„Verím... v život večný.“

Poukázať na smrť ako nie na koniec, ale ako na začiatok nového života, či jeho pokračovania

AI
Odchod z tohto života je pre nás vo väčšej miere tabu aj napriek tomu, že mnohí z nás už majú skúsenosť svedka z udalosti smrti nejakého človeka. Nedokážeme tento priestor nášho života v podstate veľmi dobre chápať, aj keď sa nás bytostne dotýka. Prečo je to pre nás také nedostupné? Pravdepodobne však ešte väčším tabu pre mnohých je viera v to, čo je za touto hranicou. Prijať vieru v túto skutočnosť je veľakrát celoživotným procesom.

KE
Ten, v ktorého verili, veria a budú veriť, hovorí implicitne o viere a explicitne o forme tohto života vo výroku pre všetkých: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili. A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“ (Mt 25, 45-46). Je to odpoveď v pozitívnom význame. On nás neposiela do života alebo trápenia, ale pritom hovorí jasne podmienky pre smer života i pre smer trápenia. My sami sa rozhodujeme pre danú skutočnosť, pre daný smer po tomto živote.

DI
S vierou a formou posmrtného života sa ľudia trápia, odkedy sú na svete.
Hebrejský národ v čase Starého zákona vieru v túto skutočnosť mal vyriešenú. Túto vieru formovali hlavne patriarchovia a proroci. Oni verili v posmrtný život, len problémom pre nich bola forma tohto života. Spočiatku verili, že i posmrtný život prebieha na zemi, ale s tým rozdielom, že len spravodliví ho budú žiť, a to v hojnosti materiálnych darov, kým nespravodliví sa už vôbec k tejto forme života nedostanú. Potvrdením toho sú aj tzv. Múdroslovné knihy, ktoré sa k téme večného života radikálne približujú aj tým, že hovoria o ideáli ľudského života, a to tak, že nepohŕdajú pozemskými hodnotami, ale pritom vyzdvihujú duchovné hodnoty (Múdr 7-9).
Aj reč o bezbožných, pre ktorých jestvuje istá smrť, je tiež náznakom nadčasového rozmeru týchto kategórií. Až neskôr sa postupným vplyvom prorokov vytvára forma posmrtného života v prítomnosti Toho, ktorý stanovil podmienky pre smer života alebo trápenia. Prvú rozhodujúcu zmienku o forme večného života a odplate za zlo a dobro vyslovuje autor druhej knihy Machabejcov. Opisuje v nej mučenie siedmich bratov kvôli neporušeniu tradície a zákonov otcov (2 Mach 7). Myšlienka ešte nie je vyjadrená jasne a dokonale, pretože sa týka iba mučeníkov. Jasnosť v tomto prinášajú až autori Novozákonných kníh.
Okolité národy Hebrejov mali taktiež určitú formu viery a predstavy posmrtného života, čomu nasvedčujú ich pohrebiská. Pochovávali svojich pozostalých do základov domov alebo pod podlahy izieb, aby zostávali s nimi a ochraňovali ich. To poukazuje na ich vieru v posmrtný život.

PAR
Pozrime sa však na fenomén smrti a života po ňom z pohľadu filozofie. Nakoľko však filozofia pracuje iba s prirodzeným rozumom, tak jej možnosťou zaoberania sa tejto problematiky je iba z pohľadu vnímania času, ktorý môžeme rozčleniť do troch kategórií: časnosť, večitosť a večnosť.
Časnosť, čo je vlastne čas, je plynulé a súvislé trvanie bytia v postupnosti, ktoré malo začiatok a bude mať aj koniec svojho jestvovania. Čas vlastnia všetky stvorené materiálne bytia, v ktorých prebiehajú zmeny v podstate aj navonok (z dreva popol, z ovocnej šťavy víno, z ľudského tela prach).
Večitosť je súvislé trvanie bez postupnosti, ktoré malo začiatok, ale nebude mať koniec. Večitosť vlastnia všetky stvorené nemateriálne bytia, čiže stvorení duchovia, aj ľudské duše, ktoré sú nemeniteľné v podstate svojho bytia, ale sa menia ich vonkajšie vlastnosti (napr. naberanie zručnosti, vedomosti).
Večnosť je najdokonalejšie trvanie bez postupnosti, bez začiatku a bez konca. Večnosť vlastní jedine Boh, v ktorom sa nemení ani podstata, ani vonkajšie vlastnosti, lebo vždy všetko vlastní v najplnšej miere.
Všetky tieto skutočnosti sa dotýkajú človeka v rôznych intenzitách a možnostiach, ale najviac sa ho dotýka večitosť. Človek má svoj počiatok, ale nebude mať svoj koniec, či už žil spravodlivo alebo nespravodlivo. Nebude mať koniec jeho duchovná stránka, ktorá sa skladá z rozumu a slobodnej vôle.

