„... vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho...“

Naše miesto je v nebi

AI
Uvedomili ste si niekedy, ako vyzerajú naše lúčenia? Ako sa správame? Je viac tých bolestných alebo radostných? Pre učeníkov bolo lúčenie radostné! Veď čítame:

KE:
„Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema“ (Lk 24, 51-52).

DI
Prečo boli učeníci takí naradostení? Ako chápali Ježišov odchod, vystúpenie na nebesia? Ježiš sa učeníkom štyridsať dní zjavoval a hovoril im o Božom kráľovstve (Sk 1, 3). Jedol s nimi, pil, ale prichádzal aj cez zatvorené dvere. Ako je to možné? Jeho telo bolo oslávené už od chvíle zmŕtvychvstania. No jeho sláva ostala ešte zahalená výzorom obyčajnej ľudskej prirodzenosti. Vysvitá to z jeho tajomných slov Márii Magdaléne: „... veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20, 17).
Učeníci potrebovali tento čas lásky. Čas nazerania do Kristovej oslávenej tváre. Počas tohto obdobia im nerozdával dary. Skôr vydával zákony a pripravoval štruktúru svojho mystického tela, Cirkvi. Mojžiš sa postil skôr, než predložil ľudu Zákon; Eliáš sa postil štyridsať dní pred obnovením Zákona; vzkriesený Ježiš teraz štyridsať dní kladie piliere svojej Cirkvi a predkladá nový evanjelizačný zákon. Každým stretnutím s Ježišom sa zväčšovala viera apoštolov a rástlo odhodlanie kráčať ďalej spoločne. Práve z tohto zážitku viery žila mladučká Cirkev v Jeruzaleme. Preto boli plní radosti, keď ich žehnal a vystupoval do neba. Boli plní nádeje, že ako údy jeho tela sa tam tiež raz dostanú. Veď im povedal: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Učeníci boli teda vyzbrojení novou vierou, nádejou a láskou.

PAR
Ježiš nechcel, aby sa naše myšlienky pripútavali len na zem. Koľkokrát ho chceli korunovať na zemi za kráľa? On im to však nedovolil. Vedel, že jeho kráľovstvo je väčšie a trvácnejšie, ako to pozemské. On je kňazom, prorokom a kráľom večného kráľovstva, nie pozemského. Preto dopustil, že sa mu vysmievali ako prorokovi – zaviazali mu oči a pýtali sa ho, kto ho udrel. Vysmievali sa z neho ako z kráľa. Obliekli mu plášť kráľovskej farby a namiesto žezla mu dali do ruky trstinu. Smiali sa z neho ako z kňaza, keď ho vyzvali, aby zostúpil z kríža. Dnes počujeme, ako sa mnohí smejú zo Svätého Otca Jána Pavla II.
Hovoria: ,,Nech odstúpi, nech to nechá mladšiemu! Čo môže ešte urobiť?!“ Čo môže ešte urobiť? Stále je pre nás svedkom pevnej viery, nádeje a lásky. Sám povedal: ,,Z kríža sa nezostupuje, na kríži sa umiera.“ Aj náš život je často plný bolesti a trápenia. Plný sklamania a odmietnutia. Pozrime sa však sami do svojho vnútra a pýtajme sa, či sme dosť trpezliví. Pýtajme sa, či sme ochotní odumrieť tomuto svetu. Pýtajme sa, či veríme! Ak áno, potom nám nebude vadiť, keď hneď neuvidíme ovocie svojej práce. Ježiš objal kríž a bol na nebo pozdvihnutý. Veril, že jeho smrť prinesie ovocie. Zrno prinesie úrodu, iba ak odumrie. Všetkým je nám ťažké povedať: „Verím!“, keď nesieme kríž. Ale napriek tomu my to vyznávame. Kedy? Keď recitujeme Krédo – Verím v Boha. Vtedy vyznávame, že Ježiš vystúpil na nebesia. Naša viera nie je márna, lebo máme Krista, ktorý nás predišiel. Nenecháva nás samých. On sám ostáva medzi nami v Cirkvi, ktorú založil. Je cestou do neba. Ona je viditeľným zhromaždením, ale aj duchovným spoločenstvom. V nej sa uskutočňuje tajomstvo nášho zjednotenia s Bohom. Môžeme povedať, že v Cirkvi sa realizuje celý Boží plán – utváranie spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou.

