Pohreb muža - po dlhej chorobe

Povzbudiť k životu nasmerovanému na nebo.

AI
Pápež Ján XXIII. vedel dlhšiu dobu, že má rakovinu. Napriek tomu ostal pokojný, vyrovnaný. Zvolal Druhý vatikánsky koncil a viedol jeho prvú časť. Usmieval sa a trpel. Stav sa zhoršoval a postupne mu nedovoľoval ísť medzi ľudí. Svoje utrpenie obetoval za Cirkev, za koncil, za svet. Raz povedal svojmu osobnému lekárovi profesorovi Gasbarrinimu: „Nerobte si so mnou starosti. Kufre sú zbalené, som pripravený na cestu.“ A 1. júna 1963 pokojne odchádzal k nebeskému Otcovi, napriek veľkým bolestiam (porov. Dancák, F.: Vo večnej pamiatke. Prešov 1999, s. 29).

KE
O tejto ceste dnes hovorí Ježiš učeníkom i nám: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte“ (Jn 14,3-4).

DI
Kde to ide Ježiš, že učeníci ani po troch rokoch nechápu, čo hovorí? Vieme, že hovorí o nebi. Ide k Otcovi a cestou je celý jeho život. Kto kráča za Kristom, kto nasleduje Krista, dôjde do neba.
Pre Hebrejov bolo nebo časť vesmíru obklopujúca zem a súčasne Boží príbytok. Nemali osobitné pomenovanie pre oblohu astronómov a nebesia, kde prebýva Boh. A predsa sú vo Svätom písme tieto dve skutočnosti presne odlíšené. Pritom obloha, fyzické nebo posiate hviezdami, je prostriedkom pre povznesenie mysle k Bohu a prostriedkom zjavenia sa Boha a neba, v ktorom prebýva.
Väčšinou sa nebo prirovnáva k domu, príbytku. Vyplýva to z našej skúsenosti. Ak Ježiš používa tento obraz, tak len preto, aby priblížil svojim súčasníkom, i nám, skutočnosť, ktorá prerastá našu predstavivosť. „Ako je napísané: ‚Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9). A na inom mieste Ježiš hovorí: „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka“ (Jn 3,13). Ježiš Kristus je jediný povolaný hovoriť o nebi, ktoré ľudsky povedané, videl na vlastné oči, ktoré zakúsil. Všetko, čo nám zjavil potom apoštoli a evanjelisti starostlivo uchovávali aj pre nás. Takže, čo je nebo?
Pomôžme si tým, čo nebom nie je. Nebo nie je miesto, to nie je priestor kdesi ďaleko od zeme, kde sa nikto nemôže dostať, ale nebo je stav. Nebo je stav priateľstva s Bohom, prebývanie v Božej blízkosti, videnie Boha z tváre do tváre. Tento stav dosiahne človek, ktorý nie je zaťažený nijakým hriechom, ktorý postavil Boha na prvé miesto vo svojom rebríčku hodnôt. Je to stav definitívny a večný. „Nebo je posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti“ (KKC 1024). „Žiť v nebi znamená „byť s Kristom“(KKC 1025).

PAR
Vidíme, že nebo môžeme dosiahnuť v istom zmysle už tu na zemi, hoci nás ešte trápia naše nedokonalosti. A takýto život v nás roznecuje túžbu po plnom živote s Bohom v definitívnom nebeskom Jeruzaleme. Sv. Pavol nás povzbudzuje: „Naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3,20-21). Hoci sme smutní pre stratu nášho milovaného brata M., máme nádej, že je v dobrých rukách Boha, ktorý nás miluje. Kristus splnil to, čo prisľúbil: „Zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14,3). Pre kresťana nechodí smrtka s kosou, ale Kristus, s ktorým sme spojení krstom a prijímaním sviatostí, najmä Eucharistie. Kto teraz žije s Kristom, bude aj v hodine smrti, a to ešte intenzívnejšie a naveky. Kto ho odmieta, a žije si po svojom, bude aj po smrti žiť po svojom, bez Boha. Dobrý život, dobrá smrť. To je rokmi a generáciami osvedčená múdrosť našich predkov.
Sme povolaní k životu, ale tento sa rodí skrze smrť. O chvíľu budeme počuť slová prefácie: „Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, ale mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach“ (RM, Prefácia o zosnulých I, s. 399). Je to ako ozvena slov Pána Ježiša z dnešného evanjelia.
Keď počujeme o smrti niekoho známeho, alebo prežívame stratu niekoho z rodiny, ako teraz, viac ako inokedy si uvedomujeme, že sme na tejto zemi iba pútnici. Ale súčasne sa vzpierame myšlienke, že smerujeme do ničoty. Chceme, aby všetko, čo robíme, malo svoj zmysel. Smrť je takou previerkou, ako sme žili. Už myšlienka na ňu spôsobuje objektívne prehodnotenie nášho života. Dobre vieme, že tu sa nedá klamať. Smrť pred nás stavia zrkadlo. Pozeráme sa do zrkadla pravdy, ktorá neočierňuje, ani nelichotí.
Často prirovnávame život na zemi k slzavému údoliu, kde máme len trápenie, choroby a smútok. O nás kresťanoch sa hovorí, že sme pesimistickí, nevieme užívať život, len pozeráme do neznáma, do budúcnosti a uniká nám prítomnosť. Máme na to dôvod, alebo je to je to len zlý príklad niektorých, ktorí nepochopili kresťanstvo?
Niet dôvodu pre pesimizmus, veď sme povolaní prežívať už tu na zemi nebo. Od chvíle krstu máme výsadu volať sa Božími deťmi. Božia milosť a pomoc nás sprevádza a darí sa nám všetko, čo podnikáme (porov. Ž 1,3). Sme povolaní prežívať svoj život radostne. Veď kto má väčší dôvod na radosť, ak nie kresťan, ktorý vie, má istotu z viery, že všetko, čo robí má zmysel, že je milovaný Bohom a má prichystaní príbytok v nebi? Myšlienka na nebo nás má pohýnať k ešte krajšiemu a plnšiemu životu na zemi. K životu služby blížnym a Bohu.