MY
Už aj dnešná seriózna moderná veda uznáva, že svet a vesmír mali svoj počiatok, ktorý je zaznačený v knihe Genezis v hebrejskej Biblii. Tento počiatok nazývajú „big-bang“ – „veľký tresk“. V tomto momente vznikol, čiže bol stvorený, prvý atóm. Odvtedy prešlo asi 15 miliárd rokov. Z toho je človek na Zemi asi pol miliardy rokov. Každý človek však žije len určitý počet hodín, dní, mesiacov alebo rokov. Nikto z nás tu nie je, a ani nebude, večne v tomto ľudskom tele. Príde smrť. Avšak príde aj koniec sveta a vesmíru. Už starí Gréci boli presvedčení, že hmota nemôže byť večná, lebo sa neustále mení, a to, čo sa mení, raz sa musí zmeniť v nič. Je jasné z pozorovania vecí okolo nás, že raz nastane koniec.
Tu sa však vynára otázka: Človek zomrie, nastane koniec sveta a vesmíru, ale čo bude ďalej s človekom, lepšie povedané, s jeho dušou? Zanikne, prevtelí sa, či bude v čomsi pokračovať? My vieme veľmi dobre z vlastnej skúsenosti, že žiaden deň, príhoda, okolnosť sa už nevráti. Smer nášho putovania je lineárny, a nie chronologický. A tak našou úlohou je veľmi správne využiť čas v tomto lineárnom putovaní - nazývaný „kairos“. Je to čas milosti daný nám zo strany Toho, kto určil podmienky pre život po smrti. Uznať svoju smrť je zároveň uznať aj život nekončiaci sa našou smrťou. Ona je len prechodom, bránou do ďalšej etapy nášho bytia. Aký bude tento život? Taký, aký nám ho dajú? Alebo aký si ho zaslúžime? Alebo aký sme sa rozhodli žiť už tu na zemi?
Áno! Ten po smrti je len pokračovaním toho, aký sme ho žili tu na zemi, a to v prístupe k nášmu blížnemu, bratom a sestrám, k Bohu. Nie je lepšie na tomto svete 80 rokov sa zapierať, trpieť, odporovať zlu, robiť dobré skutky a následne celú večnosť žiť v pokoji, porozumení a láske? Alebo je lepšie na tomto svete žiť bez lásky, porozumenia, v hrubosti voči iným a následne celú večnosť trpieť a žiť vo výčitkách svojho vlastného svedomia, svojich vlastných nedostatkov? Veď čo je to 80 rokov oproti večnosti, ktorá sa nikdy neskončí!
Celá táto skutočnosť je potvrdená v Knihe kníh – Biblii. A nielen veda či filozofia, ktorá za tento obzor už nedokáže hľadieť, nás môže napĺňať zmyslom života, lebo pravý zmysel života sa napĺňa až po smrti. Potvrdil to aj Ten, ktorý dal podmienky pre naše smerovanie po smrti.

ADE
V jednej kresťanskej veľkonočnej piesni sa spieva: Kde je, smrť, tvoje víťazstvo, kde je tvoja sila? Odpoveď znie, že na kríži nad ňou zvíťazil Pán. Tieto slová, ktoré vychádzajú z vnútornej túžby i z potvrdenej skutočnosti, jednoznačne vyvracajú mimobiblický sumerský epos O Gilgamešovi, v ktorom sa hovorí o treste pre človeka, ktorý neobstál v skúške pred bohmi. Aj v iných mimobiblických eposoch sa píše o tejto skutočnosti, ale ani v jednom nie je nádej na vyslobodenie zo smrti okrem biblickej skutočnosti. Tu je jednoznačne potvrdená aj uskutočnená porážka trestu človeka, a tou je smrť, lebo človek tiež vstane z mŕtvych. Nezostane naveky mŕtvym. Veď v každom jednom človekovi je túžba po nesmrteľnosti, ktorá to nepriamo potvrdzuje. A tak využime dobre svoj čas, lebo čas je cenou večnosti. Strácať čas znamená strácať Boha.

Amen.