Zachovávať prikázané dni pokánia

Vysvetliť význam nedele a sviatočného dňa a povzbudiť ľudí k sláveniu nedele a prikázaných sviatkov

AI
Katechétka na hodine náboženstva pri téme o stvorení sveta položila deťom otázku: „Čo urobil Pán Boh na siedmy deň stvorenia sveta?“ Jedno z detí odpovedalo: „Išiel do kostola.“
Povieme si, že je to len taký žart. Ale otázka nášho prežívania a svätenia nedele a prikázaných sviatkov účasťou na svätej omši je stále aktuálna.

KE
V evanjeliu sme počuli, ako Pán Ježiš, tak ako všetci Židia, chodil v sobotu do synagógy (Lk 4, 16).

DI
Pre Židov je aj dnes sobota sviatočným dňom, dňom odpočinku. Už v knihe Genezis čítame, že za šesť dní stvoril Boh nebo i zem.
„V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil“ (Gn 2, 2-3). Neskôr Boh, keď dal ľuďom Desatoro, prikázal: „Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil“ (Ex 20, 8). Deň odpočinku je takým preto, že je to deň požehnaný Bohom, a tým je aj zasvätený. Je oddelený od ostatných dní, aby bol medzi všetkými „dňom Pána“.
Človek má celý svoj život i všetok svoj čas prežívať ako chválu a vďaku Stvoriteľovi. Ale vzťah človeka k Bohu potrebuje aj výslovné chvíle modlitby, v ktorých sa tento vzťah stáva intenzívnym dialógom. „Deň Pána“ je v pravom zmysle slova dňom takéhoto vzťahu. V ten deň si Židia mali obnoviť spomienku na Božie dielo, ktorým je stvorenie, a na ich vyslobodenie z Egypta. Táto spomienka má oživovať celý náboženský život človeka. Vplývať má naňho najmä v deň odpočinku.
Kresťania prijali ako sviatočný deň prvý deň po sobote, lebo v ňom sa uskutočnilo Pánovo vzkriesenie. To, čo Boh urobil v stvorení a čo vykonal pre svoj ľud pri odchode z Egypta, našlo svoje zavŕšenie v smrti a v zmŕtvychvstaní Krista. Od soboty sa prechádza k prvému dňu. Deň Pána sa stáva dňom Ježiša Krista. Prví kresťania sa v tento deň schádzali na lámaní chleba.
Nedeľa, deň vzkriesenia, nie je len spomienkou na dajakú minulú udalosť, ale je slávením živej prítomnosti Vzkrieseného medzi veriacimi. Aby sa táto prítomnosť zvestovala a prežívala primeraným spôsobom, nestačí, aby sa Kristovi učeníci modlili individuálne a v súkromí svojho srdca si pripomínali Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie. „Nedeľné slávenie Pánovho dňa a jeho Eucharistie je stredobodom života Cirkvi“ (KKC 2177). Účasť celého spoločenstva je ešte zjavnejšia na nedeľnom zhromaždení. Umožňuje priniesť na oltár prežitý týždeň s celou ľudskou ťarchou, ktorou bol poznačený. Zúčastňovanie sa na nedeľnom zhromaždení veriacich prví kresťania cítili ako povinnosť svedomia, prameniacu vo vnútornej potrebe. I keď je účasť na Eucharistii srdcom nedele, jednako by bolo obmedzujúce zúžiť povinnosť „svätiť ju“ len touto účasťou. Deň Pána sa totiž prežíva dobre vtedy, ak je celý poznačený vďačnosťou a činnou spomienkou na spásonosné Božie gestá.

PAR
Všetci sme sa krstom stali Božími deťmi a členmi Cirkvi. Všetkých nás sa týkajú požiadavky, ktoré Cirkev kladie na svojich členov. Jednou z takýchto požiadaviek je aj, ako to hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi, aby veriaci: „... svätili deň, v ktorom sa pripomína Pánovo zmŕtvychvstanie, ako aj hlavné liturgické sviatky, ktorými sa uctievajú tajomstvá Pána, Panny Márie a svätých, a to predovšetkým účasťou na slávení Eucharistie, na ktorom sa zhromažďuje kresťanské spoločenstvo, a aby sa zdržiavali tých prác, ktoré by mohli prikázanému sväteniu týchto dní prekážať“ (KKC 2042). Každý z nás by mal nejakú čiastku zo svojho času venovať na Boží kult, aby sám rástol v poznávaní Boha.
To si vyžaduje, aby sme v niektoré dni prestali pracovať a náboženským kultom, v ktorom je na prvom mieste svätá omša, uctili si Boha a počúvaním Božieho slova sami rástli v jeho poznaní. V tomto poznávaní by sme mali pokračovať aj doma čítaním Svätého písma a inej duchovnej literatúry. Po šiestich pracovných dňoch máme k dispozícii jeden deň odpočinku, v ktorom môžeme zregenerovať telesné i duševné sily. Rodina má možnosť sa spolu stretnúť, často po celotýždňovom odlúčení. Môžeme navštíviť svojich príbuzných a priateľov a upevniť tak medziľudské vzťahy.
Položme si každý z nás otázku: ,,Ako ja slávim nedeľu a prikázané sviatky? Zúčastňujem sa na svätej omši? Nekonám práce, ktoré môžem vykonať inokedy? Venujem nejaký čas aj svojim priateľom a známym?“

MY
Nedeľa je deň, ktorý stojí v samotnom srdci kresťanského života. Svätý Otec Ján Pavol II. v dokumente o svätení nedele Dies Domini nás vyzýva: „Nebojte sa! Otvorte svoje brány Kristovi… Nebojte sa venovať svoj čas Kristovi! Áno, sprístupnite svoj čas Kristovi, aby ho mohol osvietiť a usmerniť. On pozná tajomstvo času i tajomstvo večnosti a dáva nám svoj deň ako vždy nový dar svojej lásky. Znovuobjavenie tohto dňa je milosť, o ktorú treba prosiť nielen pre dokonalé prežívanie vlastných požiadaviek viery, ale aby sme aj konkrétne odpovedali na hlboké vnútorné túžby, ktoré sú v každej ľudskej bytosti. Čas venovaný Kristovi nie je nikdy stratený, ale skôr získaný čas upriamený na hlboké poľudštenie našich vzťahov a nášho života“ (DD 7)  Milosťou, ktorú získame na svätej omši, obdarme aj svojich blížnych.

ADE
Prosme si o silu a milosť, aby sme znovu objavili dar, ktorý nám Boh dáva v nedeli a sviatočných dňoch. Aby sa ich slávenie pre nás stalo povinnosťou svedomia prameniacou vo vnútornej potrebe. A tak aj slávením nedele a prikázaných sviatkov budeme vydávať svedectvo o svojej príslušnosti k Cirkvi.

Amen.