„... verím v svätú Cirkev katolícku...“

Poukázať na nepremožiteľnosť Cirkvi

AI
Každý z nás už isto zažil vo svojom živote poriadnu búrku. Nemyslím tým obraznú búrku v podobe vytočenej manželky, nervózneho manžela či rozhnevaného nadriadeného, ale normálnu, klasickú prietrž mračien, hromy- blesky a s tým spojený strach a takú malú dušičku, či sa nám niečo nestane. No už málokto z nás zažil takúto búrku na mori. Rozbesnené vlny narážajú na trup lode, ktorá sa kymáca sem a tam, a kormidelník má čo robiť, aby ju udržal nad hladinou.

Jeden múdry muž raz povedal: „Je potešením byť v člne, ktorým je Cirkev poznačená búrkami, keď sa vie, že sa nepotopí.“ Áno, budeme dnes rozprávať o loďke, ktorá sa aj napriek búrkam nikdy nepotopila - budeme rozprávať o Cirkvi.

KE
V evanjeliu čítame Ježišovu otázku a Petrovu odpoveď: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ A Ježiš akoby na tomto základe, na tomto vyznaní Petra, zakladá svoju Cirkev: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18).

DI
Ježiš postavil svoju Cirkev na skale, Petrovi, na základe jeho vyznaní, že On je Mesiáš. Celá Cirkev stojí a padá na tomto vyznaní, celá Cirkev stojí a padá s Ježišom. Čiže má božský pôvod. No zároveň je zverená ľuďom, pozostáva z ľudí a aj je pre ľudí. A z toho pramení jej ľudský pôvod. Teda je to božsko-ľudská ustanovizeň. Z božskej stránky vyplýva jej pevnosť, stálosť, nezničiteľnosť a z ľudskej jej nestálosť, slabosť a náklonnosť na zlé. No Ježiš prisľúbil, že božský prvok v nej nikdy nezanikne.
Vtipne to povedal jeden kardinál, ktorý na vyhrážku Napoleona, že môže zničiť Cirkev, odpovedal: „Pane, to sa nepodarilo za osemnásť storočí ani nám, kňazom.“
Čiže aj keď sme len ľudia omylní a náklonní na zlé, ani keby sme chceli, Cirkev by sme nemohli zničiť. Prísľub Krista o pevnosti Cirkvi, o jej stálosti a nezničiteľnosti, je taký jasný a suverénny, že to až vyráža dych.
Cirkev je pre všetkých ľudí. Nielen pre vyvolených. Každý je pozvaný, aby sa do nej začlenil. A to sa stáva pri krste. Krstom sa stávam členom Cirkvi, členom s určitými právami a povinnosťami.

PAR
Ježiš prišiel na svet pred dvetisíc rokmi. Prišiel, aby nám pomohol z nášho biedneho a hriešneho položenia. Prišiel, aby nás vykúpil. To aj uskutočnil na konci svojho života svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. No nebola to len akási jednorazová udalosť: prišiel, vykúpil, odišiel a bodka. Táto udalosť bola až príliš významná a dôležitá na to, aby sa vmestila len do obdobia tridsiatich troch rokov Ježišovho života a pôsobenia na tejto zemi.
Bolo to snáď len tých niekoľko málo ľudí, ktorí mali to šťastie byť s Ježišom, dotýkať sa ho, hovoriť s ním, či jednoducho žiť s ním? Čím si to zaslúžili? Čím si zaslúžili výsadu byť tak blízko, tak bezprostredne s Bohom? Prišiel Ježiš na to, aby sa stretol a urobil šťastnými len tých ľudí, s ktorými prišiel do styku počas svojho pozemského života? Nebolo to málo?
Áno, Ježiš žil tu na zemi len tridsaťtri rokov, a aj to len tri roky verejne. Bolo by to dosť málo, keby to boli len tri roky. Tri roky, rozlúčka a oznámenie, že sa s nami stretne až na konci sveta...
Ježiš sa chce stretnúť s každým človekom. Nielen s apoštolmi a ľuďmi, ktorí žili v tom čase a na tom mieste v Palestíne pred dvetisíc rokmi. Ježiš je tu pre všetkých. Nemusíme sa tomu čudovať, že on to dokáže. Je Boh a tomu je možné všetko.
A tak dal apoštolom prísľub, že im pošle Ducha Svätého. Je to tajomstvo, ale kde je Boh Otec, tam je i Boh Syn, aj Boh Duch Svätý. Čiže znovu prišiel, hoci už nie vo fyzickej podobe, v akej žil na zemi, ale ináč. No prišiel, a tým sa stal ľuďom blízkym a dosiahnuteľným. Apoštoli vo večeradle spolu s Máriou sa stali základom pre Cirkev - tú Cirkev, o ktorej Ježiš povedal, že ju nepremôžu ani pekelné brány.
Viditeľnou hlavou tejto Cirkvi sa stal apoštol Peter a po ňom ďalší a ďalší nástupcovia. To, že Cirkev má svoju viditeľnú hlavu, svedčí o znaku jej pravosti a o tom, že v poslušnosti tejto hlave sa udržuje jej jednota a pevnosť.
Dovtedy bolo tým pravým náboženstvom výlučne náboženstvo židovské. Židia boli tí, ktorí jediní mohli povedať: „Len my máme jediného pravého Boha.“ No vznikom Cirkvi boli pozvaní všetci ľudia do spoločenstva jediného pravého náboženstva - kresťanstva. Už niet obmedzenia, kto môže alebo nemôže byť kresťanom, pretože kresťanom môže byť každý. Kristus to tak chcel. To on chcel otvoriť k sebe dvere pre všetkých ľudí celého sveta.

