Hnev

Buďme bratmi a sestrami v jednote a láske a neprechovávajme v sebe hnev a urážky

AI
Hnev. Poznáme to všetci, pretože každý z nás už viac či menej sa v tomto previnil, či už voči svojim rodičom, priateľom, spolužiakom...
Niet teda divu, že naučiť sa zvládať hnev je úloha zložitá, ktorú sa ťažko podarí dovŕšiť skôr, než na počiatku dospelosti, prípadne až v strednom veku, a veľa ľudí to nedokáže nikdy.
Sami sme už boli mnohokrát obeťami svojej dôvery, ktorú sme dali blížnemu. Môžeme si všetci povedať, sklamanie bolí, preto sa človek pre istotu radšej obraňuje nedôverou. A takto sa pre mnohých životnou filozofiou stáva veta: „Radšej nedôverovať, ako sa sklamať a hnevať.“
Kresťan sa smie a musí brániť, ak ho znevažujú, osočujú... Jedno však nesmie: odplácať sa zlým za zlé.

KE
Ježiš nám dnes prízvukuje:
„Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá... Keď teda prinášaš dary na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom...“ (Mt 5, 22-24)

DI
Už v prvých kapitolách Písma čítame: ,,Kto preleje ľudskú krv, človek nech preleje jeho krv, lebo na obraz Boží som stvoril človeka“ (Gn 9, 6). Kto zabije, prepadá súdnemu výroku, a síce trestu smrti, ktorý sa vynesie v mene Boha, a tak v ľudskom súde sa koná súd Boží. Človek, aby sa mohol dostať do milosti, musí byť vytrhnutý z hriechu. Boh odsudzuje prudkú, násilnú reakciu človeka namierenú proti druhému, či už je človek žiarlivý ako Kain (Gn 4, 5) alebo zúrivý ako Ezau (Gn 27, 44nn). Hnev plodí nespravodlivosť. Ježiš sa vyslovil ešte rozhodnejšie, keď prirovnal hnev k vražde, ktorá je jeho častým dôsledkom. Aj Pavol považuje hnev za nezlučiteľný s láskou, a tak hnev je číre a úplné zlo, ktorého sa máme chrániť najmä pre blízkosť Boha.
Čo znamená hnevať sa? Hnev u človeka sa môže prejavovať dvojako: dovnútra – to jest byť zatrpknutý, roztrpčený na svojho brata, prechovávať v sebe zlosť, nestýkať sa s bratom, oddeliť sa od neho. Hnev navonok znamená byť rozčúlený, vybuchovať, prejavovať nevľúdne zmýšľanie... A tak u nás má byť nie zatrpknutosť, rozčúlenosť, závisť a nenávisť, ale láska, ochota a zmierenie ako vedúce motívy nášho života. Kresťan, ktorý na hnev odpovie hnevom, pácha duchovnú samovraždu, zrádza Boha, aj keď si myslí, že ho obraňuje.

