v smrti zeme. Príď, ty Otec chudobných, ty Tešiteľ stiesnených. Príď, ty Svetlo večnej pravdy. Ty si Láska sama. V tebe je nám Boh Otcom, lebo ty v nás voláš: Abba, drahý Otec! Ďakujeme ti, ty Oživovateľ, ty Svätý Duch, že v nás prebývaš, že ty sám si chcel byť v nás pečaťou živého Boha, že sme jeho vlastníctvom.
Zostaň s nami. Neopusť nás. Neopusť nás v trpkom životnom boji. A neopusť nás ani na konci, keď nás všetko opustí. Veni Sancte Spiritus.

Amen.