Lakomstvo

Nebyť lakomý, ale dať všetko Bohu, ktorý sám človeku stačí, lebo chudobní v duchu budú vlastníkmi Božieho kráľovstva

AI
„Drahý, všetko ti dám, len nie moju Siestu.“ Známa veta z reklamy. Aj my máme niekedy sklon k tomu, nielen deti, ale aj my, dospelí, a hovoríme: „Nepožičiam, nedám, aj ja to chcem mať…“ Chceme s tým niečo urobiť, či chceme zostať takými, ktorí zatínajú svoje dlane a pred nikým ich neotvoria, ale radi sú, keď im druhí dávajú všetko zadarmo?

KE
Ježiš nám na to hovorí: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?' Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý“ (Lk 12, 20-21).

DI
Byť bohatý pred Bohom sa prieči lakomstvu. Naša štedrosť, žičlivosť a im podobné nám prináša poklady, ktoré sa zhromažďujú v nebi. Jediné, čo si prinesieme do neba, sú naše dobré skutky. Sv. Terezka hovorí, že ona bude mať prázdne ruky pred Pánom, jediné, čo v nich bude mať, je láska. Katechizmus Katolíckej cirkvi píše, že lakomstvo patrí medzi 7 hlavných hriechov, z ktorých sa plodia iné hriechy, iné neresti (KKC 1866).
Milovaní, Boh nám daroval všetko, aby sme to používali pre seba, ale aj preto, aby sme tým slúžili iným. Aj v prvých počiatkoch kresťanstva sa o svätých hovorilo, že všetko mali spoločné (Sk 2, 44). Aj keď máme majetok, nechceme mu obetovať svoje srdce. Boh od nás žiada chudobu v duchu (Lk 6, 20), čiže slobodu srdca, ktoré chce patriť jedine Stvoriteľovi. Vo Svätom písme je lakomstvo nazývané aj ako chamtivosť.
Morálna teológia definuje lakomstvo takto: „Je to nezriadená túžba po majetkoch, peniazoch a iných materiálnych hodnotách. Nezriadenosť sa prejavuje v prílišnom lipnutí na hmotných veciach a v nesprávnom spôsobe ich nadobúdania.“ Existujú aj pridružené hriechy, ktoré sa považujú za dcéry lakomstva, nimi sú:
- neustála nespokojnosť v získavaní a ochrane hmotných vecí,
- brutálna priebojnosť v hľadaní zdrojov bohatstva,
- úskočnosť pri obchodovaní,
- zradnosť pri spravovaní cudzích majetkov.
Lakomstvo je zvyčajne ľahkým hriechom, ale môže nadobudnúť aj hodnotu ťažkého hriechu, a to vtedy, keď poruší aj iné čnosti, najmä spravodlivosť a lásku k blížnemu.

PAR
Nebyť lakomý znamená nebyť sebecký. Mnohokrát sa nám možno stalo, že nejaká vec sa nám veľmi zapáčila, kúpili sme si ju, ale o požičaní alebo využívaní pre iných či iným ju dať do rúk, o tom ani počuť. „To je moje a nech sa nikto neopováži si to požičať alebo zobrať!“ Prečo dokážeme byť takí?
Každý hriech má svoju vnútornú príčinu, svoj koreň, ktorý treba vyhubiť. Takýmto lakomstvom si nahrádzame to, čo sme nedostali doma. Láskou k veciam si nahrádzame nedostatok lásky od ľudí a zdanlivo si myslíme, že veci nás tak nezradia, ako nás zradili alebo sklamali ľudia. Bojíme sa, že tieto veci stratíme, a preto nič nechceme požičať, rozdeliť sa. A to nám bráni, aby sme sa zameriavali viac na lásku k Bohu, lásku k blížnemu, lebo chceme mať veľa vecí, a to čo najdrahšie, aké nemá nikto.
Naše zranenie môže však pozostávať aj z toho, že sme sklamaní z ľudskej nevďačnosti. Dali sme alebo požičali niečo, a za to nijaká vďaka, ešte viac sa ten človek od nás vzdialil. Alebo príde niekto za nami len kvôli tomu, že niečo potrebuje. Nikdy by sme veci nemali dávať alebo požičiavať zištne, očakávajúc vďaku. Sám Ježiš povedal v súvislosti s pozývaním na hostinu: chudobných, mrzákov, chromých a slepých zavolať (Lk 14, 12-14), aby sme boli odmenení nebeským Otcom. Za našu štedrosť nech nás nie ľudia odmenia, ale Boh. U neho je najistejšia a najbohatšia odmena..
My sme Božie deti, sme deti všemohúceho Kráľa! On je najmocnejší, najsvätejší, načo žiarliť? Načo závidieť? Prečo byť lakomý a sebecký, keď my máme Boha?! Či nám nestačí Božia odmena, ktorá prišla v Ježišovi Kristovi? Sv. František Saleský hovorí: „Komu je Boh všetko, tomu je svet ničím.“ Boh nás miluje viac ako všetci tí, voči ktorým sme štedrí. Miluje nás a chce nás odmeniť za to, že u neho si zhromažďujeme poklady dobrých skutkov, poklady preukazovania lásky iným. Boh nám sám stačí, on nám daroval všetko a aj my jemu chceme darovať všetko, aj cez svojho blížneho.