PAR
Ježiš nám dnes vysvetľuje, že hnevom, urážkami a pohŕdaním prekračujeme medze zákona. Piate prikázanie sa netýka len toho, čo robíme, ale aj toho, ako myslíme. Ježiš práve na nás kladie takýto dôraz, pretože sme synmi a dcérami Boha a navzájom sme si bratmi a sestrami. Ježiš nám hovorí: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá.“ My máme prijať tieto Pánove slová, pretože sme jeho učeníkmi, a byť učeníkom znamená tvoriť bratstvo. V tom bratstve nesmie existovať hnev. My všetci sme zviazaní mocnými putami a každé narušenie jednoty škodí celému Kristovmu telu. Kto na úder odpovedá úderom, to je len fyzická ozvena. Kto úder nevracia a nepomstí sa, ale povie: ,,Začnime po novom,“ ten tvorí čosi nové.
Ľudia obyčajne vracajú úder za úder, a preto sa zlo v dejinách rozmáha. Vracať každý úder a každú urážku, to je úbohý začarovaný kruh tuposti. Práve na Ježišovi sa lámala všetka zloba. Často nás môžu zraniť aj nepatrné veci: nedostatok vďačnosti od ľudí za našu službu, odrieknutie, oprávnené očakávanie odmeny, nejaké nevhodné slovo vyslovené na našu adresu vo chvíli, keď sa cítime zle a sme unavení... Nech je už provokácia akákoľvek, ak máme spontánne odpustiť, neponechávajme si v srdci stopu urážky. Potrebujeme sa odpútať od svojho „ja“ a mať široké srdce upriamené na Boha. Boh nás povzbudí aj k modlitbe za ľudí, ktorí nám nejakým spôsobom ublížili. Sám Pavol hovorí: ,,Buď lekárom svojich nepriateľov. Dobro, ktoré im preukážeš, zapáli v nich oheň lásky.“ (Kol 3, 13)
My si musíme uvedomiť, že Boh nie je Bohom hnevu, ale je Bohom milosrdným. Tresty, ktoré Boh zosiela v priebehu dejín, nie sú tým Božím hnevom, čo vyničí a odstráni navždy, ale sú to iba podoby, ktoré ho anticipujú. Kto nosí vo svojom srdci hnev, dožičil by inému každé nešťastie, ba želal by si, aby s ním nemal vôbec nič do činenia a aby pre neho vôbec nejestvoval. Či to nie je tak aj u nás? Nenachádzame sa my niekedy v takomto stave hnevu? Ak sme si všimli, v dnešnej časti perikopy sa hovorí o bratovi. Brat je muž rovnakého pôvodu, rovnakej krvi a rovnakej viery. A tu treba v našom bratstve, v našom spoločenstve vylúčiť akýkoľvek hnev. Práve na nás sa má ukázať zákaz averzie, hnevu a násilia.
Naše svedomie by malo byť vychovávané presne a starostlivo a na vedomie by sme mali dávať porušenie tohto Ježišovho prikázania, prikázania: „Nezabiješ.“ Aká silná by mala byť v nás snaha zadusiť všetko zlo (proti bratovi a sestre) už v prvom štádiu. Na to, aby sme Bohu mohli prinášať dary na oltár, je potrebné žiť v pokoji a vo vzájomnej jednote medzi sebou. Iba vtedy, keď dosiahneme zmierenie, sme schopní priniesť svoju obetu Bohu na oltár. Vzájomný pokoj je predpokladom pokoja s Bohom. Márna je naša snaha pred Bohom, ak sa nezakladá na bratskej láske a jednote. Boh prijíma obetu iba z lásky a vzájomného pokoja. Boh od nás dnes žiada, aby sme otvorili svoje srdce nielen svojim dobrodincom, ale aj protivníkom. Kresťan, ktorý sa nedáva preniknúť nenávisťou, hnevom, pýchou... víťazí nad zlobou sveta. A tak najsilnejšou zbraňou v rukách kresťana proti hnevu je odpúšťajúca láska.

MY
Pomponius Attikus sa chválil na pohrebe svojej matky priateľom, že so svojou matkou sa nikdy nezmieril. Keď sa všetci zarazili nad jeho necitlivosťou, odpovedal s úsmevom: „Nikdy som nepotreboval sa s matkou zmierovať, pretože som ju nikdy v živote neurazil ani nerozhneval.“
Výzva, ktorá je krásna, keď ju máme osvojenú.

ADE
Teraz je čas na zmierenie, veď všetci sme na ceste v ústrety súdu. Preto nič neodkladajme a vynaložme všemožné úsilie, aby sme žili medzi sebou v pokoji!
Duchu Svätý, daruj mi túžbu po hlbokej jednote s mojimi bratmi a sestrami. Zjednoť všetkých nás kresťanov v jednu rodinu a utvor medzi nami putá lásky, ktoré nebudú môcť byť nikdy zlomené.

Amen.