Priviesť novokrstenca ako aj ostatných veriacich k hlbokému uvedomeniu si potreby spojenia s Kristom a Cirkvou.
AI
Každý z nás niekde vyrástol, patrí do nejakej rodiny, či spoločenstva. To sme si priniesli na svet ako niečo, čo sme zdedili. Postupne, ako sme rástli, uvedomovali sme si, že patríme aj do iných spoločenstiev: do farnosti, diecézy, do celej všeobecnej Cirkvi. Je pre nás veľmi výhodné, že niekam patríme. Môžeme sa z toho spoločenstva veľa učiť, prijímať, ale aj naopak dávať to, čo máme, iným. Takto funguje aj výmena dobier v spoločenstve Cirkvi.
KE
Milí priatelia, drahý krstenec Stanislav, krstní rodičia dnes sme v Evanjeliu počuli Kristove slová, ktoré pred svojím umučením adresoval svojím učeníkom. „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).
DI
Ježiš sa prirovnáva k viniču. Nie je to náhodné. Tento ker bol v myslení orientálneho človeka symbolom plnosti života a hojnosti. Názorne to vidíme napríklad pri vstupe Izraelitov do zasľúbenej zeme. Vyzvedači, ktorých poslal Mojžiš a starší ľudu, aby prezreli Kanaán, jeho obyvateľov, územie a možnosti jeho zaujatia priniesli ako znak bohatej úrodnosti krajiny veľký strapec hrozna. Bolo to pre nich veľmi výrečné znamenie hojnosti, bohatstva a Božieho prísľubu (porov. Nm 13,23).
V epoche Starého zákona bol vinič taktiež symbolom vyvoleného národa. Izrael bol vinicou Pána. On sa o ňu staral uprostred mnohých národov. Výslovne to potvrdzuje prorok Izaiáš. Píše: „Vinicou Pána zástupov je dom Izraela” (Iz 5, 7a). Môžeme povedať, že je to najvznešenejší symbol Vyvoleného národa. Ježiš vo svojich podobenstvách často hovorí o viniči. Aj Izraelský národ označuje týmto výrazom. Pritom však hovorí, že tento vinič uschol a už neprináša ovocie, čím sa oddelil od svojho Boha. Namiesto neho vzťahuje tento symbol na Božie kráľovstvo, na nebo. Taktiež stotožňuje s pravým viničom svoju osobu. Tým povedal svojím súčasníkom veľmi veľa, lebo už oddávna bol v mysliach Židov vinič aj symbolom Mesiáša, ktorého tak túžobne očakávali. Tým sa teda Ježiš s ním stotožnil. V Novom zákone tiež nájdeme vyjadrenia, v ktorých sa aj Kristova Cirkev prirovnáva k vinici a viniču. Vtom je vyjadrená úzka spojitosť Krista a Cirkvi. Vinič bol v Ježišovej dobe taktiež symbolom znovuzrodenia, čo veľmi dobre charakterizuje našu dnešnú slávnosť, keď prijímame do Kristovej Cirkvi nového člena, ktorý sa znovuzrodí z vody a z Ducha Svätého a bude akoby naštepený na vinič, ktorým je Kristus a jeho Cirkev.
Kristus stotožnením sa s viničom, naznačuje, že je pre svojich učeníkov a všetkých veriacich v neho jediným žriedlom života a jednoty. On je viničný kmeň, na ktorý sa majú napojiť všetci kresťania. On je pravý vinič, lebo prináša bohatú úrodu. Podmienkou pre nás, aby sme mohli tiež prinášať úrodu je spojenie sa s kmeňom – s Kristom. To je životodárna jednota. Spojenie s ním znamená spojenie absolútnej, dokonalej slobody a slobody relatívnej, nedokonalej. Máme sa nasmerovať tam, kde je On a to nie len vonkajškovo, ale vnútorne, v srdci. Je potrebné prijať konkrétny Ježišov program. Napojenie na Krista musí byť životné a bytostné. Je to akoby vzájomné splynutie – On v nás a my v Ňom. Toto vnútorné a stále spojenie sa s ním a prinášanie dobrých plodov je podmienené. Bez neho to nemôže ísť. Žiť v Kristovi neznamená, že už nemôžeme padnúť. Aj svätý apoštol Peter padol, ale vrátil sa opäť ku Kristovi, opäť sa spojil s Ním.
Iniciatíva prichádza od Ježiša. On dáva podmienky k prinášaniu ovocia. Toto sa nedá obrátiť naopak. Bez neho nemôžeme nič urobiť. Ako teda živá ratolesť na viniči prináša veľa ovocia pre svoje napojenie na kmeň, tak aj my. Ak kresťan neprináša duchovné ovocie, to je znakom jeho duchovnej smrti. Je suchou ratolesťou na viniči.
Ježiš uisťuje svojich učeníkov o tom, že ak ostanú s ním, splní im každú prosbu, čo len budú chcieť. To však bude vtedy ak sa naša vôľa stotožní s Jeho vôľou. Teda ak to tak nie je, to znamená, že nie sme skutočne spojený s Ním. Chyba je na našej strane. Možno nemáme žiadnu, alebo len slabú vieru. To je tiež znakom duchovnej suchoty.
