Samovrah

Povzbudiť žiť s Kristom, a potom s ním prísť do večnosti.

AI
Keď zaujmeme reálny postoj k životu, musíme skonštatovať, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Keďže je to tak, človek sa často musí zmierovať so stratami – blízkych ľudí, zdravia, vecí… Každá strata mení život človeka. A ako je to u Boha? U toho, ktorý svet stvoril z lásky a kvôli vykúpeniu človeka svojho Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých? Čo pojem „strata“ znamená u neho?

KE
Bratia a sestry, smútiaca rodina, skúsme si vážne uvedomiť to, čo nám dnes Ježiš povedal v evanjeliu: „A vôľa toho, ktorý ma poslal je, aby som nestratil nikoho z tých, ktorých mi dal…“ (Jn 6,39a).

DI
„…aby som nestratil…“ To však ale znamená, že Kristus nás má, on nás vlastní, dostal nás od Nebeského Otca. Sme teda jeho – Kristovi. Apoštol Pavol to potvrdzuje v Prvom liste Korinťanom: „…ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1Kor 3,23). V Kristovi koná sám Boh. On je cieľom dejín, Boh je všetko vo všetkom. V ňom je zakotvený život kresťanov, v ňom má svoj najhlbší zmysel. On je stred našej viery, Kristus, Boh, prítomnosť i budúcnosť nášho života. Na tomto strede nakoniec všetko závisí.
Vedomie tejto skutočnosti, že nás Kristus nechce stratiť, musí v nás vyvolať pocit nádeje a pokoja. On o nás bojuje, len aby sme boli s ním. Nechce sa nás zriecť, nechce, aby mu ubudlo z tých, ktorých mu dal Otec. Spojenie s Kristom však nezávisí len od Krista. Aj my, ktorí sme Kristovi, my sami sa mu môžeme stratiť – svojimi neuváženými činmi, slabosťami, hriechmi. Ale Kristus vo svojej láske je natoľko dokonalý, že sa nás vyberá hľadať: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ,Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila’ (Lk 15,4–6).
Ježiš je uprostred ľudu, ktorý už poblúdil. Preto mu ukazuje, že ho chce znova viesť, a že sa nemusí báť vrátiť sa k nemu. Nikto nie je beznádejne stratený, pokiaľ má túžbu po prvom domove, t.j. po priateľstve s Bohom. Z Kristovej strany je vec jasná: „…aby som nestratil nikoho…“, a z našej strany je potrebné si uvedomiť, že nikto, naozaj nikto nie je stratený, pokiaľ má túžbu priateliť sa s Bohom.

PAR
Bratia a sestry, je to až také ťažké mať túžbu priateliť sa s Bohom? Nie! Nie je to také ťažké, pretože Boh sa nám sám ponúka. A keď my privolíme, nikdy nás už neopustí. Vždy bude s nami. Aj v hodine našej smrti. Vtedy on ako pravý priateľ nás vezme na ruky a my šťastní budeme môcť zvolať: „Do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“
Je tu však ešte jedna skutočnosť – hriech. Hriech znemožňuje vzájomné priateľstvo s Bohom. Vzďaľuje nás od Boha. Hriech je príčinou toho, že zanevrieme na Boha, pochybujeme o ňom, neveríme mu. A pritom všetkom si musíme uvedomiť, že takéto naše konanie je nielenže nesprávne, ale aj nezmyselné. Je množstvo situácií, ktoré Boha zviditeľňujú, zotierajú pochybnosti o ňom a nútia k viere v neho. Prečo teda robiť to, čo je nezmyselné? Dobre, v ľudskej slabosti a nehodnosti môžeme spraviť čokoľvek, uraziť Boha – nášho priateľa. Ale on, Boh milosrdný, sa nad nami zľutúva a odpúšťa nám, ak ho o to poprosíme. A to odpustenie je nesmierne vzácne, pretože Boh tak odpúšťa, že nepamätá. Nepamätá na zlo, ktoré sme vykonali. A odpúšťa automaticky a vždy. Je však potrebná aktivita z našej strany. My musíme svojou dokonalou ľútosťou nad svojimi hriechmi presvedčiť Boha, že sa chceme s ním priateliť. Boh to prijme. Prosme teda Pána o odpustenie. Robme to stále, pretože on je schopný stále nám odpúšťať, dokonca aj v poslednej minúte nášho života, keď ho práve vtedy poprosíme.
Mohol by sa niekto opýtať, že keď máme Boha ako priateľa, už viac nepotrebujeme, a vôbec nie Cirkev. Ten niekto nič nepochopil. Boh je v Cirkvi, Kristus je jej hlavou. Nemožno sa priateliť s Bohom, a pritom nenávidieť Cirkev. Cez Cirkev náš priateľ s nami komunikuje, cez Cirkev nám ponúka svoje priateľstvo, cez Cirkev nás prijíma, cez Cirkev sa stará o svojich priateľov, cez Cirkev nám Boh odpúšťa. Nuž tak akože nepotrebujeme Cirkev. Ak vystupujeme proti Cirkvi, naše priateľstvo je len číry sebaklam. A on sa tak snaží byť s nami, nestratiť nás. Veď preto nám už toľkokrát odpustil, preto nám stále odpúšťa, a preto nám aj toľkokrát odpustí, keď ho o to poprosíme. Nezabúdajme, vždy ho môžeme prosiť. A vždy bude záležať od nás, aby sme ho prosili s úprimným kajúcim srdcom. Boh nás odmení, odmení nás večným životom.
To aké bolo priateľstvo nášho zosnulého brata s Bohom, vedia už iba oni dvaja. To aké boli jeho posledné minúty života, vedia tiež len oni dvaja. My však vieme, že Boh je spravodlivý a nekonečne milosrdný. To, čo bolo dobré odmení a čo bolo zlé potrestá. Rozhodovanie je na Pánovi, my však môžeme a máme prosiť za našich zosnulých. Robíme tak aj teraz, aj teraz sa modlíme za dušu zosnulého. Iste to nie je zbytočné.

MY
Škótsky kazateľ Robert Murray McCheyne vyznal: „Keby som počul Krista, ako sa za mňa modlí vo vedľajšej izbe, nebál by som sa ani milióna nepriateľov. Ale veď na vzdialenosti nezáleží. On sa za mňa modlí!“

Aj my môžeme načerpať odvahu a silu v tých ťažkých a smutných okamihoch nášho života u Ježiša. On je naším kňazom, ktorý nás zastupuje – zastupuje pred Bohom, Otcom Nebeským. V ťažkých životných okolnostiach, keď sú naše srdcia plné strachu a obáv, či už o seba alebo o tých, ktorých máme radi, je nutné modliť sa a prosiť aj iných o modlitby. Nemožno však zabudnúť, že sa môžeme spoľahnúť aj na modlitby samého Ježiša. Myslime na to, že celý čas sa za nás modlí, ako keby bol vo vedľajšej izbe.

ADE
Bratia a sestry, smútiaca rodina, my sme tí, za ktorých sa Kristus chce postaviť v každej životnej situácii, ktorým chce pomáhať, ktorých nechce stratiť. On sa však nevnucuje, čaká na naše dovolenie. Dovoľme mu to a žime a umierajme v Kristovi, našej nádeji.

Amen.

*Porov.: MAJCHER, P.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2003