Krstná homília na 1. pôstnu nedeľu "B"

Povzbudiť veriacich k vernosti k Bohu

AI
Dnes slávime prvú pôstnu nedeľu a stojíme na prahu pôstneho obdobia. Pripomeňme si, že stojíme aj pred veľkou úlohou pretože práve v pôstnom období nám Boh daruje čas, aby sme znova preskúmali svoje srdcia, prehodnotili svoje ciele a usporiadali svoj život vo vzťahu k Bohu i k ľuďom, podobne ako to urobil Pán Ježiš, hneď potom ako prijal krst od Jána Krstiteľa .

KE
Z evanjelia sa dozvedáme, že duch ktorý zostúpil na Ježiša pri krste v Jordáne, viedol Ježiša na púšť, kde pobudol štyridsať dní a bol tam pokúšaný diablom (porov: Mk 1,12-13).

DI
Udalosti sa dohrali tesne pred Ježišovým verejným pôsobením v Jeruzaleme. Na udalosť môžeme pozerať ako «krst púšťou», alebo ako na skúšku pred ťažkou úlohou, ktorá ma nasledovať, alebo ako na bezprostrednú prípravu na ťažkú úlohu ktorú mal Pán Ježiš podstúpiť. Ježiš totiž vedel čo ho v Jeruzaleme čaká a predsa bol rozhodnutý tam ísť. Bol si vedomý svojho poslania, ktoré dostal od svojho Otca. ,,Ježiš vie, že nie je iba zvestovateľom radostného posolstva, ale sám celou svojou osobou je tým radostným posolstvom - evanjeliom.“ Ježiš je Boží Syn a predsa podstúpil pokúšanie na púšti, podobne ako podstúpil krst od Jána Krstiteľa. Urobil to preto, aby nám dal príklad ako máme vstupovať na scénu tohto sveta , akým spôsobom máme začať cestu kresťanského života. Od evanjelistu Lukáša vieme, že Ježiš bol na púšti pokúšaný rôznym spôsobom a musel strpieť mnohé intrigy, ktoré naň Satan povymýšľal. No napriek tomu Ježiš vytrval, nezabudol na Otcovu vôľu a prelomil zlú moc Satana mocou, ktorá mu bola daná z hora, keď nahlas povedal Satanovi: ,,Odíď Satan, lebo je napísané: Pánovi svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Lk 4,8) a napokon ,,nebudeš pokúšať pána svojho Boha“ (Lk 4,12).

PAR
Možno povedať, že dnes krstom prijímame deti do Cirkvi a uvádzame ich aj symbolicky na cestu kresťanského života. Oni, ani nikto z nás sa nemusí báť, že ostane na tejto ceste sám, že to bude cesta smutná či dlhá. Pretože do nebeskej vlasti nikto nikdy nešiel sám. Putujú tam spoločne všetci kresťania. Veď práve preto sa Cirkev nazýva i «Cirkvou putujúcou» a to zo všetkým čo patrí k pojmu pútnik. Nesie zo sebou všetky radosti i starosti, ktoré prežíva pútnik na svojej púti. Ale ani táto pozemská putujúca Cirkev neostáva sama ponechaná na vlastné sily. Naším vodcom, Pánom, Učiteľom, Radcom, je Ježiš Kristus, ktorý nikoho nenechá putovať samého. Zároveň všetci svätí na čele s Pannou Máriou anjelmi, svätými s radosťou nám každodenne vyprosujú od Boha milostí, aby sme každým dňom prichádzali bližšie k Bohu.
Prečo tá radosť a načo to úsilie zo strany svätých?
Preto, lebo oni už poznajú čo nás čaká na konci životnej púte. Sami to okúsili. Dosiahli už večnú radosť a už netúžia po ničom inom, iba zotrvať navždy v tejto blaženosti pred Božou tvárou. Láska k nám ich pohýna, aby nám pomáhali dostať túto odmenu od Boha.

MY
Pán nás pozýva na cestu a ukazuje príklad ako na ceste života vytrvať. Pokúšaním Ježiša na púšti sa nám dostáva poučenia, ako prekonať pokušenia ktoré na nás útočia. Kto ostaneme verný na Pánovej ceste, v nasledovaní Krista, zaručene budeme smerovať k Bohu a Boh ho nenechá samotného. Žalmista pripomína: ,,Cesty Pánove sú milosrdenstvo a milosť “ (Ž 25). Boh k nám bude iste milosrdný a sám nám bude pomáhať pri premáhaní pokušenia. Ako Boh Otec poslal anjelov, aby Ježišovi posluhovali, tak preukáže milosrdenstvo a vernosť aj nám, len zostaňme verní. Nech nám je povzbudením a poslúži príbeh Noema, muža viery, o ktorom sme počuli v prvom čítaní. Noe to mal ťažšie ako my, pretože nevedel kde skončí jeho koráb i s rodinou na palube. Napriek tomu pevne dôveroval Bohu, až kým si nevyslúžil prisľúbenie o pokoji pred potopou pre celú zem.

ADE
Vezmime si teda príklad z tohoto svätého muža najmä v nastávajúcej pôstnej dobe. Postavme sa pred Pánovu tvár s úprimným srdcom. Napravme svoje zmýšľanie a usporiadajme svoj život. A nebojme sa pevne dôverovať Bohu. My predsa vieme drahí rodičia, krstní rodičia, bratia a sestry, kam smeruje putujúca Cirkev. Oznámil nám to sám Syn Boží a zakladateľ Cirkvi, Ježiš Kristus. Kristus nám ukázal cestu k večnému cieľu, nebešťania nám na nej pomáhajú a štedrý Boh nás skrze Cirkev posilňuje a zalieva svojimi milosťami.
Čo teda máme robiť? Treba nám len pevne veriť a napredovať za Kristom do nebeskej vlasti.

Amen.

*Porov.: FUDALY, F.: Homília na seminári. Spišská Kapitula : 2002