MY
Vidíme, že existuje trojaký prístup k smrti. Sú takí, ktorí neveria vo večný život, a preto podľa toho žijú, užívajú si život. Smrť je pre nich beznádejou a koncom všetkého.
Sú takí, ktorí sú si vedomí smrti, ale boja sa jej, lebo milujú pôžitkárstvo, a preto na smrť nechcú myslieť. Tvária sa tak, akoby sa ich netýkala.
Ale sú aj takí, ktorí prijali Ježišovu výzvu: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov“ (Lk 16,9) a pripravovali sa na stretnutie s ním vo večnosti.

V istej krajine bolo zvykom, že si každý tretí rok volili kráľa. Po troch rokoch kráľ musel sa trónu zriecť a na jeho miesto nastúpil iný. A nielen to, ale bol odvezený do vzdialenej, neúrodnej a pustej zeme. Nesmel si so sebou vziať nič ani pre svoju budúcu výživu. Niektorí králi si mysleli, že využijú príležitosť, čas je krátky, tak sa zabavjme a veseľme sa!
A žili si v samých radovánkach a rozkošiach. Prišiel ale iný kráľ, ktorý ináč rozmýšľal a ustavične myslel na krátku dobu svojho panovania. Myslieval na onú cudziu zem, kde strávi svoj budúci život. Počas panovania z času na čas celkom tíško poslal peniaze a všetko, k výžive potrebné: múku, masť, obilie, a to do zeme, kam mal čoskoro prísť. A po troch rokoch, keď mu čas kraľovania vypršal, s radosťou tam šiel (Kazatelna, 6/1933-34).

Ako tento kráľ, aj my vieme kde ideme a kade kráčať, lebo nejdeme po neznámej ceste a do neznáma, ale za Kristom. On ide prvý, a preto vie, čo nás čaká a pripravuje nám cestu. Vedie nás k Otcovi. Všetko, čo potrebujeme vedieť, nám zanechal vo Svätom písme a v Tradícii Cirkvi. Kto sa toho drží, nemôže zablúdiť. Kto miluje Boha nemusí sa báť smrti. Stáva sa mu služobníčkou, aby prešiel do pravého života. Kristus svojou smrťou premohol smrť, aby slúžila životu. Kto už teraz žije s Bohom, vzrastá v ňom túžba, aby ho raz videl z tváre do tváre, naveky.

ADE
Už od narodenia sme povolaní kráčať cestou do večnosti. Náš brat M., už dosiahol svoj cieľ s nádejou na vzkriesenie. My ostatní sme i naďalej pútnikmi na zemi. Ale naša vlasť je v nebesiach. Odstráňme preto z nášho života falošné predstavy o smrti, ktoré má tento svet, ktorý nepozná Boha. Odstráňme ich z nášho života a naopak - vnášajme doň nádej, ktorú sme dostali. Nemajme strach zo smrti, ale sa na ňu pripravujme, aby nás prijali do večných príbytkov, ktoré nám prichystal Ježiš. Aby sme mohli zomrieť s úsmevom na perách, keď nás v nebi privíta Kristus slovami: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25,21).

Amen.

*Porov.: HRIC, M.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2002