MY
Pri istej príležitosti Tom Forest povedal, že láska je túžba, ktorá vychádza odo mňa k tebe. To sa dá posúdiť aj podľa toho, že nie sme lakomí. Lakomstvo je aj istý prejav egoizmu, ktorý nemá záujem o druhých, nepozná, čo je obeta. Egoista počúva len seba, hovorí len o sebe, zaujíma sa len o seba. To je naša rakovina srdca, s ktorou sa rodíme všetci, jej príčinou je dedičný hriech. Liek proti lakomstvu a sebectvu pozostáva v zabudnutí na seba, v zapretí seba a v tom, aby sme zomreli sebe. To je recept Lekára na egoizmus.
Láska je cestou k svätosti. My chceme priam stratiť život pre Krista, aby sme mohli s Kristom a v Kristovi žiť. Ak žijem len pre seba, tak som duchovne mŕtvy, Ježiš vo mne nežije. Ak budem žiť pre iných, pre Kristovo telo, vtedy budem žiť, a aj žijem, naplno. Sebectvo, lakomstvo, chamtivosť a všetky túžby tela vytvárajú z nášho života peklo. Ak Ježišovi ponúkneme túto našu smeť slabosti, keď sme lakomí, a vložíme ju do jeho srdca, on ju premení na čnosť, na žičlivosť. Lakomstvo aj sebectvo nikdy nevytrvá, lebo ono sa stará iba o svoje veci a človek si všíma iba to, ako sa správajú k nemu iní.
Prečo nám Pán hovorí o tom, aby sme si nezhromažďovali poklady na zemi, ale nás upozorňuje, aby sme si dávali pozor a chránili sa lakomstva, chamtivosti? Tento príklad nám to pomôže lepšie pochopiť:

