Pohreb nepraktizujúceho vieru

Vliať nádej.

AI
Vždy keď odchádza niekto koho sme poznali a mali radi sú to pre nás ťažké chvíle. Zvlášť ak odchádza navždy. Vynárajú sa nám spomienky a tisíce otázok. Prečo on? Prečo teraz? Prečo ešte nestihol tamto, či toto? Prečo?

KE
Do tohto množstva otázok zaznieva Ježišovo: „Všetko, čo mi dáva Otec príde ku mne“ (Jn 6,37).

DI
O pravdivosti týchto slov nemáme možnosť pochybovať a teda kdesi v diaľke, aj keď teraz ešte slabúčko, ale svieti svetielko nádeje na opätovné stretnutie vo večnosti. Veď predsa každý kto žije, kto skutočne žije, žije pre druhých. Takýto bol aj náš zosnulý brat (X), nežil sám pre seba. Žil pre rodinu, blízkych, príbuzných, priateľov. Každého vedel potešiť, obdarovať úsmevom, či radou.

PAR
Na otázky, ktoré teraz badať vo vašich očiach. Na otázky, ktoré všetky začínajú rovnako, nepoznám liek a ani odpoveď. Tá jediná čo sa mi tlačí von z hrdla: Lebo Boh to tak chcel. Tá nie je a nikdy nebude pre nikoho z nás uspokojivá. S naším životom je to často veľmi rýchle a nečakané, plné zvratov. Dni ubiehajú tak rýchlo. Koľko krát sme si už večer tesne pred tým než sme si ľahli len povzdychli: Keby tak ten deň bol aspoň o kúsok dlhší. Niekedy sa už nevieme dočkať konca. A inokedy sa zasa striedajú tie chvíle presne podľa našich predstáv a my zažívame aj radosť aj smútok tak akosi primerane. Teraz sme na tom ako dieťa, ktoré sa má narodiť. Ak by sme mu rozprávali aký je svet vonku krásny, farebný, ako sa tam vonku všetci naň tešia, ako ho netrpezlivo čakajú a čo všetko zažije. Tešilo by sa aj ono, ale ak by sme mu povedali, že hneď ako sa narodí bude dýchať kyslík. Asi by sme neuspeli a nechcelo by sa narodiť. Veď ono predsa doteraz žilo vo vode tak ako môže zrazu začať dýchať kyslík. Veď ho to predsa hneď zabije. Aj nám by teraz mohol ktokoľvek rozprávať ako sa má náš zosnulý brat dobre. Len ťažko mu uveríme. Avšak na rozdiel od toho dieťaťa my máme obrovskú výhodu.

MY
My máme predsa živého Krista, máme ho medzi sebou. On je naša nádej. A on určite bol nádejou aj nášmu bratovi ... .Všetci rovnako veľmi dobre vieme, že nech je naša strata akokoľvek veľká a bolesť trpká sme predsa len ľudia. A časom každá bolesť prebolí, prídu iné trápenia, starosti, ale určite aj radosti. Aj písmená na pomníku nech by boli akokoľvek krásne vyblednú a zarastú machom, ale Boh ostáva ten istý. Je večný a milosrdný a rovnako večná je aj Jeho láska a milosrdenstvo k nám. A na tejto večnosti a veľkosti Božej lásky môže mať účasť človek. Človek, ktorý patril Kristovi. On sám predsa povedal: „Nikoho, kto príde ku mne neodoženiem“ (Jn 6,37). Náš brat určite patril Kristovi. Pretože prežiť život, život, v ktorom som ochotný sa usmiať na druhého, pomôcť mu keď treba nemôže byť životom odohrávajúcim sa ďaleko od Krista aj napriek tomu, že azda nie som navonok blízo chrámu tak ako iní.

Raz som mal možnosť spoznať človeka, ktorý veľa prežil a veľa slávnych ľudí poznal osobne. V detstve ho doma viedli k náboženstvu. No doba, v ktorej vyrastal, to, že on bol lekár a dobrý lekár, jeho pani manželka bola učiteľkou na strednej škole mu akosi nechalo zarásť cestu k Pánovi. Raz keď mu jeho priatelia ešte za tvrdej totality doniesli pásku s nahrávkou muzikálu Jesus Christe Superstar. A on ju doma v tichosti a s úžasom počúval, pretože je veľkým fanúšikom hudby. Všimol si ako jeho dve vtedy malé deti počúvali za dverami. Keď ich tam videl, niečo sa v ňom pohlo a povedal si: to im nemôžem urobiť. Hneď na druhý deň ich zobral obe za ruky a doviedol do kostola pred oltár, pod kríž. Povedal im: „Tak o tomto mužovi bola tá prekrásna hudba včera.“ Nedokážem vám teraz povedať, že náš brat je už vo večnej radosti, ale ak nevybledne spomienka na neho z našich modlitieb som presvedčený, že sa tam raz stretneme.

ADE
Stojíme tu pri rakve nášho zosnulého brata ... .Nelúčme sa tu sním naposledy, nenechajme to všetko skončiť tu v chráme či na cintoríne pri zvukoch hudby a padajúcej hliny. Myslime na nášho brata pri tejto svätej omši i pri iných, spomeňme si naň aj v našich modlitbách. Je to oveľa viac ako všetky kytice, vence a všetko ostatné. Ježiš sa nám ponúka stále a je nám stále na blízku aj v smútku a úzkosti. Poprosme ho teda spoločne: „Ježišu zostaň s nami, lebo sa už zvečerieva, zostaň s nami aj keď príde večer nášho života. Ostaň s nami so svojou milosťou a dobrotou, so svojím svätým svetlom a sviatosťou, so svojou útechou a požehnaním. Ostaň s nami, keď na nás príde noc zármutku a úzkosti, noc pochybností a pokušenia, noc trpkej smrti. Zostaň s nami a so všetkými svojimi veriacimi v časnosti i večnosti.

Amen.

*Porov.: HOVOŘÁK, P.: Seminárna práca z homiletiky. Spišská Kapitula : 2003