PAR
Drahí bratia a sestry, milý krstenec Stanislav, krstní rodičia z Ježišových úst sme počuli ako uisťuje svojich učeníkov, že už sú skrze jeho slovo čistí. To znamená, že sú zjednotení s Kristom a prijali nový život. Svätý Cyril Jeruzalemský hovorí: „Krstom sa človek stáva súčasťou svätého viničného kmeňa a ak zostane vo viere, bude rásť ako plodná ratolesť.” To je pre nás veľkým prísľubom nášho Pána o možnosti vlastniť veľké dobrá. Aby sa človek zachránil pred zlom, je potrebné prijať Ježiša, uveriť v neho. To je začiatok nášho spojenia s Kristom. Dnes, keď sa náš brat Stanislav spája s Ježišom prostredníctvom krstu, otvára sa mu veľká možnosť aj naďalej žiť v neustálom spojení s ním a s jeho Cirkvou. Je žiadúce, aby sa človek po prijatí krstu, ale aj po každom návrate ku Kristovi vo sviatosti zmierenia, nanovo, vnútorne a bytostne spojil s Ježišom. Potom bude ochotný bez výhrad prinášať to dobré ovocie na kmeni Kristovej Cirkvi. Ak sa dá Kristovi len čiastočne, s podmienkami, ak bude chcieť prinášať len ovocie istého druhu, bude obmedzovať šírenie Božích plodov vo vlastnom živote. Ak sa mu však úplne dá k dispozícii, potom bude sám Boh konať cez neho veľké veci. Ježiš sám sa bude oň starať – odstrihávať to, čo je na prekážku jeho ozajstného rozvoja a napomáhať všetkému, čo je prospešné pre jeho užšie zblíženia s Ním.
Ovocím ozajstného spojenia s Kristom a jeho Cirkvou je pravá bratská láska. V nej sa združujú všetky prikázania. Ona je ich naplnením. Aj svätý Augustín nám to pripomína vo svojom známom výroku: “Miluj a rob, čo chceš!” Podľa tejto ozajstnej, konkrétnej lásky poznáme Ježišových nasledovníkov. Z nej plynú všetky naše dobré skutky. Potom nám aj plnenie prikázaní bude spôsobovať radosť, čo je v opaku k mysleniu dnešných ľudí, ktorí si kresťanskú morálku predstavujú ako súbor nejakých sebazapieraní. Teda toto skutočné spojenie s Kristom v jeho Cirkvi zasahuje človeka v jeho najhlbšom vnútri a musí sa prejaviť aj navonok. Preto je potrebné, aby sme, či už po krste, alebo po návrate ku Kristovi vo sviatosti zmierenia, ostali v rovnakej oddanosti, ochote a vzájomnom spojení s ním natrvalo a neotrasiteľne. Je isté, že aj napriek tejto našej dobrej vôli môžu prísť rôzne skúšky. Aj vtedy musíme byť pevne s Ježišom. Ak máme verne pokračovať v Jeho diele na zemi, musíme byť vždy napojení naňho. Len vtedy bude výsledok našej práce na jeho diele naozaj trvalým a hodnotným dielom, lebo „bez Neho nemôžeme nič urobiť.” (Jn 15,5b).
MY
Ježiš sa však tak úzko spája s Cirkvou, že kto by nechcel prijať a skutočne patriť do Jeho Cirkvi, nemôže byť skutočne spojení ani s Ním.
V jednej legende sa hovorí, že ktosi prišiel k Ježišovi a opýtal sa ho: „Učiteľ, všetci vieme, že pochádzaš od Boha a učíš pravdu. Pokiaľ však ide o tvojich učeníkov, tvoju družinu, či ako ich nazývaš, musím povedať, že sa mi to neveľmi páči, práve naopak. Len nedávno som mal dosť ostrú výmenu názorov s jedným tvojím prívržencom. A ako každý vie ani tvoji učeníci nie sú medzi sebou dosť jednotní. Preto sa ťa otvorene pýtam: Nemožno k tebe patriť aj bez toho, aby som musel udržiavať osobitné vzťahy s tvojimi takzvanými učeníkmi? Chcel by som ťa nasledovať, ale bez toho takzvaného spoločenstva, bez Cirkvi...” Ježiš sa naňho pozorne pozrel a povedal: „Počúvaj, poviem Ti podobenstvo: Jedného dňa sa niekoľko mužov spolu rozprávalo. Keď sa zvečerilo a nastala tma, priniesli drevo, uložili ho na hromadu a zapálili oheň. Potom tam pospolu sedeli, žiara ohňa ich zohrieval a svit plameňov im osvetľoval tváre. Ale jeden z nich nechcel zostať dlhšie v ich kruhu, túžil byť sám. Vzal si teda horiace poleno zo spoločného ohňa a sadol si s ním obďaleč od ostatných. Žeravé poleno mu svietilo a vyžarovalo teplo. Čoskoro však páľava poklesla a ten osamelý muž pocítil tmu a chlad noci. Rozmyslel, si to, vzal už vyhasnutý kus dreva a zaniesol ho do pahreby z veľkého ohňa, kde sa drevo nanovo zapálilo a rozhorelo. A muž si znovu prisadol k ostatným. Zohrial sa a svit plameňov mu osvetľoval tvár.” A Ježiš dodal: “Kto je blízko mňa, je vo svetle a teple, kto chce byť sám, je v tme a zime.“
ADE
Drahí priatelia, milý krstenec Stanislav, krstní rodičia kto z nás by chcel ostať v tme a zime, keď svetlo a teplo je na dosah ruky?! Siahnime po Ježišovi, ktorý prebýva vo svojej Cirkvi a držme sa ho pevne za ruku. On chce byť s nami. Pane, ty poznáš našu slabosť a vieš, že sme náchylní na zlé. Chceme sa však vždy vrátiť k Tebe, lebo mimo Teba nenájdeme pravý pokoj a pravú radosť. Ty sám si nás pritiahni k sebe a nedovoľ nám odlúčiť sa od Teba.
Amen.
*Porov.: ŠTEFAŇÁK.O.: Homília na seminár. Spišská Kapitula: 2002