Bol to okamih. Chvíľka. Nechápali, čo sa okolo nich deje, ale zrazu nemali vôbec nič. Asi hodinu po polnoci zobudilo manželov Dávidovcov vytrvalé búchanie na dvere. Keď pani Dávidová otvorila, stáli pred ňou hasiči po pás vo vode. Kričali niečo o rozvodnenej rieke a neustále opakovali, že musia okamžite opustiť dom. Len tak-tak sa stačili vyškriabať na náprotivný svah. Potom už len pozorovali, ako rozbúrená rieka zhltla časť ich domu. Na okamih zahliadli na kakaovej hladine čelo manželských postelí. Keby tam ostali o pár minút dlhšie, dopadli by ako tá posteľ.
Na stráni, v bezpečnej vzdialenosti od besniaceho živlu, bolo už niekoľko desiatok ľudí – postihnutých, ktorí opustili svoje príbytky len tak naľahko, a potom tých, ktorí sa prišli dobre oblečení pozerať.
„Je to hrozné, čo sa dnes robí na tomto svete. Samé katastrofy. To Boh trestá zhubné ľudské plemeno. Než sa človek spamätá, nič nemá. Ono sa oplatí obetovať nejakú korunu a postaviť poriadny dom. Verte mi. Viem, čo hovorím. My sme tak urobili a pred vodou sme obstáli,“ dala sa do reči so šokovanou pani Dávidovou postaršia žena v čižmách a nepremokavom plášti. „Mne je vás ľúto, ale bude to dobré, uvidíte. Keď je núdza najväčšia, Božia pomoc najbližšia,“ mlela ďalej piate cez deviate žena.
Jej monológ prerušila žena, ktorá stála nablízku a všimla si, ako sa pani Dávidová chveje. „Musí vám byť zima. Veď ste iba v pyžame,“ povedala a bez čakania na odpoveď zobliekla svoj sveter. „A tu si vezmite moje topánky, nemôžete byť v tých rozmočených papučiach,“ dodala vzápätí. Pani Dávidová bola tým všetkým, čo sa dialo okolo, taká ohromená, že bezmyšlienkovite počúvla a ani nepoďakovala.
Po dvoch dňoch voda opadla. Začalo sa s upratovaním, spisovaním škôd a pomalými opravami. Ubehli ďalšie dva mesiace, keď pani Dávidová medzi niekoľkými málo pármi topánok, ktoré jej ostali, objavila cudzie poltopánky. V mysli sa jej znova vybavil ten hrozný večer. Matne si spomenula i na dve ženy, z ktorých jedna jej požičala sveter a topánky. Uvedomila si, že dotyčnú ženu niekoľkokrát predtým videla v samoobsluhe nakupovať. Predavačky hovorili, že sa s rodinou prisťahovala na horný koniec dediny.
„Ale oni tam už nebývajú,“ prehodila jedna z predavačiek, keď sa pani Dávidová na rodinu spýtala. „Voda ten domček úplne zdemolovala. To ste nevedeli?“ zháčila sa žena za pultom, keď videla vytreštené oči pani Dávidovej. „Niekto hovoril, že teraz býva u sestry v Čechách,“ dodala a znova sa plne sústredila na váženie droždia. „To je jasné, že tu nezostanú, keď o všetko prišli,“ mrmlala si pre seba.
Pani Dávidovej sa podarilo novú adresu ženy vypátrať. Mohla jej teda poslať sveter i poltopánky a k tomu pripísať pár slov poďakovania. A tiež jednu otázku: „Prečo ste to urobili, keď ste na tom boli horšie ako ja?“
O týždeň dostala pohľadnicu s krátkou odpoveďou: „Pretože ste to potrebovali viac než ja.“

Byť štedrý, nezištný, to robí láska, nie hocijaká, ale Božia láska, ktorú každý človek dostal pri krste. Láska, ktorá je dobrotivá, nezávidí, nie je sebecká (1 Kor 13, 4-6). Keby bol nebeský Otec sebecký, nikdy by sme nemali šťastie, radosť, ani slobodu. V Ježišovi nám daroval lásku, nebol lakomý, a to nám zachránilo život. Ježišov kríž nám zachránil nielen krátky pozemský život, ale aj večný život. A to už je čo povedať.
Aj keď sa trápime s tým, že sme lakomí, chamtiví alebo sebeckí, Ježiš nás neodsudzuje, ale chce nám pomôcť zničiť v nás túto slabosť. Dáva nám pomocníkov. Veď si len všimnime Pannu Máriu, ktorá sa dokázala zriecť aj svojho syna, svojho dieťaťa, len preto, aby splnila Pánovu vôľu. Ježiš žiadal od nej, aby sa zriekla svojho materského puta a nasledovala ho ako učeníčka.

ADE
„Drahý, všetko ti dám, len nie moju Siestu...“ Bratia a sestry, toto my už nebudeme hovoriť, už nebude pre nás problém rozdať všetko zo srdca, pretože my sa posilňujeme sviatosťami, ktoré v nás zveľaďujú Boží život. Páter Pio hovorí, že Oltárna sviatosť je veľkou pomocou na ceste k dokonalosti. Ale je potrebné ju prijímať s túžbou a odhodlaním odstrániť z nášho srdca všetko, čo sa nepáči tomu, pri kom chceme spočinúť.
Prajem vám všetkým, aby sa vaša štedrosť rozvíjala láskou a modlitbou, lebo ten, kto je lakomec, nebude dedičom Božieho kráľovstva (1 Kor 6, 10). A my nimi chceme byť. Nech nás Kristova láska posilňuje k tomu, aby sme vedeli premáhať lakomstvo, lipnutie na veciach tohto sveta. Nám Boh stačí. Keď máme Boha, máme všetko.

Amen.