Krstná homília dospelého 17. nedeľa cez rok "C"

Venovať čas modlitbe.

AI
Dozaista každý z vás v tomto momente pociťuje veľkú radosť, lebo dobre vieme , koľko radostí prináša dieťa už len svojím príchodom na svet, a ešte väčšia radosť je keď niekto sa rozchode úž ako dospelí ešte raz sa narodiť a to z krstného prameňa. A takú veľkú radosť osobitne cítiš aj ti drahý Matúš. Dozaista si už veľmi čakal na tento deň kedy sa znovuzrodíš prostredníctvom krstu, aj keď možno si to ani sám plne neuvedomuješ, ale práve dnes – svojím príchodom do tohto chrámu „Chceš, aby si sa stal kresťanom. Chceš aby si sa znovu zrodil z Ducha Svätého, aby si sa stál dedičom božieho Kráľovstva. A spolu z Božím ľuďom si sa prišiel pomodliť za seba a za tých ktorý ta dnes podporujú aj svojimi modlitbami.

KE
Aj učeníci sa išli modliť z Ježišom a videli ako sa On modlí. Musela ich táto modlitba osloviť a povzbudiť, pretože keď sa Ježiš prestal modliť, jeden z učeníkov povedal: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk. 11,1)

DI
Skúsme sa zamyslieť nad slovami učeníkov a vžime sa do ich situácie. Prvé čo nám napadne je , že sa učeníci ešte nevedeli správne modliť, keď prosili Pána Ježiša, aby ich to naučil. Mnohí dnešní veriaci sú v podobnej situácii, ako učeníci. Aj napriek tomu, že mnohí z nich prijali kresťanstvo ako deti a s krstom sa stáli Božími deťmi, zabudli na modlitbu ako na jednu z denných „povinností“. Aká je asi príčina tohto zabúdania? Odpoveď je veľmi ľahká. Zlyhala rodičovská výchova. Rodičia každého z nás v detstve naučili čistiť si zuby alebo sa ráno umývať a robiť ešte veľa podobných vecí, ale nie každého naučili sa aj modliť. A keď áno tak len povrchne a modlitba im ostala, ak ostala, iba ako povinnosť. Nato už ani nemyslím čo v dieťati ostalo, keď ho nútili do modlitby. Takýmto prístupom sa stala modlitba pre mnohých iba nechutnou povinnosťou. Na katechéze sme sa učili, že krstom sa stávame Božími deťmi, že sa znovu zrodíme z Ducha Svätého. A veľmi dobre vieme aj to, že keď sme kresťania tak máme aj určité povinnosti. Tieto povinnosti, ale nie sú nám donútené, ale každý z nás by to mal vykonávať dobrovoľne. Takouto prirodzenou povinnosťou každého kresťana je modliť sa. Musíme mať pred našim nie len fyzickým zrakom, ale predovšetkým pred duchovným zrakom, že modlitba je rozhovor s Bohom. Svätá Terezka Ježiškova hovorí, že modlitba je čas venovaný Bohu. Boh napĺňa naše potreby každý deň. Nedáva nám to čo potrebujeme naraz. Nemôžeme to, čo nám dá, niekde si odložiť a prestať s Bohom komunikovať. Už mám všetko Bože, už Ťa nepotrebujem! Ba práve naopak, ak cítime že nevládzeme, že nám ubúdajú sily, musíme sa obrátiť k Bohu, na ktorého sme začali zabúdať a prosiť. Ti sa dnes staneš takisto kresťanom a títo slová od tejto chvíle patria aj pre teba. Staneš sa učeníkom, a sám Ježiš ťa bude učiť modliť sa. Keď učí učeníkov modliť sa, stanovuje za základ ich vzťah k Bohu. Aj naša modlitba teda musí mať pevní základ v Bohu. Boh nám dokáže stále odpustiť a pomôcť, ale my to sami musíme chcieť. Ti si sa odhodlal konať tak aby tvoje skutky boli pred Bohom spravodlivé a to môžeš dokázať len vytrvalou modlitbou, ktorá nám pomáha pochopiť a vyjadriť hĺbku a potrebu našich prosieb. Ak sme v modlitbe spojený s Bohom, dokážeme rozpoznať, kedy Boh odpovedá na naše prosby. Modlitbou upevňujeme náš vzťah k Bohu a k človekovi.