MY
Často vo svete počúvame, že Cirkev by mala robiť to a to, že zanedbáva to a to, mala by sa viac sústrediť na to a to, nestarať sa do toho a toho... Často sa Cirkev chápe ako chladná, suchá a konzervatívna organizácia niekoľkých ľudí, ktorí hovoria svetu, čo by mal a čo by nemal robiť. Zabúda na to, že Cirkev - to je život, to sme my sami.
Cirkev je tu pre ľudí, pre ich dobro, nie pre zlo. Cirkev, to nie je policajt, čo kontroluje rýchlosť na ceste a keď ju niekto poruší, s radosťou vyberá pokuty. Je skôr dopravnou značkou, ktorá ukazuje smer, uľahčuje cestu a ochraňuje pred prípadnými nehodami na tejto ceste. Čiže je tu v zmysle pomáhať dosiahnuť cieľ - nie sťažovať jeho dosiahnutie.
V Cirkvi sa stretávame s Kristom. Cirkev je cesta ku spáse - chce, aby všetci ľudia boli spasení práve prostredníctvom Cirkvi, ustanovizne, kde sa prepája božské s ľudským. A to ľudské by nás nemalo nikdy odradiť.

Jeden farár raz rozprával o Cirkvi. Keď skončil, hlásil sa ktosi o slovo a hovoril: „To sú všetko pekné reči. Poznám však katolíckych kňazov, ktorí nežijú s chudobnými, ale sami sa obohacujú. A poznám aj katolíkov - mužov, ktorí svoju ženu oklamali. Táto Cirkev hriešnikov sa mi nepáči.“
Páter odpovedal:
„Máš úplnú pravdu, ale spýtam sa ťa teraz jednu vec. Možno sa mýlim, ale nie je golier na tvojej košeli trocha špinavý?“
„Áno, je.“
„Povedz mi: je špinavý preto, lebo si nepoužil mydlo, ktoré na to nestačí?“
„Nie,“ odpovedal diskutér, „nepoužil som žiadne mydlo.“
„Vidíš. Aj katolícka Cirkev má jedno celkom výnimočné mydlo: evanjelium, sviatosti a modlitbu. Čítať a žiť evanjelium, dôstojne pristupovať k sviatostiam a dobre sa modliť, to je obdivuhodné mydlo, ktoré nám všetkým pomáha k svätosti.“

Nie sme všetci svätí, pretože sme si nezvykli toto „mydlo“ dostatočne používať. Skúsme urobiť Cirkev lepšou tak, že sa polepšíme my.
Pomodlime sa teraz modlitbu, ktorou to môžeme začať: „Pane, prijmi ma takého, aký som, s mojimi chybami, s mojimi nedostatkami, a urob ma takým, akým ma ty chceš mať.“

ADE
Nech viera v nezničiteľnosť Cirkvi nás poháňa, aby sme sa snažili a pomáhali budovať jednotu a pevnosť Cirkvi. Práve tým, že začneme od seba. Nie kritikou tých druhých, ale snahou o vlastnú svätosť. Keďže Cirkev tvoríme my, posväcovaním seba budujeme aj svätosť Cirkvi.

Amen.