Na hodine náboženstva som sa opýtal detí: ,,Kto z vás chce byť svätý?“ Nesmelo sa zodvihlo niekoľko rúk a ostatní na nich zazerali. Potom som sa opýtal: „Kto z vás chce ísť do neba?“ Tu sa začali predbiehať, všetky ruky vystreľovali hore a vykrikovali: „Všetci, všetci!“ Deti mali predstavu, že byť svätý je ťažké.

Možno si mysleli, že musia od rána do večera kľačať a modliť sa. Vôbec nie. Boh chce, aby sme s ním boli všetci v nebi. Všetci, ako tu sedíme. Nežiada od nás nemožné. Nechce, aby sme sa cítili ako otroci. Naša nábožnosť a cesta k nemu má vychádzať z prirodzenosti. Nečakajme na zázračné znamenia, nebuďme smutní, ak nič zvláštne nezažívame. Ježiš nás chce viesť do neba cez malé kroky, jednoduché denné rozhodnutia. Je nám naklonený. V nebi bez prestania vykonáva svoje kňazstvo a prihovára sa za nás (Hebr 7, 25).
Raz sa ma jeden neveriaci chlapec opýtal: ,,Čo vy tam budete robiť v tom nebi? Budete tam mať bazén a televízor?“ Bratia a sestry! Čo je bazén a televízor oproti tomu, čo nám Boh pripravil? Vo Svätom písme čítame: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Určite to bude radosť, ktorej sa nevyrovná žiadna radosť tohto sveta. V nebi je Kristus stredom, hlavnou postavou, hlavným vykonávateľom liturgie, ktorá v nebi uctieva Otca. Ježiš sedí po pravici Otca. To znamená, že mu patrila Božia česť a sláva už pred všetkými vekmi. Po tom, čo sa stal človekom, zomrel za nás, vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia, sedí po pravici Otca aj s telom. Jemu bola odovzdaná moc, sláva a kráľovstvo; jemu slúžili všetky národy, kmene a jazyky! Jeho vláda je vláda večná, ktorá nezanikne, a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené.

MY
Boh si to všetko nechce nechať pre seba! Pozýva každého jedného z nás, aby sme sa s ním tešili naveky. Nielen hodinu, nielen deň, nielen rok, ale naveky. Viete, prečo hovorím - každého jedného z nás? Lebo Ježiš je hlava a my sme jeho údy. Jeho tajomné telo. Každý z nás je iný. Niekto vie opraviť auto, iný vyrobiť stoličku, ďalší namaľovať obraz. Sme odlišní. Vďaka Bohu! Keby vedel každý len maľovať obrazy, nevozili by sme sa na autách. Každý z nás je nejaký úd tela. Jeden oko, druhý ucho, ďalší ruka. Boh chce, aby bolo celé telo s ním. Telo, to je Cirkev. Ježiš založil Cirkev, lebo chcel, aby sme si pomáhali na ceste k nemu. Držme sa Cirkvi, držme sa navzájom a tešme sa na stretnutie s Ježišom ako apoštoli, keď ich žehnal a odchádzal. Radujme sa, lebo Ježiš má pre každého jedného pripravené miesto a prihovára sa za nás.

ADE
A tak sa spoločne modlime. Ježiš, ďakujem ti za nádej. V nádeji na budúci život s tebou chcem užívať všetky časné veci. Prečo by som mal túžiť po bohatstve ja, keď ty si bol chudobný? Prečo by som mal túžiť po sláve a moci v očiach ľudí, keď ty si sa zriekol slávy tohto sveta? Prečo by som mal v srdci živiť horlivú nádej na dokonalé šťastie v tomto živote, keď taká nádej privádza k zúfalstvu?! Prečo by som mal dôverovať tomu, čo môžem zovrieť prstami, keď smrť uvoľní moje zovretie a taká nádej bude márna? Nie, Ježiš! Ja dúfam v to, čo žiadne oko nikdy nevidelo.

Amen.