Podporovať cirkevné ustanovizne

Pripomenúť veriacim ich spoluúčasť a zodpovednosť na šírení evanjelia

AI
Medzi ľuďmi sa hovorí: „Ak nevieme presne, o čo ide, väčšinou ide o peniaze…“ Nechcem, aby ste nevedeli presne, o čo v tejto homílii pôjde… Práve naopak, budeme sa spolu zamýšľať o spoluúčasti všetkých pokrstených na šírení Božieho kráľovstva. Teraz sa v mysli prenesme na posledný súd. Započúvajme sa do známeho súdneho rozsudku:

KE
„Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

DI
Tieto slová vyslovil Pán Ježiš, keď rozprával o poslednom súde. Je to posledná veta adresovaná spravodlivým. Ňou vysvetľuje Pán Ježiš, že všetky tie skutky milosrdenstva vykonané ľuďom sa bytostne dotýkajú jeho. Počudovanie bolo veľké. Na oboch stranách. Možno sa pýtate, prečo sa zaoberáme práve týmto. Keď si všímame dnešnú spoločnosť, čoraz vypuklejším začína byť problém individualizmu. Viera sa stáva privátnou záležitosťou, problémy druhých sa nás netýkajú… Ako však môžeme svedčiť o Kristovi vo svojej ulite? Ako sa môžeme podieľať na šírení evanjelia – čo je, mimochodom, úlohou každého kresťana – bez osobnej zaangažovanosti?
Cirkev vždy pociťovala potrebu spoluúčasti veriacich na šírení evanjelia. V koncilových dokumentoch Lumen Gentium a Apostolicam actioiitatem nachádzame usmernenia, ako sa môžu a majú veriaci zúčastňovať na šírení viery buď prostredníctvom podpory cirkevných ustanovizní, alebo spoluprácou na spoločnom diele, a to tak, že cirkevná hierarchia berie do úvahy služby a charizmy laikov. V LG 31 stojí: „Veriaci ako kvas života sa majú pričiňovať o posvätenie sveta najmä svedectvom svojho života, jasom svojej viery, nádeje a lásky.“

PAR
Tu, drahí bratia a sestry, vidíme, ako často sa na piate cirkevné prikázanie dívame veľmi obmedzene. A koľkým z nás tento obmedzený pohľad aj vyhovuje? Veď pre dakoho je ľahšie hodiť do zvončeka hoci aj väčšiu sumu, než zmenou života vydávať svedectvo viery... Úlohou laikov je pretvárať spoločnosť a svet v duchu evanjelia. Každý podľa povolania, ktorého sa mu dostalo. Nikto nemá právo žiadať od otca alebo matky, ktorí majú tri malé deti, aby sa odsťahovali na Madagaskar a tam žili ako misionári. Ich „misijným územím“ je ich vlastná rodina. Ak zasejú semienko viery a dobrú výchovu do sŕdc svojich detí, dostatočne splnili svoje povolanie. No sú laici bez rodinných záväzkov, ktorí kvôli šíreniu Božieho kráľovstva opúšťajú domovinu, priateľov a istoty a odchádzajú väčšinou s kňazom k ľuďom, ku ktorým sa ešte radostná zvesť nedostala.
Inou formou zaangažovanosti laikov môže byť obrana mravných hodnôt v našej spoločnosti. Vidíme, ako sa rozrastajú prevrátené hodnoty tzv. „humanizmu,“ ktorý hovorí: „Daj blížnemu všetko, čo si zažiada a čo mu prináša uspokojenie.“ Miesto toho kresťanstvo hovorí: „Daj blížnemu všetko, čo mu osoží a čo mu slúži na spásu.“ A tak pre „humánny“ svet nie je problém chváliť homosexuálne partnerstvá – veď v konečnom dôsledku ho to aj tak nič nestojí. Svedectvo akokoľvek jasné vždy nestačí, treba sa aj ozvať. Napr. zdvihnúť telefón a vyjadriť svoj kresťanský názor do relácie, napísať článok, zapojiť sa do petície.
Podobne aj charitatívna činnosť Cirkvi, ktorá zahŕňa láskou a starostlivosťou ľudí opustených a na okraji spoločnosti, sa nezaobíde bez účasti laických veriacich.

MY
Najhlbší dôvod tejto účasti na apoštoláte je vedomie, že všetci veriaci tvoria jedno mystické telo Kristovo (Rim 12, 4–5). Rozdielnosť úloh nie je preto, aby sa niektorí vyvyšovali, ale aby sme všetci spolupracovali na jednom – na Kristovom diele spásy. Všetkým veriacim v Krista je na základe krstu a birmovania od Boha zverený apoštolát. Máme povinnosť a právo buď jednotlivo alebo v združeniach pracovať na tom, aby všetci ľudia na celom svete poznali a prijali Božie posolstvo spásy (KKC 900). Boh nám dal mnoho schopností a darov, aby sme ich využívali v službe. On chcel, aby sme sa narodili v dnešnej dobe a na tomto mieste mali svojím spôsobom nenahraditeľnú úlohu. Svedectvo našej viery a radostnej služby nech vnáša svetlo do dnešného sveta.

ADE
Vidíme, že našou úlohou nie je len nechávať sa povzbudzovať, počúvať kázne, ale máme mať účasť na úlohách Cirkvi. My všetci sme Cirkev, nielen biskupi a kňazi. A Cirkev vás naozaj potrebuje. Vidíte dobre, že ja ako kňaz môžem ohlasovať evanjelium vám, ktorí ste tu prišli, a ešte tým, s ktorými sa stretnem pri rôznych príležitostiach. Ale vy sa zajtra rozídete do práce, do škôl do sveta a tam stretnete mnoho ľudí, ktorí dnes možno vôbec neboli v kostole. Vieme, čo je to svedectvo viery, a vieme, čo je to apoštolát. Pán, ktorý nám túto úlohu zveril, iste nám dá silu, múdrosť a dary svojho Ducha.

Amen.