PAR
Drahý Matúš, krstný rodičia a aj vy ostatný bratia a sestry! Možno sa v duchu pýtate, aké miesto má vo vašom živote zaujať modlitba. Je veľmi potrebné, najme pre teba drahý Matúš, ale aj pre každého z nás aby sme sa naučili spolu sa modliť. Nielen jeden za druhého, ale spolu, a predovšetkým za seba. Modlitba nás zjednocuje a zbližuje. Je veľmi dôležité, aby si drahý Matúš toto pochopili. Aby si spoločne z Božím ľuďom hľadal zmysel kresťanského života. Lebo stať sa kresťanom neznamená iba naučiť sa niekoľko poučiek, ako malú či veľkú násobilku, a potom ich až do smrti používať. Byť kresťanom znamená vydať sa na cestu - opustiť krajinu tohto sveta a hľadať nový svet. To je podstata života kresťana! A tento fakt je potrebné uvedomiť si práve teraz, pri udeľovaní sviatosti krstu. Lebo krst možno chápať aj ako odpoveď človeka na Božie volanie: „Odíď zo svojej krajiny do krajiny, ktorú Ti ukážem“ (Gn 12,1). Prijať krst znamená potom nielen stať sa Božím dieťaťom, ale zároveň i prijať túto Božiu výzvu, a teda zanechať životné princípy tohto sveta v zmysle jeho hodnôt a priorít.
Áno, Matúš, aj o toto ide pri krste! A Ti, keď si teraz prišiel, aby si sa sviatosťou krstu začlenil do veľkého zástupu kresťanov, vlastne súhlasíš s touto Božou ponukou. Tým sa však zároveň zaväzuješ urobiť všetko preto, aby si prežíval celý svoj život uprostred tohto sveta tak, akoby si vôbec nebol z tohto sveta. Veď ti sa predsa krstom vydávaš za hlasom Boha, hlasom, volajúcim ťa k novému životu v krajine, ktorú ti Boh pripravil. Musíš si uvedomiť, že človek je stvorený na Boží obraz, a krstom sa stáva nielen obrazom Nebeského Otca ale jeho adoptívnym synom a to skrze Ježiša Krista. Preto teda, ak sme stvorený na takúto vznešenú podobu , dozaista ne je správne keď naše konanie je proti dobru, ktorý je milý Bohu. Ale to však asi dobre nechápeme, keď je v našom živote toľko zla. Modlitba je veľmi podstatný prvok a to v našom každodennom živote. A tak modlitba a láska k Bohu a dobru idú akoby ruka v ruke v našom živote. Nesmú chýbať. K modlitbe sa musíme povzbudzovať a učiť tých druhých aj vlastným príkladom. Osobný príklad odovzdanej modlitby, môže tých druhých zmeniť. Veď slová napomínajú, ale skutky tiahnú. Aj toto je odteraz tvojou úlohou.

MY
Niekedy nás dokážu zahanbiť aj deti a niekedy práve ony dokážu zmeniť náš život. Niekedy malé deti sa modlia viac ako mi sami. Deti a najme študenti niekedy možno len spontánne pred nejakou skúškou, alebo písomkou ani si neuvedomia že sa modlia, a tak konajú. Tým nechcem ale povedať že je to správne, ale každá prosba k Bohu zo srdca je modlitba.

Ako pomôcka a povzbudzovanie do nášho života a predovšetkým do tvojho života drahý Matúš nech poslúži krátky príbeh jedného chirurga, ktorý spomína na jeden svoj prípad. Mal operovať raz jedno malé dievčatko. Keď už dievčatko ležalo na operačnom stole, hovorí jej lekár:
“Musíš zavrieť oči.” - “Prečo by som mala zavrieť oči?”
“Teraz budeš spať.” - “Ja som už veľká, ja už nespím cez deň.”
“Ale teraz budeš musieť zavrieť oči a spať.”
Dievčatko pochopilo, že to myslí vážne a hovorí: “Ale ja sa vždy pred spaním modlím!” A tento chrobáčik si kľakol na operačný stôl, zložil ruky a začal sa modliť: “V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje” a tak ďalej. Lekári pripravení na operáciu, pozerajú na toto dievčatko, ktoré kľačí pred Bohom na kolenách. Hlavný chirurg, keď dokončil operáciu nechal kolegov a odišiel do svojej izby, aby tam ostal v tichu. Dievčatko si neuvedomovalo, že každá operácia prináša nejaké riziko. Chirurg to vedel, a predsa sa nikdy neobrátil k Bohu o pomoc. Hovorí: “Od tej chvíle aj ja som začal revidovať svoj život a začal som sa modliť.”

Osobný príklad malého dievčatka dokázal zmeniť život dospelého človeka a priviesť ho k zamysleniu nad svojím doterajším životom.

ADE
V dnešnom svete je veľké množstvo škôl rôzneho stupňa a zamerania. Od základných až po tie najvyššie. Možno sa v nich naučiť všetkému potrebnému pre náš život, všetkej múdrosti dnešnej doby. Iba jedno sa v nich nedokážeme naučiť: modliť sa. Nato musíme vstúpiť do inej školy, do skromnej a poníženej školy Kristovej a spolu s učeníkmi prosiť: “Pane, nauč nás modliť sa.” Túto prosbu drahý Matúš vstupom do skromnej a poníženej školy Krista ti sám spolu z učeníkmi z celého srdca vyslovuješ a prosíš: “Pane, nauč ma modliť sa.”

Amen.