Cirkevná tradícia

Poukázať na nemennosť Krista v dejinách spásy

AI
Myslím si, že takmer každý z vás videl filmové spracovanie života Ježiša Krista. Existuje množstvo filmov, ktoré z rozličných uhlov pohľadu predstavujú dnešnému svetu túto jedinečnú osobnosť. Predsa však pri pozeraní filmov o Ježišovi môže vzniknúť jedno riziko. Spočíva v tom, že film sledujeme ako historický príbeh o mimoriadnej osobe, ktorá kedysi dávno žila na zemi, ktorú síce v dnešnej dobe obdivujeme, ale to je všetko, čo nám môže dať. On žil vtedy a my žijeme teraz. Ak by sme s takýmito pocitmi pozerali na filmové diela o Ježišovi, tak by to boli pocity a názory falošné alebo nepravdivé.

KE
Kristus mal záujem, aby jeho maličkí neboli ochudobnení o jeho lásku pochádzajúcu od Otca. Preto pri Poslednej večeri ponúkol ľudstvu slová záchrany. Slová, ktoré pozná celá Cirkev od svojho počiatku: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).

DI
Filmy o Ježišovi majú pravdu v tom, že naše kresťanstvo je náboženstvom historickým. Samotná tradícia je živým svedectvom Krista. Je opretá o fakty, ktoré sa stali v určitom čase a priestore. Tradícia ako taká je definovaná ako súhrn zvykov obyčají, spoločenských pravidiel zdedených a zachovávaných generáciami. Výskum pozná dve základné tradície: ústnu a písomnú. Oblasťou ústnej tradície je vo väčšej miere ľudová slovesnosť. Oblasťou písomnej tradície sú rôzne textové dokumentácie. Písomná tradícia je pre jej možnosti objektom väčšieho záujmu.
V kresťanskom svete je tradícia jedným z nosných prvkov. Kristus, Syn Boží, je naozaj postavou historickou. Narodil sa preto, aby bol prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (1 Tim 2, 5). Aby vybudoval most medzi nebom a zemou. Bol kňazom, učiteľom, pastierom a svojou bezhraničnou láskou oslobodil človeka z okov hriechu, ktoré ho vzďaľovali od Boha a druhého človeka. Jeho láska ho priviedla až na kríž, kde obetoval svoje utrpenie a smrť za všetky hriechy sveta a za jeho záchranu. Bolo by to zaiste voči ďalším generáciám ľudí nespravodlivé, keby sa bola Ježišova záchrana obmedzila len na dobu, keď telesne žil na našej zemi. Kristus však takejto nespravodlivosti predišiel. Pri Poslednej večeri povedal slová: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). A v tejto chvíli rozhodol, že jeho poslanie sa bude na tejto zemi sprítomňovať do konca sveta. Termín pamiatka je pre nás kresťanov mementom určujúcim podmienky a spôsoby viery. Kresťanská tradícia sama v seba zahŕňa množstvo ľudských osudov, ktoré sa dali do služieb Kristovej lásky. Hrdinstvo a obeta pre Krista priniesla večné ovocie.

PAR
Celý liturgický rok v Cirkvi má charakter tradície. Je to ale tradícia zvláštneho druhu. Nie je to nejaké predstavovanie si udalostí z minulých čias, ani pripomínanie si jednotlivých Ježišových skutkov. Nie je to pamiatka podobná tej, keď sa pozeráme na nejaké staré fotografie, alebo sa ocitneme pred historickým pomníkom, alebo keď sa zúčastníme slávnostnej akadémie, ktorá si pripomína určitú historickú udalosť. Pamiatka, o akej rozprával Ježiš, je pamiatkou stále živou a účinnou, rovnako zasahujúcou srdcia ľudí. Je to pamiatka, ktorá spôsobuje tie isté veci, aké spôsoboval Ježiš, keď žil na zemi. Jej prítomnosť sa vo vrcholnej podobe uskutočňuje pri každej svätej omši. Omša sprítomňuje celé dielo Ježišovej spásy a jeho jednotlivé časti. Na sv. omši znova a znova prežívame Ježišovo narodenie, účinkovanie, jeho Poslednú večeru a aj jeho smrť a zmŕtvychvstanie.
A tak, ako Ježiš posilňoval zástupy vo viere, to isté robí celými dejinami spásy, pri každej sv. omši. My každým dňom vstupujeme do ďalšieho ročníka školy viery. Nebudeme sa tu vzdelávať katechizmovým alebo systematickým spôsobom, ale budeme počúvať Ježiša tak, ako to robili ľudia v jeho historickej dobe. On nám bude znova tým svojím jedinečným spôsobom rozprávať o kráse našej viery, o jej zmysle, o jej ťažkostiach a o jej víťazstvách.
Bude nás často vyzývať, aby sme ho nasledovali, a liturgický rok sa tak stane aj školou dobrého života alebo kresťanskej morálky. Ježiš nám ponúkne veľké množstvo rád a námetov na zušľachtenie nášho života. Budeme môcť stále rozmýšľať a porovnávať naše predstavy o kvalite života s predstavami Ježiša.

MY
Preto si zapamätajme hlavné Ježišovo slovo v dnešnom evanjeliu: „Bedlite.“ Dajme si predsavzatie, že budeme bedliť v celom cirkevnom roku. Že pri každej sv. omši otvoríme Ježišovi dvere svojho srdca. Nášmu otváraniu bude pomáhať aj to, že do kostola prídeme skôr, aby sme sa mohli sústredene pripraviť na slávenie sv. omše. Od chvíle, keď príde kňaz k oltáru, až po jeho požehnanie na konci, prežívajme všetko s láskou a radosťou. Buďme pri Ježišovi tak blízko, ako je to len možné. Počúvajme ho, pýtajme sa ho, rozprávajme sa s ním. A nadovšetko ho vo sv. prijímaní voveďme do nášho života. Toto je bedlivosť. Opakom toho je spánok. Nemusí to byť pri sv. omši akurát fyzický spánok našich očí, ale duchovný spánok našich sŕdc. Verím, že nikto z nás tu nebude chcieť prespať túto spásonosnú hodinu.

ADE
Určite si radi aj v budúcnosti pozrieme filmy o Ježišovi. Ale nezabúdajme, že živý film Ježišovho života nám neponúkne videokazeta, ale každá sv. omša. Samotná omša nám ponúka osobné stretnutie s Kristom. Z tohto dôvodu je nemiestne namietať na formu, štýl omše.
Prajem Vám i sebe, aby sme pri každej svätej omši cítili Krista osobne prítomného v Eucharistii, nech v časoch pochybností nám napomáha jeho tradícia.

Amen.