Krst dospelého na sviatok Nanebovstúpenia Pána "B"

Povzbudiť veriacich k sviatostnému stolu.

AI
Každý z nás sa v živote rozhoduje. Z niektorých rozhodnutí plynú záväzky iba na krátko napríklad rozhodnem sa, že sa pôjdem korčuľovať a preto si musím obuť korčule. Tiež sa môžem rozhodnúť, že pôjdem autom do Tatier na výlet a z toho pre mňa vyplýva, že musím dodržiavať pravidlá cestnej premávky. Inak by z toho bol nedobrý dôsledok – nehoda. Ale i vážne rozhodnutia na celý život.

KE
Aj dnes sme postavení pred rozhodnutie a to životne dôležité, buď – alebo. Aj dnes platí Ježišovo: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16,16). Je to rozhodnutie, ktoré bude mať dosah nie na deň, mesiac, rok, ale na celú večnosť.

DI
Pozrime sa čo je to spása, ktorú nám Ježiš dnes ponúka. Je to navodenie pôvodného stavu, vo vzťahu medzi Bohom a človekom, ako tomu bolo na začiatku, pred prvým hriechom. Spása, ktorá je v pokoji Boha s človekom ale aj človeka so sebou samým. Spása v Starom Zákone začala prísľubom narodenia mesiáša, čiže hneď po hriechu – ktorý nabúral vzťah medzi Bohom a človekom – Boh sľubuje vykupiteľa (porov. Gn 3,15). Doslova platí Augustínovo: „Stvoril si nás bez nás no nespasíš nás bez nás.“ Prečo je tomu tak? Lebo človek má slobodnú vôľu, ako dar daný Bohom a Boh ten dar plne rešpektuje.
Ako predobraz spásy v Starom zákone nám poslúži potopa sveta. Tak ako vo vode potopy zomrel starý hriešny človek, tak pri krste aj v nás umiera hriech. A ako z korábu vyšiel nový človek, tak pri krste sa z nás stávajú noví ľudia, ktorí sú ospravedlnení zo svojej viny a to nie pre naše zásluhy, ale pre zásluhy Ježiša Krista. Tak ako z korábu vyšlo nové ľudstvo, tak sa rodí v krste nový človek, ktorý je zárodkom nového sveta. Potom o pokrstenom človeku platí to, čo o Noemovi: „Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší zo svojich súčasníkov“ (Gn 6,9).
V krste získaná bezúhonnosť a spravodlivosť nie je trvalý stav, ako sa môžeme denne presvedčiť, keď dennodenne padáme. O tom hovoria dejiny vyvoleného národa, keď po východe z Egypta bola uzavretá zmluva medzi Bohom a izraelitami. Vtedy sľubovali: „Všetko, čo prikázal pán splníme“ (Ex 19, 8) a len čo sa Mojžiš vzdialil od nich už si uliali zlaté teľa (porov. Ex 32, 1-6). Rýchle urážali Boha, za čo museli priniesť predpísanú obetu, aby im bola odpustená vina (porov. Lv 6, 24-30). Aby bol niekto členom vyvoleného národa, musel prijať obriezku, ako vonkajší znak príslušnosti k vyvolenému ľudu (porov. Gn 17, 10). Kto chce byť členom Cirkvi, prijíma krst.
Ako sa po obriezke na žida vzťahujú zákony Tóry, tak sa po krste na kresťana vzťahujú Božie zákony a cirkevne zákony. Podobne ako človek, ktorý nebol obrezaný nesmel pristupovať k obetnej hostine, tak isto ani človek bez krstu nesmie ísť svätému prijímaniu. Ako sa za neobrezaného neprinášala zmierna obeť za hriech, tak isto dnes nepokrstený človek nemôže bez krstu pristupovať ku sviatosti zmierenia. Krst je bránou, ktorou musíme prejsť, aby sme vošli do záhrady Božieho milosrdenstva, v ktorej nájdeme ďalšie pramene Božej milosti a to sú sviatosti. Boh sa stará o človeka v Starom Zákone a stará sa i dnes v Cirkvi.

PAR
Je zaujímavé pozorovať, ako sa dnes ľudia o seba starajú. Pri najmenšej bolesti niektorí utekajú k lekárovi a to tak rýchlo, že blesk je oproti nim obyčajný leňoch. Človek sa má o seba primerane starať. Lenže človek nie je iba telo, ale aj duša a aj tá potrebuje starosť, lebo práve od čistoty našej duše závisí naše večné šťastie, čiže naša spása. Kto chce viesť skutočne seriózny kresťanský život, má často pristupovať k sviatostiam, cez ktoré Boh posilňuje na duši.
Boh pozná slabosť človeka a preto mu dáva sviatosti aby v nich prijal silu do života, ktorý nie je prechádzkou rajskou záhradou. Pre posilnenie vo vyznávaní viery nám Ježíš posiela Ducha Svätého, aby sme boli vyzbrojení ako apoštoli a stali sa jeho svedkami až do končín zeme.
Pán nás pozná dokonale. Preto ako prvý dar od vzkrieseného, dostávajú apoštoli moc odpúšťať hriechy a to v jeho mene. V tomto odpustení má pôvod pokoj, ktorý svet nemôže dať, lebo ho nevlastní. Táto sviatosť je dielom Božej lásky a milosrdenstva a ako veľmi je nedocenená. Človek túži po odpustení a predsa o odpustenie neprosí. Túži po pokoji ale hľadá ho tam, kde ho niet. Preto sa nám doporučuje častá sviatosť zmierenia, aby v nás bol Boží obraz čo najdokonalejší. Mnohí venujeme prehnanú starosť telu, strávime hodiny pri telesnej očiste ale duši venujeme pramálo času. V kúpeľni sa cíti ako doma, čo tiež je primerane potrebné, veď ho nemôže cítiť na 20 m proti vetru, ale pred spovednicou si niektorí musia prečítať návod na použitie. A predsa od stupňa našej svätosti záleží večnosť. Bojíme sa stať svätými. A predsa svätý, to je hrdina. Ísť proti dnešnému svetu chce poriadnu dávku odvahy a sily.
Boh nám vychádza v ústrety. Nik nechodí do práce hladný. Pracovný zápal by ho hneď prešiel. Človek vyhladovaný ako vlk, nemôže v práci podávať výkony. Tak isto človek duševne podvyživený nemôže chcieť aby žil sväto, ak sa o to nechce pričiniť. Takto nejako vyzerá človek ktorý nepristupuje k svätému prijímaniu. Chce žiť dobre, ale bez sviatosti oltárnej to neide. Práve v nej sa nám dáva Boh celkom osobitným spôsobom. To platí aj o ďalších sviatostiach.
Ak sa človek rozhodne pristupovať k sviatostiam, z toho plynú záväzky, žiť podľa toho, čo káže Boh a nie podľa sveta, ktorý má iný rebríček hodnôt. V čom ľudia hľadajú pravé šťastie, do čoho vkladajú dôveru.
Ľudia odpradávna túžia po spáse, spoločenstve s Bohom. Do koho Boží priatelia vkladali svoju nádej? Bolo by zaujímavé pozorovať, aké mená by si dávali ľudia dnes, keby mali dať meno svojmu dieťaťu podľa toho, čomu najviac dôverujú. Možno by sme počuli mená ako, dolár, libra, euro... Určite by nebolo meno slovenská koruna, rubeľ... A možno by sa našlo aj meno podobné tým starozákonným.
Dnes ľudia ospravedlňujú svoju neúčasť na sviatostiach tým, že mu nevyhovuje kňaz, je mu nesympatický, všeličo mu pripíšu, len aby sa ospravedlnili pred sebou samým. Títo služobníci sú iba sprostredkovatelia Božej milosti, sú iba akoby poštári, ktorí nám majú doručiť šek s nárokom na dedičstvo. Vyraziť takého „poštára,“ len preto, že je nehodný svojho úradu by znamenalo, vyliať so špinavou vodou aj dieťa. V tomto je sila viery a pokory. Prijať od Boha milosť skrze takého služobníka, akého nám posiela. V praxi to vyzerá asi tak, že nepozeráme na to aký je ten sluha, ale čo nám prináša.

MY
Problém je aj to, že ľudia často zabúdajú, ako hrdina v nasledujúcom príbehu, ktorý je síce vymyslený, ale vyjadruje veľkú pravdu o nás samých.

Bol raz jeden kráľ a ten poslal svojho syna za trest do vyhnanstva, do ďalekej zeme. Princ trpel hladom a zimou a prestal už dúfať v odpustenie. Uplynulo veľa času. Kráľ poslal za svojím synom vyslanca, ktorému prikázal, aby synovi splnil všetky priania. Ten princovi všetko tlmočil. Princ na neho s úžasom pozrel a povedal mu: „Daj mi kus chleba a teplý kabát.“ Úplne zabudol na to, že je princ a môže sa vrátiť do paláca a žiť ako kráľ .

Tu vidíme ako nesprávne sa princ rozhodol. Nie je práve toto príbeh dnešného človeka? Môže žiť v spoločenstve s Bohom, ktoré čerpá vo sviatostiach a on sa uspokojí so živorením. Max Kašparů takého človeka vo svojej knihe, "Malý kompas víry“ nazýva jásajíci na smetišti. Nezabúdajme, že aj my sme adoptívne deti Kráľa – Boha. Aj my sa môžeme dostať do vyhnanstva hriechu, ale nezabudnime, že sa môžeme vrátiť a vo sviatostiach žiť zjednotení s Bohom.

ADE
Každý z nás sa v živote rozhoduje. Z niektorých rozhodnutí plynú dôsledky na celý život. Rozhodli sme sa pre Krista. Z toho vyplývajú záväzky, ktoré majú dôsledky až do večnosti. Tieto záväzky sú: život v Cirkvi a podľa zákonov Kristovho evanjelia. Dôsledky toho sú: buď ho zaprieme a bez Neho nás čaká zatratenie, alebo budem žiť podľa neho a s ním budem aj kraľovať vo večnosti.

Amen.

*Porov. :BALUCHA. V.: Homília na seminár. Spišská Kapitula: 2002